Oni to však nerieša. Ich agendou sú Košice. S celou kapelou (Pino, Miloš, Viliam a Slivka) sme sa stretli v Kafé Scherz, rozprávali sme sa o koncerte v Gbeloch, o benzínových pumpách, ale aj o závažnejších veciach.
.pieseň Mladí chemici je spomienkou na hodiny chémie?
Pino: Pravda je taká, že to vzniklo v jednom bare, kde nemali naše obľúbené nápoje, a tak sme museli vytvárať kombinácie z toho, čo tam mali. Ako chemici, ktorí vytvárajú nové zlúčeniny. Slivka tam potom dala tú školskú časť.
Slivka: Aby som zakryla tie alkoholické asociácie.
.začnime od začiatku. Koľko rokov existuje Puding pani Elvisovej?
Miloš: V decembri bude 15 rokov od chvíle, keď sme prvýkrát vystúpili na pódium. Bolo to na takom súťažnom festivale v Myslave pri Košiciach. Účinkovali tam prevažne rockové a metalové kapely. My sme sa tam prihlásili tak trochu zo srandy.
.čo ste tam zahrali?
Miloš: Mali sme jednu skladbu, ktorú sme len so španielkou nacvičili večer pred festivalom u Pina v detskej izbe.
Pino: Miloš hral na vankúšoch.
.ako ste dopadli v súťaži?
Miloš: Mali sme veľký úspech. Boli sme druhí.
Viliam: Vyhrala kapela, ktorá poskytla ozvučenie tomu festivalu.
.vedy ste hrali normálne pesničky s gitarami?
Viliam: Mali sme blízko k britpopu.
Pino: Postupne sme začali robiť viac na počítačoch. Nahrali sme nejaké demá, ktoré sa šírili medzi ľuďmi, hrávalo nás Rádio Ragtime.
.čo si v tom čase robila ty, Slivka?
Slivka: Bola som v kapele Peško, ktorá v tom čase pôsobila v Trenčíne. Boli sme napríklad na turné s Bez ladu a skladu vo Francúzsku, potom som spievala v kapele Ettella Diamant. S Pudingom som v roku 2001 nahrala vokály k piesni Rytmus v pohode, a potom som sa postupne stala členkou kapely.
Ty si tiež z Košíc?
Slivka: Samozrejme!
Miloš: Všetci sme z Košíc. Ale so Slivkou sme sa viac spoznali až v Bratislave.
.ako sa udial prechod z košického britpopu k elektronike?
Miloš: Nebol to nejaký ostrý rez. Každý z nás začal robiť hudbu na počítačoch, a tak sme to potom robili aj spolu. Čoraz viac sme počúvali elektronickú hudbu. Bol to prirodzený vývoj.
Pino: Presťahovali sme sa do Bratislavy a nemali sme tu skúšobňu, takže sme všetko museli robiť doma.
.prečo ste sa presťahovali do Bratislavy?
Miloš: Chodili sme sem hrávať a keď sme niečo nahrali, tak sme sem vždy došli a dali sme to do rádií a vydavateľstiev. Naivne sme to skúšali. Zdalo sa nám, že v Bratislave sa dejú veci a v Košiciach stojíme. V Bratislave sme museli začať odznova. Museli sme si nájsť byt, skúšobňu, všetko. Ale jednoducho sme sa zobrali a presťahovali sme sa.
Pino: Bývali sme spolu v jednom byte, a to nás ešte viac zocelilo. Spomínam si, že v tom byte boli na stenách také valčeky. Bolo to výborné.
Viliam: Bol to veľký hard core.
.keď ste ponúkali svoju hudbu rádiám a vydavateľstvám, čo vám hovorili?
Miloš: Hlavne tu bolo vtedy Rádio Ragtime a tam sa Márnotratnice stali hitom a boli na vrchole hitparády.
Viliam: Spomínam si, že sme raz doniesli demo Jarovi Slávikovi z Warneru. On si to pustil, po pár sekundách poskipoval všetky skladby, prechádzal sa po kancelárii a my sme tam sedeli ako malí chlapci. Povedal nám, že sa mu páči, aké je to uletené, ale že na Slovensku to zatiaľ nemá šancu a že na tom máme ešte popracovať.
