Futbalista z krištáľu

Otec aj mama vyštudovali VŠMU. Žili v Bratislave, ale presťahovali sa do Nitry, pretože dostali ponuku z tamojšieho divadla. Narodil som sa v Nitre a prežil som tam krásne detstvo. Mesto bolo vtedy veľmi naklonené športu. Rodičia ma k herectvu nikdy nenútili, netlačili ma, aby som robil to, čo oni, pretože vedeli, že byť hercom je veľmi ťažká robota. 

Najprv som hral hokej. Ale keď som zistil, že treba vstávať o pol piatej, tak som to zabalil. (Smiech.) Brat vydržal, do sedemnástich hral za Slovan. Ja som vymenil hokej za futbal. Ten mi šiel hneď, čo ma motivovalo, lebo v korčuľovaní som bol pozadu a chlapci okolo mňa korčuľovali ako diví. 

Aj keď som začal s futbalom pomerne neskoro, mal som 10 rokov, no  pohybovo som na tom bol dobre. A mal som šťastie aj na prostredie. V Nitre sa vtedy veľmi dobre pracovalo s mládežou. Tam som zažil vrchol toho socialistického športového plánovania. Futbal sa bral veľmi vážne, rodičia sa do neho vôbec nemontovali ako dnes. Tréneri sa k hráčom správali tvrdo, čo pokladám za veľmi dôležité. Keď je futbalista mladý, musí mať nad sebou tvrdú ruku, lebo v tom veku je veľký priestor na zlé návyky. V Nitre mali aj dobrú metodiku, vtedy sa mnohé dobré veci preberali z Holandska. Tréner Lešický trénoval áčko, no dozeral aj na nižšie úrovne v klube. Poznal hráčov po mene, už od žiakov. Mnohí z mojich rovesníkov sa neskôr stali profesionálmi, či už Tomashek, Demo, Konig...  

To už bol vážny prestup. Vtedy boli reprezentačné výbery už od trinástich rokov. Vedelo sa o hráčoch. Do českého Nymburku sa chodilo na zrazy. Ja som nosil na prsiach ešte leva. Vedelo sa, že naša rodina sa sťahuje do Bratislavy a rýchlo sa to rozkríklo. Vtedy bol veľmi silný Inter, ktorý mal dobrú mládež. Vábili ma, aby som k nim prestúpil, ale otec ako slovanista mal veľmi citlivo navigoval smerom k Slovanu. Nebolo o čom. Zobral ma na štadión a bolo všetko jasné. Rozhodla rodinná tradícia. 

Mal som štrnásť a už vtedy som bol dosť ambiciózny. Pomerne rýchlo som sa presadil. Išlo to samo. 

Párkrát som bol útočníkom, ale celý futbalový život som odohral v zálohe. To bolo moje miesto. 

Nebol som taký geniálny a tvrdohlavý ako Moravčík. On bol samorast, génius, ktorý vedel navrhnúť na ihrisku geniálne riešenie, keď by ostatní spravili niečo iné. S ním sa ťažko porovnávať. Keď som prišiel do Slovana, klub pod vedením trénera Jankecha postúpil do prvej ligy. Potom prišla Dubovského a Galisova éra. 

Áno, ale ja som to nemal rád, pretože som nevidel hru. Snažil som sa uliať a pozrieť si to z tribúny.    

Mal som šťastie, že moja kariéra nemala do 23 rokov žiadne kotrmelce. Mal som šťastie, že  tréner Galis obmieňal mužstvo presne vtedy, keď som mal prejsť k mužom. Vedel, že musí mužstvo omladiť a zobral piatich mladých hráčov. Bol som to ja, Soboňa, Trančík, z iných klubov prišiel Mužlaj a Demo. Šance som sa chytil pomerne rýchlo, naskočil som hneď v druhom ročníku slovenskej ligy.

No, treba aj povedať, že Slovan vtedy budil obrovský rešpekt. Vtedy sme hrávali priateľské zápasy s Turínom, Cagliari, chodili sme do Južnej Ameriky. A dnes hrám es Tatabányou.... Slovan mal meno, ktoré vedel zúročiť. 

