Egypské okuliare

Podľa Biblie nechal Boh putovať svoj národ neuveriteľných 40 rokov. Štyri desaťročia sú tu okrem iného symbolom totálnej generačnej výmeny. Až keď sa všetko staré vymetie, až keď tí, ktorí v otroctve vyrastali, sami budú starcami, je možné vstúpiť do krajiny slobody. Pre tých, ktorí po páde komunizmu očakávali zmeny k lepšiemu v horizonte mesiacov či azda niekoľko málo rokov, to bolo ťažké porozumieť. Naozaj by to mohlo trvať až tak dlho? Môžu byť škody na duši až také hlboké, že na ich zahojenie musia najskôr odísť tí, čo svoje najlepšie roky prežili v neslobode? 

Pozrel som sa tými „egyptskými okuliarmi“ na dve náhodné udalosti týchto dní. Prvou bol film o novembri 1989, ktorý pripravili študenti z gymnázia C. S. Lewisa. Rozhovormi s účastníkmi udalostí o  zmene, o tom, čo k nej viedlo a čo bolo pred ňou, ale aj o tom, ktoré nádeje sa naplnili a ktoré boli sklamané, sa študenti pokúsili sprostredkovať svojim vrstovníkom to, čo sami zažili počas jeden a pol roka výroby svojho filmu. O zmene, vďaka ktorej môžu ísť študovať do zahraničia, hovoria so záujmom, no bez pátosu či potreby bránenia, vo filme nepreháňajú ani nebagatelizujú, dokonca sa vyhli cynizmu, ktorý tí starší a „skúsenejší“ radi dávajú najavo. 

Je tu však ešte iná udalosť. Má tiež blízko k študentskému svetu, no je posunutá o štvrť generácie vyššie, do prostredia vysokej školy. Ondrej Dostál na svojom blogu písal o rektorovi veterinárnej a farmaceutickej univerzity v Košiciach, agentovi Štátnej bezpečnosti. Univerzita si bude o pár dní voliť nového rektora, alebo potvrdí dnešného. Priznám sa, že o výdobytku Nežnej revolúcie, voliť si rektorov, mám pochybnosti, pretože to európskym univerzitám trošku zväzuje ruky v tlaku na kvalitu. Akademická obec však toto právo má, a dnešná otázka nie je v prvom rade otázkou tlaku na kvalitu, ale otázkou autority, slušnosti a vzoru osoby rektora. 

Videné veľmi subjektívnymi „egyptskými okuliarmi“, u generácie, narodenej po roku 1989, som pred pár dňami videl závan slobody a pripravenosti „vyjsť z púšte“. V prípade akademickej obce košickej univerzity, narodenej pred rokom 1989, to bude, obávam sa, zložitejšie. Jej rozhodovanie bude testom a zároveň kamienkom do mozaiky odpovedí, ako dlho budeme ako krajina blúdiť po púšti.