.mali ste aj neskôr nejaký kontakt s oficiálnou slovenskou popmusic?
Miloš: Ani nie. Prvé dva albumy sme vydali u Roba Gregora a tento aktuálny sme si už vydali sami.
.vy ste dnes už pomerne populárni a za normálnych okolností by vás mali hrať všetky komerčné rádiá. Ale nehrajú.
Miloš: My sa tomu tiež divíme. Veď my hráme pop, ktorý je popovejší, ako to, čo tie rádiá hrajú. A napriek tomu nás hrá len Rádio FM. Veď už pomaly aj Miro Žbirka hrá tvrdšiu hudbu ako my.
Viliam: No, to asi nie. Trošku pribrzdi.
.čo vám povedia, keď vás odmietnu?
Viliam: Že sa to nehodí do formátu.
.čo si o tom myslíte?
Pino: Je to taký začarovaný kruh: rádiá ponúkajú to, čo rádiá chcú a ľudia chcú to, čo rádiá ponúkajú. Keď donekonečna omieľajú tie isté kapely, ľudia nemajú šancu spoznať niečo nové.
.a pritom na vaše koncerty chodí veľa ľudí, ktorí sa na nich výborne bavia.
Pino: Ja si myslím, že sa to raz prelomí. Nemôže to takto trvať donekonečna. Ale my to už neriešime a našu tvorbu nijako pre komerčné rádia neprispôsobujeme. My na koncertoch vidíme, že ľudí naša hudba baví a keď ju nehrajú v rádiách, tak je to ich problém.
.stále robíte hudbu hlavne doma, alebo naživo v skúšobni?
Slivka: V skúšobni. Normálne spolu hráme, každý na svojom nástroji, nahrávame si to a tam vzniká tá prvá energia. A keď nás to ani po desiatom hraní neomrzí, povieme si, že to je ono.
Miloš: Nakoniec máme, povedzme, štyri nahrávky rovnakého motívu. Vyberieme si tú, ktorá sa nám zdá najlepšia, a potom to znovu nahráme. Ešte to nie je pieseň, ktorá má začiatok, slohu a refrén. Všelijako to potom prehadzujeme a skúšame.
.máte v kapele demokraciu, alebo je v nej jeden autokrat?
Pino: Väčšinou sa zhodneme. Málokedy sa stane, že musíme robiť nejaké ústupky. Máme podobný vkus.
Miloš: Ale je pravda, že Pino tomu venuje najviac času.
.nemali ste niekedy chuť spraviť niečo „vážne”?
Slivka: Však máme aj vážne veci. Napríklad pieseň Astoria.
Pino: Ale mne včera napadlo, že ďalší album by sme mohli urobiť hlučný a nepočúvateľný. Ja si myslím, že si to môžeme dovoliť.
.váš nový album sa volá Pí, teda Ludolfovo číslo. Aká je za tým názvom úvaha?
Miloš: Mali sme veľa možných názvov. Chceli sme niečo, čo by nebolo ani slovenské, ani anglické. Mali sme v zošite zapísaných viacero názvov a jeden z nich bol Pí. Ten spĺňal všetky kritériá. Jednohlasne sme sa na ňomzhodli.
Slivka: Jeden možný názov bol „Alfa Centauri”.
.keď robíte muziku, ide to od jednoduchého k zložitejšiemu, ale naopak?
Miloš: Má to väčšinou dve fázy. Najprv je to nabaľovanie až do chvíle, keď toho je už veľa. Potom sa to trochu okreše a nechá sa to najlepšie. A nakoniec sa k tomu ešte niečo pribalí.
.keďže to vytvárate v počítači, nemáte potom problém zahrať to naživo?
Slivka: Musíme sa to naučiť. Keď hráme naživo, tak to hráme ináč, ako to je na albume.
.to musí byť dosť náročné.