Ťažko povedať. Federálnu ligu som nehral, ale kvalita musela ísť zákonite dole. Československo malo 15 miliónov obyvateľov, bola väčšia koncentrácia prvoligových hráčov. Zaujímavejšie je však porovnať slovenskú ligu vtedy a dnes. Ľudia hovoria, že kedysi bolo všetko lepšie, ale ťažko to porovnávať. No ani vtedy slovenské mužstvá v európskych pohároch nijako neoslňovali. 

Nemyslím si, že to bolo dobré.  Keď sa zmenší rybník, zväčší sa ryba? Možno tí zakomplexovaní ľudia sú šťastní, že sú dnes väčšími pánmi. V športe nám to jednoznačne uškodilo. Dobrý slovenský futbalista sa presadil vždy, aj vo federálnej lige. A pozri sa na českých trénerov. Jarabinský, Chovanec, Uhrin, to boli predsa Čechoslováci. Boli doby, keď dominovali slovenské mužstvá, neskôr české. Pevne verím, že sa vrátime k federálnej lige. Keď sa UEFA nezľakne precedensu, tak určite bude. Nevidím dôvod, aby na štadiónoch existovali V.I.P., keď k nám príde hrať dedina.

Aj im chýbajú povestné derby z minulosti. Český a slovenský futbal bude konkurenčný k prenosom západných súťaží v TV len vtedy, keď bude v lige väčšie napätie. A to sa dá dosiahnuť spoločnou ligou. V nej vidím jedinú možnosť, aby napredoval náš aj ich futbal. 

Nebolo to len o jednom zápase. Agenti sledovali hlavne mladších hráčov. Mňa, Dema alebo Siliho Németha. Boli na sústredení v Portugalsku, kde sme odohrali výborné zápasy. Už tam ma sledovali, a potom to vyvrcholilo zápasom so Španielskom. 

Ja som najprv nechcel ísť. Vzoprel som sa všetkým logickým argumentom. Prvé dojmy z Tenerife boli to hrozné. Pristál som na južnej časti ostrova, kde bola len púšť. Potom som videl mužstvo, piate v španielskej lige, ktoré dalo päť gólov Espanyolu Barcelona. Pomyslel som si, čo ja tu budem robiť. Vtedajší nemecký tréner Jupp Heynckes ma veľmi chcel. Tlačili ma všetci, otec, agent. V Tenerife boli neoblomní, pozvali ma na tri dni, ukázali mi najkrajšie pláže. Nakoniec som povedal, že ok. Len  sa to skomplikovalo. 

V Slovane ma nechceli pustiť. 

Áno, ale už tam bol iný  tréner. Mal som prestúpiť v zime, ale nič z toho nebolo. Po konflikte s trénerom Galisom, v ktorom som mal aj ja vinu, ma preradili do béčka. Prišiel som až v lete. Trvalo dva mesiace, kým som si zahral ďalší  zápas. 

Mal som svoje chvíle. (Smiech.)

Zistil som, koľko vecí neviem. Oni sú niekde inde. Kladú dôraz na kvalitu prihrávky, spracovanie lopty. Tieto veci robia od malička. Dva mesiace mi trvalo, kým som vôbec začal stíhať. Bol to zapríčinené aj tým, že pred prestupom som v Slovane hral tri mesiace za béčko. Šancu som dostal od Artura Jorgeho, bývalého trénera portugalskej reprezentácie. Obľúbil si ma. Hneď v druhom zápase so Sporting de Gijón, ktorý sme doma zničili 5:0, som dal prvý gól. Zo zostavy ma vyradili len zranenia, a tie som mal často.

Klub bol výborný sedem rokov. Trénoval ich Valdano, hral za nich Redondo, ktorý potom odišiel do Realu.  V lige končili tretí-štvrtí, pravidelne hrali pohár UEFA. Potom sa spravili chyby a  futbal je taký, že chyby neodpúšťa. Keď som prišiel, urobili sa veľké nákupy. Prišlo päť-šesť nových hráčov, ktorí stáli okolo 23 miliónov dolárov vrátane mňa. Ja som bolo najlacnejší – prišiel som v podstate zadarmo. Šéf klubu sa vtedy rozhodol, že ideme na Ligu majstrov. Bol netrpezlivý a vymenil veľmi dobrého trénera Victora Fernandéza. Náš prezident bol skvelý chlap, mal asi dvesto kilo, dokázal zohnať peniaze, ale stále menil trénerov. V jednej sezóne ma trénovali až traja. Boli sme desiati v lige, ale on bol stále nespokojný. 

