Skryje sa Írsko za eurovalom?

Pritom všetky tri krajiny sa najviac boja toho, aby sa z nich nestal Island. Situácia v eurozóne nadobúda črty tragikomédie. Smiať sa môžeme cez slzy – ide totiž aj o naše eurá. 

Írska sága sa prehupla do ďalšieho dejstva. Predloženie účtu írskym daňovým poplatníkom za znárodnené banky v podobe deficitu verejných financií vo výške 32 percent HDP a prekvapivo veľké odhodlanie vlády splatiť dlhy voči zahraničným veriteľom bánk som na tomto mieste opísal už pred mesiacom („Euro má problémy aj za ochranným valom“, .týždeň 42/2010). Mnohí však tento bombastický deficit nepovažovali za veľký problém. Veď pri rekapitalizácii bánk má ísť o jednorazový výdavok, a navyše, Írsko si poctivo robí domáce úlohy aj na výdavkovej strane verejných financií. Má príkladnú históriu fiškálnej zodpovednosti a transparentne informuje svet o svojich problémoch. A hlavne, keltský „tiger“ vzhľadom na štruktúru existujúceho štátneho dlhu a objem dostupných zdrojov nemusel ísť s kožou na trh až do polovice roku 2011. 

No problém tu je. Ako som uviedol v spomínanom článku, len ťažko sa hľadajú dôvody, prečo by si ľudia a firmy mali nechávať svoje úspory v  nesolventných írskych bankách. Tie dôvody údajne nenašlo ani pomerne mnoho veľkých korporátnych klientov najväčšej írskej banky Bank of Ireland. Pre istotu si svoje vklady začali presúvať do bezpečnejších prístavov v eurozóne. Odliv likvidity cestou scvrkávajúcich sa vkladov chcú írske banky kompenzovať krátkodobými peniazmi, požičanými od ostatných bánk eurozóny, ale nedarí sa im to. Bankové domy už považujú írske banky za príliš riskantných partnerov do tanca. 

Dnešným akútnym problémom Írska a podstatou debát o tom, či má Írsko ako prvé načrieť do zázračnej truhlice eurovalu, tak nie sú verejné financie, ale komerčné banky, ktoré musí zachraňovať vláda. O ochote EÚ ku kritickej sebareflexii, mimochodom, svedčí aj skutočnosť, že írske banky nedávno veľmi úspešne prešli európskym „stres – testom“.

Pritom samotná írska vláda sa zatiaľ záchranného kolesa hodeného z eurozóny a MMF príliš chytať nechce. Niet sa čo čudovať. Táto pomoc by Írsko stála časť suverenity a znamenala by nepríjemné zásahy do írskeho daňového systému. Jedným z nich by mohlo byť zvýšenie 12,5-percentnej dane z príjmu firiem, ktorá už dávno leží v žalúdku ostatným krajinám EÚ s prebujnenými sociálnymi systémami. Rakúsky minister financií Josef Pröll dlho okolo horúcej kaše nechodil a už sa dal počuť, že ak Írsko po pomoci siahne, bude nutná diskusia o „optimálnej“ výške írskej dane z príjmu právnických osôb.

Kým Írsko stále váha, Portugalsko o možnosti, že si euro-kreditku čochvíľa vypýta, už otvorene hovorí. Pravdepodobnosť, že euroval nezostane len platonickou „nukleárnou“ hrozbou nespratným špekulantom, ktorá nás de facto nebude stáť ani jeden eurocent, sa tak v posledných týždňoch výrazne zvýšila. 

Zaujímavým úkazom sú aj rizikové prirážky Grécka. Vracajú ich na hodnoty spred bombastického predstavenia takmer biliónového eurovalu a zapojenia Európskej centrálnej banky do hasenia fiškálnych požiarov v štátoch PIIGS. Prispievajú k tomu nekonečné prekvapenia týkajúce sa ozajstného hospodárenia tejto krajiny. Deficit za rok 2009 bol opäť revidovaný, tentoraz z 13,6 na 15,4 percenta HDP a môj niekdajší odhad štátneho dlhu v roku 2013, keď sa bude mať Grécko opätovne postaviť na vlastné nohy, vo výške 150 percent HDP, teraz vyznieva ako naivne optimistický.

