Keď sa vztyčoval euroval, konštitučným dôvodom bol signál zastrašenia finančných špekulantov, aby upustili od „hier“ s dlhopismi fiškálne slabších členov eurozóny. Írsky prípad však nastoľuje otázku, či euroval takéto „hry“ skôr nepriťahuje (akože „ak už ste vymysleli mechanizmus, tak zachraňujte!“) Vláde v Dubline, ktorá sa bráni „solidarite“, sa totiž dá veriť, že Írsko ako štát (nie banky!) tzv. rýchle peniaze do júna 2011 nepotrebuje. Áno, 32-percentný deficit, ktorý navŕtala sanácia bankového sektora, je rekordný dokonca i v EÚ, takže nepokoje na trhoch majú akúsi bázu. Na druhej strane, a to sa predsa nedá ignorovať, štátny dlh (50 % HDP) zostáva i po „nalievárni“ do bánk hlboko pod priemerom eurozóny (EÚ). Pričom Írsko je krajina, ktorá dlhodobo vykazovala prebytkové (vyrovnané) rozpočty (na rozdiel nielen od Grékov, ale napr. aj Nemecka a ďalších!!). A po Lehman Brothers boli Íri vôbec prví v EÚ, ktorí zaviedli tvrdé rozpočtové korekcie v situácii, keď EK, ECB a iné vlády (vrátane najhlúpejšej slovenskej) ubezpečovali, že americká kríza „Európu ani neofúkne“ (Barroso)...
Tým nie je povedané, že si deklarácie Cowenovej vlády o tom, že sú schopní pomôcť si sami, zaslúžia bezmedznú dôveru, len to, že príčiny európskeho nátlaku, aby sa nechali podporiť eurovalom, neležia v Írsku. Argument, že nečinnosť eurovalu pri 32-percentnom deficite môže vydesiť trhy do tej miery, že vyzvú do tanca Španielsko, a potom sme v kataklizme všetci, isteže nie je nekorektný. Podobne ako Írsko, ktoré uzákonilo stopercentné garancie vkladov ako prvé – tomu sa hovorí zákon schválnosti! – ani Nemecko, ani nikto ďalší nemá na vyplácanie miliónov vlastných vkladateľov po prípadnom španielskom (a talianskom atď.) kolapse. Každý štát v Európe, ktorý by chcel ratovať plošne obyvateľské úspory, by si na to musel opäť len požičať (keďže každý je zadlžený), otázka je len, odkiaľ, keď finančný sektor je v kóme.
Problém, ale zásadný, je akurát v tom, že v Dubline sa o Madrid nebojuje. Čo sa týka psychózy okolo Španielska, otázny je len mesiac, deň a hodina, ale nie to, či príde. Vírus strachu a paniky z trhov už nikto nevyženie, pocit „bezpečnosti“ štátnych dlhopisov je v nenávratne a zníženie štátnych dlhov v nedohľadne. Napokon, o tom, že bacil nedôvery írska kríza ešte znásobí, nesvedčí nič lepšie než skutočnosť, že letné „strestesty“, ktoré dopadli údajne „uspokojivo“, jesenné problémy írskych bánk vôbec nesignalizovali...
Obrovský paradox, že ide o krajinu, ktorá v riadení verejných financií patrí k najzodpovednejším v EÚ, nie je jediný legitímny dôvod, prečo sa Írsko nechce podvoliť „solidarite“ z eurovalu. Základná obava Írov, ktorá si zaslúži sympatiu i podporu, znie, že 50, eventuálne až 90 miliárd eur „pomoci“ sa rovná odovzdaniu rozpočtovej suverenity do rúk „nútených správcov“. Jedna z podmienok, o ktorej sa rokuje – zvýšenie 12-percentnej dane pre právnické osoby – hovorí najjasnejšou rečou. Aj na Slovensku by sme mali veľmi pozorne načúvať, pretože tento príbeh, ktorého je Írsko významným miľnikom, má v koncovke iba túto alternatívu: Rozpočtová federácia, alebo rozpad eura (s dramatickými geopolitickými komplikáciami). Bude si treba vybrať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.