Bodka Milana Lasicu

Napríklad 11. september 2001, newyorské dvojičky, to bola poriadna rana a vieš, že ja nie som nijaký obdivovateľ USA, ale vtedy ma poriadne naštval jeden chlapík, keď povedal, že si to Američania zaslúžia a že to sa môže stať len tam, lebo tam vládne gangsterstvo. Spomenul som si na to, keď sa na obrazovke objavila správa, že u nás zastrelili nejakého právnika.  Zastrelili ho doma. Ako v Krstnom otcovi, akurát že tam starého Corleona postrelili na ulici. Neviem, čo by na to ten chlapík, čo sa mu tak páčilo, ako odrovnali dvojičky, povedal. Že si to ten právnik zaslúžil, a že sa to môže stať len u nás, lebo tu vládne gangsterstvo? Naozaj by som bol zvedavý, čo by ten chuj povedal. Asi by držal hubu. Inak, ten právnik bol vraj významná osoba. To ani nemuseli hovoriť. Bezvýznamné osoby strieľajú, len keď je vojna. Teraz, v mieri, strieľajú len významných a nepohodlných. Tá baba, stará komunistka, čo sa okolo mňa obšmieta, sa na to dívala so mnou, nie u mňa na izbe, nemysli si, v spoločenskej miestnosti, a povedala, že toto by sa za komunizmu nemohlo stať. Ja som jej povedal, že mohlo, len by sa to nemusel nikto dozvedieť. Teraz je sloboda, teraz sa dozvieme všetko, len sa asi ťažko dozvieme, kto toho právnika odbachol. Takže sa budeme dohadovať, a to je ešte horšie, ako keby sme sa to dozvedeli.
Ale prejdime na veselšiu tému. Stretol som starého známeho, boli sme kedysi spolu na vojne v Trebišove, a potom nám to ešte predĺžili kvôli repnej kampani a tam sme sa zblížili. Chodili sme večer do krčmy, nadrali sme sa a cestou do kasární ten kamoš, vyhodňar, spieval z celej sily „milá moja richtuj dziru, za pár pujdzem do civiľu.“ No a toho som stretol. Je na dôchodku, ale je na tom lepšie jako ja. Môže si dovoliť to, čo si dovoľujú dôchodcovia na Západe. Cestujú a odpočívajú. A po dôkladnom odpočinku si musia vždy trochu oddýchnuť. A on bol, sviňa, v Turecku. Vraj zo zvedavosti, že čo sú to zač, tí, čo tu v našich končinách stopäťdesiat rokov šarapatili. A že vraj, koťuhy, všetci hovoria po anglicky, takže sa dozvedel trt, lebo on nevie ani po anglicky, ani po turecky. Ale že tam bolo fajn a že je to pekné, keď oni chodili kedysi k nám, tak teraz chodíme my k nim. Ale v mieri. A sme tam týždeň a nie stopäťdesiat rokov. A že vraj tam takto na prvý pohľad vôbec nevidieť to legendárne turecké hospodárstvo, že keby si ho chcel skúmať, nemusíš cestovať do Turecka, stačí ostať doma. To ma upokojilo. Sedím tu, v spoločenskej, a dvíham pohárik. Šerefe. To je vraj po turecky Na zdravie! Miro. P. S. Vraj ho tam obsluhovala jedna čašníčka, ktorá sa volala Širín. Mala údajne krásnu tvár ale obrovský kufer, ak vieš, čo tým myslím. Jajžebože, strach veliký, padli Turci na Poniky. O chvíľu ich tu máme zas. V EÚ. M.