Keď bola pred pätnástimi rokmi prijatá Ústava Slovenskej republiky, hlasovali za ňu najmä komunisti a nacionalisti. Bol to socializmom napáchnutý a kresťanstvom účelovo vyšperkovaný text, ktorý verne odrážal zmätený vnútorný svet jej tvorcov.
Vraj si ich musíme zapamätať ako otcov vlasti. Ja si však ich činy pamätám ako hanbu vlasti. Vy nie, pán premiér?
Ten text nebol nikdy dobrý. Umožňoval rôzne výklady, takže v čase kríz, ktoré rýchlo prišli, ich netlmil, ale ešte zosilňoval. Z toho bahna ústavnej neurčitosti žil premiér Mečiar, ale ťažil z neho aj prezident Kováč, dvaja ješitní úradníci, ktorí nanešťastie zosobňovali spor vtedajšieho Slovenska. Takáto bola ústava, ktorú máme povinne oslavovať...
Už vtedy, v roku 1992, proti zle sformulovanej ústave a jej hysterickému prijímaniu protestovali demokratickí Slováci a Maďari, a hoci boli označení za zradcov národa, mali pravdu. Neskorší spor o slobodné Slovensko bol síce paradoxne ich zápasom o dodržiavanie aspoň zlej ústavy, za ktorú sami nehlasovali, ale fakt, že Slovensko dodnes nemá kvalitný ústavný text, ktorý by inteligentne obmedzoval naše zlé sklony, je najťažším dedičstvom toho hrubého leta roku 1992.
Lenže takto sa tu o ústave nesmie hovoriť. Tí, ktorí ju pred pätnástimi rokmi prijímali, považujú jej kritiku za útok na samu štátnosť.
Hlúpy text, ktorý práve pribili na starý parlament, nechtiac odpovedá, prečo. „Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť! Pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava Slovenskej republiky. Amen!“ Takto plebejsky uvažoval nielen jeho autor, komunistický spisovateľ a normalizátor Vladimír Mináč, pre ktorého boli moc a štát vždy viac, než ľudské utrpenie, ktoré takmer celý život pomáhal zväčšovať. Takto plebejsky tu uvažuje kdekto. Grobiani zo SNS, pre ktorých je zvrchovanosť viac než základná úcta k človeku. Lžimajstri z HZDS, ktorí zvrchovanosť povýšili nad právo pri lúpežnej privatizácii, vylučovaní z parlamentu či zneužívaní tajnej služby. Ale aj oportunisti zo Smeru, ktorí v mene štátu kašlú na meno Hedvigy Malinovej, na právo poisťovní a dnes už aj na majiteľov pôdy, ktorá prekáža diaľnici. Zvrchovanosť povýšili nad právo aj zaspatí cirkevní hodnostári, ktorí sa už pätnásť rokov dosť radi bratajú s mocou, potrat-nepotrat, pretože štát a jeho výslnie je pre nich príliš omamné. Občas ten Mináčov plebejský slogan napĺňa dokonca aj Ján Čarnogurský. Vtedy je Mečiar nestíhateľný, Elektra malicherná a Ficova kritika sveta v podstate správna.
Mináčov text, zvečnený na stene starého parlamentu, je naozaj škandálom. Ale paradoxne práve ten text najlepšie vystihuje našu mentalitu. „Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť!“ hlaholí komunistický funkcionár, a má pravdu. Na človeka, ktorého život a dôstojnosť by boli nedotknuteľné, a štát by musel iba slúžiť, ešte nemáme. „Pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava Slovenskej republiky. Amen!“ buráca smiešny baťko, a opäť to vystihol. Nábožnú úctu nemáme k pravde, ale k zlému textu a jeho otcom. Už je to tak pätnásť rokov.
.štefan Hríb
Vraj si ich musíme zapamätať ako otcov vlasti. Ja si však ich činy pamätám ako hanbu vlasti. Vy nie, pán premiér?
Ten text nebol nikdy dobrý. Umožňoval rôzne výklady, takže v čase kríz, ktoré rýchlo prišli, ich netlmil, ale ešte zosilňoval. Z toho bahna ústavnej neurčitosti žil premiér Mečiar, ale ťažil z neho aj prezident Kováč, dvaja ješitní úradníci, ktorí nanešťastie zosobňovali spor vtedajšieho Slovenska. Takáto bola ústava, ktorú máme povinne oslavovať...
Už vtedy, v roku 1992, proti zle sformulovanej ústave a jej hysterickému prijímaniu protestovali demokratickí Slováci a Maďari, a hoci boli označení za zradcov národa, mali pravdu. Neskorší spor o slobodné Slovensko bol síce paradoxne ich zápasom o dodržiavanie aspoň zlej ústavy, za ktorú sami nehlasovali, ale fakt, že Slovensko dodnes nemá kvalitný ústavný text, ktorý by inteligentne obmedzoval naše zlé sklony, je najťažším dedičstvom toho hrubého leta roku 1992.
Lenže takto sa tu o ústave nesmie hovoriť. Tí, ktorí ju pred pätnástimi rokmi prijímali, považujú jej kritiku za útok na samu štátnosť.
Hlúpy text, ktorý práve pribili na starý parlament, nechtiac odpovedá, prečo. „Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť! Pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava Slovenskej republiky. Amen!“ Takto plebejsky uvažoval nielen jeho autor, komunistický spisovateľ a normalizátor Vladimír Mináč, pre ktorého boli moc a štát vždy viac, než ľudské utrpenie, ktoré takmer celý život pomáhal zväčšovať. Takto plebejsky tu uvažuje kdekto. Grobiani zo SNS, pre ktorých je zvrchovanosť viac než základná úcta k človeku. Lžimajstri z HZDS, ktorí zvrchovanosť povýšili nad právo pri lúpežnej privatizácii, vylučovaní z parlamentu či zneužívaní tajnej služby. Ale aj oportunisti zo Smeru, ktorí v mene štátu kašlú na meno Hedvigy Malinovej, na právo poisťovní a dnes už aj na majiteľov pôdy, ktorá prekáža diaľnici. Zvrchovanosť povýšili nad právo aj zaspatí cirkevní hodnostári, ktorí sa už pätnásť rokov dosť radi bratajú s mocou, potrat-nepotrat, pretože štát a jeho výslnie je pre nich príliš omamné. Občas ten Mináčov plebejský slogan napĺňa dokonca aj Ján Čarnogurský. Vtedy je Mečiar nestíhateľný, Elektra malicherná a Ficova kritika sveta v podstate správna.
Mináčov text, zvečnený na stene starého parlamentu, je naozaj škandálom. Ale paradoxne práve ten text najlepšie vystihuje našu mentalitu. „Pre nás je právo nad všetkými právami, to je naša zvrchovanosť!“ hlaholí komunistický funkcionár, a má pravdu. Na človeka, ktorého život a dôstojnosť by boli nedotknuteľné, a štát by musel iba slúžiť, ešte nemáme. „Pre nás je ústava nad všetky ústavy, to je Ústava Slovenskej republiky. Amen!“ buráca smiešny baťko, a opäť to vystihol. Nábožnú úctu nemáme k pravde, ale k zlému textu a jeho otcom. Už je to tak pätnásť rokov.
.štefan Hríb
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.