Do Odesy vedie cesta nielen rôznej kvality, ale predovšetkým sú tu moldavsko-ukrajinské hranice, čo je v tejto časti Európy stále ešte veľmi ťažko prekonateľná prekážka. Pred dvoma rokmi sme mikrobusom, ktorý nás viezol z Kišiňova na letisko v Odese, predchádzali trojkilometrový rad naštvaných vodičov, z ktorých mnohí nám dosť škaredo hrozili. Firma, ktorá mikrobusovú dopravu prevádzkovala, už, našťastie, mala vypracovaný systém, vodiča s pevnými nervami a hlavne vedela, koho na prechode podplatiť, aby nás bleskovo pustil cez hranicu. Padla na to značná časť zo stovky eur, ktorú ten mikrobus stál. Aj tak pre nás bolo more v Odese vzdialené päť hodín, kým pre tých chudákov v rade možno pol dňa, možno celý. Čo je vec, ktorú si už ťažko uvedomujeme – svet bez hraníc, bez pasov, bez víz, bez hraničných prechodov sa pre nás stal samozrejmosťou. Vôbec si tu uvedomíte mnoho vecí, ktoré vám pripadajú normálne, ani si ich veľmi neceníte, a pritom nie sú samozrejmé.
Čísla vyzerajú strašne. Moldavský hrubý domáci produkt na hlavu je okolo 2 500 dolárov ročne, čo je jedna šestina produktu Rumunska a menej než jedna desatina produktu Česka či Slovenska. Priemerný plat dvesto dolárov, tretina národa za hranicami, deti vyrastajúce len so starými rodičmi a len čo doštudujú, aj ony miznú za hranicami.
Nepredstavujte si však koniec sveta. Kišiňov, ale aj moldavské dediny sú prekvapivo usporiadané, upratané. Kišiňov je prekvapivo prehľadné a relatívne fungujúce mesto. Na uliciach svietia svetlá, chodia tu autobusy i trolejbusy, fungujú normálne obchody, reštaurácie, tečie teplá voda, funguje kúrenie. Mesto nepadá na hlavu, sú tu aj nové stavby, trochu postsovietske, ale sú. Niektoré veci, najmä tie, ktoré sa tvária ako luxusné, sú predražené: napríklad štvorhviezdičkový hotel, v ktorom bývam, za tých stopäťdesiat eur rozhodne nestojí. Nuž, ale je tu zadarmo wifi internet, kúpeľňa vyzerá ako v slušnom nemeckom penzióne a v izbe je niečo, čo sa tvári ako klimatizácia. Ale v našich zemepisných šírkach by si čosi také trúflo akurát na tri hviezdičky a noc by tu stála maximálne tretinu. Podobné je to aj s „luxusnými reštauráciami“, kde sa účty dostávajú do mnohých desiatok eur za večeru, a pritom to, čo podávajú, nie je omnoho lepšie, než to, čo si v Česku, alebo aj na Slovensku kúpite za päť či sedem eur.
Ale napríklad taxikári vás tu neokradnú, aj keď spoznajú, že ste cudzinec, volať sa dá do cudziny za normálne ceny v desiatkach centov za minútu a samoobsluhy sú tu zásobované lepšie ako v Česku alebo na Slovensku, ba aj nakupovanie je tu rozhodne príjemnejšie ako v tých našich Lidloch, Kauflandoch či Tescách.
Krajinu držia nad vodou peniaze ľudí pracujúcich v zahraničí, a to sa do oficiálnych čísiel dostane len sčasti. Ide o jednu-dve miliardy dolárov ročne, čo je tá najlepšia „rozvojová pomoc“, ktorú môžu krajiny, ako je tá naša, Moldavsku dať. Musíme sa však zmieriť s tým, že tým prispievame aj miestnym vládcom, napríklad rodine bývalého prezidenta, komunistu Vladimíra Voronina, ktorá je najbohatšia v krajine. Ale potom vám zíde na um, v čom je to vlastne v Česku či na Slovensku iné. Stanislav Gross, Vladimír Mečiar, Ján Slota... Nuž, ako som hovoril babičke: „Neboj sa, v tom Moldavsku to vyzerá podobne ako u nás...“
Čísla vyzerajú strašne. Moldavský hrubý domáci produkt na hlavu je okolo 2 500 dolárov ročne, čo je jedna šestina produktu Rumunska a menej než jedna desatina produktu Česka či Slovenska. Priemerný plat dvesto dolárov, tretina národa za hranicami, deti vyrastajúce len so starými rodičmi a len čo doštudujú, aj ony miznú za hranicami.
Nepredstavujte si však koniec sveta. Kišiňov, ale aj moldavské dediny sú prekvapivo usporiadané, upratané. Kišiňov je prekvapivo prehľadné a relatívne fungujúce mesto. Na uliciach svietia svetlá, chodia tu autobusy i trolejbusy, fungujú normálne obchody, reštaurácie, tečie teplá voda, funguje kúrenie. Mesto nepadá na hlavu, sú tu aj nové stavby, trochu postsovietske, ale sú. Niektoré veci, najmä tie, ktoré sa tvária ako luxusné, sú predražené: napríklad štvorhviezdičkový hotel, v ktorom bývam, za tých stopäťdesiat eur rozhodne nestojí. Nuž, ale je tu zadarmo wifi internet, kúpeľňa vyzerá ako v slušnom nemeckom penzióne a v izbe je niečo, čo sa tvári ako klimatizácia. Ale v našich zemepisných šírkach by si čosi také trúflo akurát na tri hviezdičky a noc by tu stála maximálne tretinu. Podobné je to aj s „luxusnými reštauráciami“, kde sa účty dostávajú do mnohých desiatok eur za večeru, a pritom to, čo podávajú, nie je omnoho lepšie, než to, čo si v Česku, alebo aj na Slovensku kúpite za päť či sedem eur.
Ale napríklad taxikári vás tu neokradnú, aj keď spoznajú, že ste cudzinec, volať sa dá do cudziny za normálne ceny v desiatkach centov za minútu a samoobsluhy sú tu zásobované lepšie ako v Česku alebo na Slovensku, ba aj nakupovanie je tu rozhodne príjemnejšie ako v tých našich Lidloch, Kauflandoch či Tescách.
Krajinu držia nad vodou peniaze ľudí pracujúcich v zahraničí, a to sa do oficiálnych čísiel dostane len sčasti. Ide o jednu-dve miliardy dolárov ročne, čo je tá najlepšia „rozvojová pomoc“, ktorú môžu krajiny, ako je tá naša, Moldavsku dať. Musíme sa však zmieriť s tým, že tým prispievame aj miestnym vládcom, napríklad rodine bývalého prezidenta, komunistu Vladimíra Voronina, ktorá je najbohatšia v krajine. Ale potom vám zíde na um, v čom je to vlastne v Česku či na Slovensku iné. Stanislav Gross, Vladimír Mečiar, Ján Slota... Nuž, ako som hovoril babičke: „Neboj sa, v tom Moldavsku to vyzerá podobne ako u nás...“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.