Bol to z aklimatizácie a z mojej prílišnej snahy prispôsobiť sa trénerom. Až neskôr som sa naučil ignorovať ich príkazy.

Tréner má dvadsať hráčov a každý je iný. Mne stačilo trénovať menej, keď toho bolo veľa, tak sa mi natrhol sval. Neskôr som sa strážil a aj zranení bolo menej. Hráči, ktorí prišli do Tenerife z cudziny, mali prvé dva roky zdravotné problémy, ktoré súviseli s ostrovnou klímou. 

Na Kanárskych ostrovoch je niečo ako večná jar, od júna do októbra je tam strašné teplo.  Klubom z pevniny sa k nám nechcelo chodiť, pretože v Madride bolo 5 stupňov a u nás 25. Veľké kluby u nás  horeli. Real a Barcelona bežne prehrávali. Najradšej by nás s Las Palmas videli v druhej lige, veď je to tri a pol hodiny letu. (Smiech.) 

To vzniklo z hecovania s jedným spoluhráčom, ktorý k nám prišiel z Barcelony a tvrdil, že Kubala bol Maďar. Povedal som, že síce sa narodil v Budapešti, ale bol to Slovák, ktorý sa k tomu hlásil. Tak ma potom prezývali Kubalito. 

Keď k nám prišiel, nebol vôbec známy. Vyzeral ako úradník, ale hneď sme zistili, že to je top tréner. Všetko klapalo. Škoda, že mu vtedy po roku neobnovili zmluvu. Od nás prestúpil do Valencie, ktorá pod ním hrala skvelý futbal. Žiaľ, pod ním som nemohol pol roka hrať, lebo sme boli v klube piati cudzinci a podľa vtedajších európskych zákonov mohli hrať iba štyria. Čierny Peter zostal mne. Šiel rozohrať späť do Slovana. Keďže sme vtedy boli nástupníckou krajinou EÚ, tak som vybavil nový pas. Od ďalšieho roka som bez problémov naskočil. Bola to moja posledná sezóna. V jej polovici som si pretrhol krížový väz na kolene. Koniec. Ešte mi ponúkali ročný kontrakt, ale ja som už nechcel, pretože som vedel, že klub stráca dych.

Trištvrte roka. Chceli, aby som zostal. Na západných kluboch sa mi páči, že sú lojálni k svojim hráčom.  Keď sa niekto zraní, tak ho neodpíšu, ale dokonca mu ponúknu ďalší kontrakt. 

Šiel som do Liberca. Bol to český majster, chcel som sa tam rozohrať a skúsiť niečo iné. No moje zdravotné problémy sa ešte prehĺbili. Odtrhol som si druhé koleno a ďalší rok som nehral. Moje najlepšie roky som premaródoval. Bolo ešte vážnejšie zranenie, ako to prvé. Žil som vo vákuu, zničený, nevedel som, či vôbec budem ešte hrať. Rekonvalescencia trvá rok a pol, no doktor Sivík na Antolskej mi tak pomohol tak, som do roka začal trénovať.

Takou lekárskou prehliadkou ako v Nemecku som ešte neprešiel. Mal som polročnú lehotu, po ktorej sa uvidí, či mi dajú normálnu zmluvu. Zranenie bolo také vážne, že tomu ani neverili. Zaťal som sa. 

Nie. V Nemecku sa mi hralo výborne. Hrá sa tam útočný futbal, kde taktika nehrá žiadnu úlohu. Na ihrisku je veľa priestoru, kladie sa dôraz na góly. Napríklad česká liga je oveľa ťažšia. Ľahko sa stane, že Teplice vyradia Hertu Berlín, pretože českí hráči sú takticky lepšie pripravení. Je pravda, že sa tam veľa trénovalo, ale zápasy som si užíval. S Norimbergom sme postúpili do prvej ligy a ľudia boli fantastickí. Tlieskali za každú skĺzačku. V Španielsku sú diváci náročnejší. Vytiahnu vreckovky a zvozia ťa. 

