Nočné deti, bieli vtáci

O Koncerte pre všímavých nemôžeme napísať veľa, pretože Peter Bálik a Jakub Kratochvíl na tom koncerte účinkovali (v kapele Živé kvety) a autor týchto riadkov moderoval program na jednom z veľkých pódií. Preto len skonštatujeme, že v PKO bola veľmi príjemná atmosféra, že Marián Varga s Moyzesovým kvartetom celú akciu dôstojne otvorili, že Jana Kirschner výborne spievala (jej kapela hrala znovu ešte lepšie, než keď sme ich posledne videli), že Moustache boli sugestívni, Midi lidi zábavní, WWW silní, Billy Barman energickí, afterPhurikane nádherní, Živé kvety presvedčivé a Bene so Stratasoulom presní a výstižní. 

A teraz k tým zubom a nechtom. Niekedy v roku 1981 sa kdesi v Prahe údajne študentka filozofickej fakulty Pavla Slabá opýtala svojej spolužiačky Hanky Řepovej: „Čo si dnes pustíme?” Hanka odpovedala: „Plyn!” Tak tieto dve dievčatá, spolu s ďalšou kamarátkou Markou Míkovou založili punkovú kapelu Plyn. V roku 1984 sa k ním pridala Kateřina Jirčíková a Eva Trnková a vznikol Dybbuk. 

Táto pôvabná dievčenská kapela patrila k vrcholom českej nezávislej scény. Od začiatku bol totiž Dybbuk iný, než všetko okolo neho. Dievčatá hrali „dievčensky”, pričom nedostatok virtuozity viac než vyvážila autentickosť, pesničkársky talent, vtip, čistý spev a prirodzená divadelnosť. Spievali o divnej „paní v tramvaji”, ktorá má „na klíne dort” a tajne si z neho „uždibuje”, o panickom strachu z múch, o tom, že by radšej boli v kine ako v škole, o „rebelke bez príčiny” (I když si vlasy myje / pořád svý pivo pije / i když si čte, tak kouří...), o tom, že všetci sme vlastne iba „malí sráči”. 

Keď sa zo študentiek stali mladé mamičky, zmenili si názov na Zuby nehty a spievali o veciach, ktoré s tým súvisia (Dítě mám v břiše, za okny štěká pes / koupat v mori chtěla bych se dnes...), o deťoch a neskôr aj pre deti (výborný album Zuby nehty dítkám). Medzitým sa venovali rodinám, divadlu, literatúre či sociológii. V posledných rokoch len zriedkavo vystupovali, a preto sme sa na ich koncert v novembrovom PKO tak tešili.

Zo študentiek sa medzitým stali dámy v strednom veku, no z pôvabu nestratili nič. Koncert otvorili hravou veľkonočnou piesňou Hrob je prázdný. Skackavé klávesy, rovná rytmika, saxofón striedaný s flautou a čistý spev v jednoduchých harmóniách. Trochu chýbala gitara (Eva Trnková už s kapelou nevystupuje), ale ináč to bolo rovnako silné ako voľakedy. Mouchy, Kilgore Trout, Vodopády, Hlavní třída, Všechny cesty vedou ven. Pod pódiom si do rytmu podupávali vrstovníci a vrstovníčky hudobníčok, ktorí s ich pesničkami prežili posledné desaťročia svojich životov, no až teraz svoju kapelu uvideli naživo. S niektorými boli ich dospelé deti, ktoré Dybbuk a Zuby nehty počúvali namiesto uspávaniek. „Noční dítě, kde se touláš, mělos tady dávno být,” spievala basgitaristka Pavla a tí starší si neboli istí, či im oči slzia skutočne iba zo suchej pary z pódia, alebo aj zo spomienok na to, ako túto pesničku zvykli počúvať neskoro večer sami doma, keď ich vlastné nočné deti žúrovali v meste. „Noční dítě tady jsem / a tady taky bude vlát vlajka, znamení, / na každým domě, v prachu i v plameni.” Nočné deti vedeli presne, o čom je reč.

„Nic, ani lidi a zlý časy / nad námi nemaj žádnou moc / Na ramenou ti sedí bílí ptáci / a zpívají mi celou noc,” spievala Marka, Pavla, Hanka a Kateřina v poslednej piesni. Ich koncert mal v sebe jedinečnú mágiu krásy, spomienok a nádeje. Koncert pre všímavých bol vlastne taký celý.