Viliam: Nie je to jednoduché. Musíme nad tým trochu pošpekulovať, musíme cvičiť. Ale už to robíme dlho, takže nám to ide ľahšie.
.na novom albume máte takú veselú pesničku Óda na Nemecko s Vecom a Zverinom ako hosťami. Ako to vzniklo?
Pino: Tá skladba vznikla jamovaním a najprv sme ju volali Vianočná, lebo mala takú vianočnú náladu. Potom sme je trošku zrýchlili a vznikla z toho inštrumentálna atmosferická skladba s niekoľkými vokálnymi linkami a už v tejto podobe sa nám páčila. Krátko pred dokončením albumu nám napadlo, že by sme mohli pozvať Veca a Zverinu, ktorí sú naši kamoši a už dávnejšie sme rozmýšľali o spolupráci. Poslali sme im tú skladbu a oni nám posledný deň pred mastrovaním napísali text, ktorý tam potom zarapovali.
.preto to Vec na koncerte v MMC rapoval z papiera.
Miloš: V jednej recenzii som čítal, že „v tej skladbe riešia svoje zážitky z Nemecka”.
Pino: Pre laikov vysvetlím, že v hiphoperskom slangu „Nemecko” znamená niečo ako „opica” po krutom žúre.
.na platni Play Pause Eject máte skladbu Eastie Boys. Cítite sa stále ako Východniari, alebo ste v Bratislave už doma?
Miloš: Ja hej.
Pino: Aj ja sa tu cítim ako doma, aj keď nehovorím, že tu zostanem až do konca svojho života.
.ale na koncerte si cítil potrebu zakričať „Košice!”
Pino: To cítim na každom jednom koncerte. Niektorí ľudia mi vravia, že by som to už nemusel stále kričať, ale každá kapela má svoju agendu a naša agenda je „Košice”.
Viliam: Stále budeme Košičania.
.vaše albumy sú fajn, ale oveľa silnejší ste na koncertoch.
Pino: Aj mne sa lepšie páčia naše skladby, keď ich hráme naživo. Na cédečku to už je hotové, je to dobré, ale je to nahraté v štúdiu a už sa s tým nedá veľa urobiť.
Miloš: Sme radi, že na cédečku je to iné ako na koncerte. Keby to bolo rovnaké, asi by to bola nuda.
.v najbližších dňoch idete na turné.
Slivka: Začíname 1. decembra, a potom ideme po celom Slovensku.
.nechceli by ste viac hrať v zahraničí?
Slivka: Hrali sme vo Francúzsku, v Maďarsku, a samozrejme v Česku. Bolo to výborné. V zahraničí je oveľa profesionálnejšia organizácia ako na Slovensku.
Pino: Aj reakcia ľudí je silná. Keď sme minule hrali v Budapešti, po poslednej skladbe kričali Maďari „Visza, visza!”, teda „Ešte, ešte!”.
Slivka: Bol to plný klub, tí ľudia nás prvýkrát počuli. Bolo to výborné. Radi by sme v zahraničí hrali viac.
.aj preto niečo robíte?
Slivka: Máme na to manažéra.
Pino: Ten však má taktiku, že nám sľúbi nejaký veľký koncert, a ten sa potom zruší a on nám vzápätí sľúbi ďalší. Takže sa na to stále tešíme.
Pí / Aktuálny, tretí album Pudingu pani Elvisovej je prvý, ktorí kapela nielen vytvorila a nahrala, ale aj produkovala a vydala vo vlastnej réžii. Pani Elvisová do svojho pudingu namiešala všetko, čo treba, teda zopár veselých hitov s jemne naivnými, ale o to pôsobivejšími textmi, ktoré sa v jednoduchých melódiách vznášajú nad tanečnou rytmikou, basgitarou a oldschoolovými synťákmi. Celé je to vtipné, ľahučké a číre, vytvorené s radosťou a chuťou. Pí je príjemný album sám osebe. Najlepšie však funguje ako upútavka alebo spomienka na živý koncert. Tam je Puding najchutnejší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.