Práve naopak. Mal som 28 rokov a cítil som sa fyzicky skvele. Ale tréner príliš nechcel, aby hrali traja Slováci naraz, a tak som naskakoval ako žolík. Nepáčilo sa mi to a dal som to trénerovi najavo. Tréner musí byť pre mňa autoritou. Vždy som čakal od trénerov, že budú profesijnou aj ľudskou autoritou. Keď som u niektorých zistil, že to tak nie je, prestal som v nich veriť. Myslím, že som sa v hodnotení kvalít koučov ani nepomýlil. Mal som šťastie na skvelých toptrénerov v Španielsku a vedel som porovnávať. 

Zmysel pred detail, podstatný detail. Veľa horších trénerov prikladá zmysel rôznym detailom, ako napríklad chodiť načas na raňajky alebo či niekto telefonuje v autobuse. To je nezmysel. Mne to prekážalo, nechcel som akceptovať nezmyselnosti a dal som najavo, že sa mi to nepáči. Veľakrát sa mi to nevyplatilo, pretože každý futbalista je nahraditeľný. Okrem Maradonu. (Smiech.)

Kouč je najdôležitejší. Klišé, že mužstvo robí trénera, je nezmysel. Keď do Tenerife prišiel Benitéz z druholigovej Extramadury, vedelo sa, že je to skvelý tréner, aj keď ešte nemal veľký úspech. Lovci mozgov ho už mali podchyteného, lebo vedeli, že vykazuje istú kvalitu a že môže z neho byť špičkový tréner. Tých je málo. Špičkoví tréneri spravia zo slabého družstva priemerné, z priemerného špičkové a pri špičkovom potvrdzujú, že je špičkové štyri roky v kuse. V Španielsku sa hovorí, že mužstvo má také veľké gule, aké má jeho tréner. Až teraz naše kluby chápu, čo je to mať dobrého trénera. Preto u nás dnes trénuje viac českých koučov. Dobré je, že sa vrátili aj Radolský s Grigom, kvalita ligy šla hore.  

Prehrali sme 5:3 a ja som dal dva góly. Nemeckí novinári prišli po zápase za mnou a pýtali sa, čo hovorím na to, že som dal vôbec posledný gól na tomto štadióne a že už nikdy tam nepadne ďalší. Mne to ani nedošlo, až neskôr som zistil, aký bol tento štadión pre Nemcov dôležitý. Keď budem starý, tak budem o tom machrovať. (Smiech). Teraz nie.

Posledný zápas som hral za Norimberg a ten nasledujúci v druhej lige za Slovan proti Báču. (Smiech.)

Presvedčil ma pán Švehlík, že chcú vybudovať nový Slovan. Vždy som sníval, že sa tento klub minimálne vráti tam, kde bol. Získali sme titul, za čo som strašne rád. 

Predpokladal som, že vydržím do 32, 33 rokov, ale nakoniec sa to natiahlo na 35. Vždy, keď som podpisoval novú zmluvu, cítil som, že sa klubu do dlhšieho kontraktu príliš nechce, pretože som mal povesť zraneného hráča. Už prezident Tenerife hovoril o mne a Hapalovi, ktorý tam pôsobil, že sme z krištáľu. Že keby chcel kúpiť český krištáľ, tak ide do Prahy, ale namiesto neho kúpil nás. Mal pravdu, stále sme sa rozpadali. (Smiech). Táto sezóna v Slovane mala byť moja posledná. Začal som ju dobre, ale ozvalo sa operované koleno a zopakovať si celú procedúru nemalo zmysel. Treba vedieť, kedy odísť.  

Vtedy sa na rozdiel od dneška viac dôverovalo hráčom z našej ligy a legionári neboli takí sledovaní. Až teraz tréner Weiss pochopil, že sa môže obklopiť hráčmi zvonka bez ohľadu na to, či hrávajú pravidelne, alebo nie. Tréningový proces je vonku na úplne inej úrovni.  

Začínal som v reprezentácii, kde bol Tittel, Šimon, Moravčík, Dubovský, Konig. Boli sme minimálne takí dobrí ako dnešný manšaft. Žiaľ, myslím si, že výber väčšiny vtedajších reprezentačných trénerov nebol najšťastnejší. Weiss bol prvý tréner, ktorý prevzal repre bezprostredne po potvrdení svojich kvalít v slovenskej lige a Lige majstrov a hneď mu to prinieslo výsledky. Už som spomínal, že post kouča je veľmi dôležitý a týmto sa to potvrdilo. 

No, keď som sa im do toho staral ako hráč, tak by sa aj patrilo! (Smiech.)