Írske krachujúce banky, grécke lži a načiahnutá ruka Portugalska odhalili ďalšiu dôležitú skutočnosť. Európske bratstvo, narýchlo zamknuté pod transparentom „Jeden za všetkých, všetci za jedného“ nie je také jednoliate, ako sa mohlo v máji zdať. Rakúsky minister financií Josef Pröll nešetril tvrdými slovami na adresu Grécka: „Máme tu aktuálne údaje. Z pohľadu Rakúska nevidím dôvod, prečo by sme mali uvoľniť decembrovú tranžu.“ Médiami prebehli informácie, že ďalšia časť pôžičky Grécku pravdepodobne naozaj neodíde podľa plánu v decembri, ale bude mesiac meškať. Prvé signály váhania v bezhlavom zachraňovaní prasiatok prišli aj z predvolebného Fínska. A tak v eurokúte, v ktorom sme sa ocitli za neposlanie daru Grécku, už čoskoro nemusíme kľačať sami. 

Súčasné udalosti sú pomerne jasným posolstvom. Je najvyšší čas opustiť hypotézu, že za to, čo sa pred našimi očami (a za naše peniaze) deje, môžu živočíšne pudy, iracionálni investori, vlčia svorka alebo iné rozprávkové bytosti, ktoré umožňujú presúvať vinu za súčasný stav z pliec európskych politikov a bankárov na niekoho menej konkrétneho. Nie, nejde  o negatívnu deviáciu či letnú búrku, ktorú stačí prečkať a opäť vyjde príjemné slniečko rastúcich cien nehnuteľností a rýchleho hospodárskeho rastu. Mraky neodišli ani po šiestich mesiacoch existencie eurovalu, po nákupoch dlhopisov problematických krajín ECB a ani po oficiálnom vyhlásení konca Veľkej recesie. 

Je tu čas, keď treba začať brať vážne signály trhov o rizikovosti jednotlivých krajín. Na rozdiel od politikov totiž nejde o ľudí, ktorí za svoje omyly v odhade budúcnosti platia vlastnými peniazmi. A súkromní investori kričia, že eurozóna má vážne problémy a praskanie eurom nafúknutých bublín nie je krízou likvidity ale solventnosti. Euroval a proaktívna ECB sú len sedatívom a maskujú akútnosť súčasnej situácie. Znižujú tlak na politikov v problematických krajinách, pristúpiť na naozaj radikálne úsporné opatrenia. Na druhej strane vyvolávajú ilúziu vo veriteľoch problematických krajín, že ich občania obetujú svoje dôchodky a budú doživotne platiť vysoké dane len preto, aby sa nafukovačom bublín ich pohľadávky vrátili do posledného eura. Eurozóna nemá na to, aby ručila za dlhy každého. 

Ak to bude napriek tomu skúšať, dopadne rovnako ako Írsko. Na  mohutných pleciach nemeckého kreditného ratingu sa síce môžu voziť drobné prasiatka, ako je Portugalsko či Grécko, no keď sa na ne začne štverať prerastené Španielsko alebo Taliansko, hra na solidaritu sa rýchlo skončí. Pritom Španielsko svoju skriňu s mŕtvolami zatiaľ neotvorilo a dni zúčtovania tam ešte len prídu. Problém nesplácaných úverov zo strany krachujúcich developerov riešia tamojšie banky kúpením celého projektu, čo účtovne maskuje straty a zároveň dostáva realitný trh a jeho ceny pod kontrolu bánk. Mierny, desaťpercentný pokles cien nehnuteľností v krajine s vyše dvadsaťpercentnou nezamestnanosťou a rovnakým počtom nepredaných domov ako v šesťkrát väčších USA teda netreba brať vážne. A to, že ani Nemci neunesú všetko, ukazujú v poslednom čase rastúce výnosy nemeckých dlhopisov, ktoré boli doteraz etalónom bezrizikovosti. 

Krízu priniesla ilúzia bohatstva navodená lacnými peniazmi. Tá ilúzia sa pretavila niekde do stavebného ošiaľu, inde do zdanlivého ekonomického zázraku či bujnejúceho štátneho aparátu. Dnes vieme, že reálnych zdrojov je oveľa menej, než je potrebné na fungovanie sveta tak, ako sme ho do roku 2007 poznali. Tejto realite sa musí prispôsobiť súkromný aj verejný sektor. Šetrením, škrtmi a tam, kde je to nevyhnutné, aj bankrotmi. V roku 2011 si rozvinuté krajiny budú musieť podľa MMF požičať 10,2 bilióna amerických dolárov, čo je viac ako 27 percent ich HDP. V tomto boji o kapitál nevyjde na všetkých. Je najvyšší čas prestať v Európe odkladať nevyhnutné kroky a začať uvažovať o tom, kto a ako musí zbankrotovať.