Václav Klaus, prezident tých obyvateľov Českej republiky, ktorí tu po roku 1945 mohli (a o tri roky neskôr už museli) zostať, váži rozhodne menej než zhruba stokilový Posselt. Ale politicky je to rozhodne „väčšia váha“. A to napriek tomu, že okrem svojho šéfovania bývalým českým Nemcom stíha Posselt byť ešte pomerne dosť viditeľným a počuteľným poslancom Európskeho parlamentu za bavorskú CSU.
Sedemnásteho novembra sa mohli títo páni stretnúť, pretože boli obidvaja v Českej republike a mohlo to byť napríklad pri bývalých Hlávkových internátoch, mieste, kde si Česi od vojny pripomínajú 17. november 1939. Udalosť, keď – po potlačení zárodkov občianskej vzbury českých študentov, demonštratívnej poprave vodcov študentských organizácií, odvlečení stoviek ďalších študentov do koncentračných táborov a uzavretí českých vysokých škôl – bolo jasné, že protektorát je len iný názov pre okupované územie. Václav Klaus preniesol oproti svojim iným prejavom pomerne vyváženú reč. V nej tvrdil, že povojnové české zločiny na Nemcoch sa nedajú porovnávať s tým, čo sa dialo v nacistických koncentračných táboroch za nacistickej okupácie. To nikto, ani Nemci sami, nerobia. To však neznamená, že české (a slovenské) povojnové zločiny na Nemcoch a Maďaroch neboli strašné a že zo slovenského hľadiska (lebo čo Maďari za vojny, okrem jednej väčšej prestrelky pri Košiciach, urobili?) dokonca nepochopiteľné.
Keby bol pri Hlávkových internátoch Bernd Posselt, asi by bol k tomu dodal niečo o nevinných obetiach na oboch stranách. Alebo vetu, ktorú mi s pripomenutím ospravedlnenia vtedajšieho prezidenta Václava Havla sudetským Nemcom v roku 1990 (po ktorej sa na jeho hlavu zniesla obrovská vlna nevôle), povedal deň nato v malej kancelárii. Tú majú sudetskí Nemci ako svoje neuznané veľvyslanectvo pri pražskom Malostranskom námestí. „Vtedy bol prezident Havel ďalej ako väčšina Čechov. Dnes sú Česi ako národ pred svojím spiatočníckym prezidentom.“
Pri Hlávkových internátoch sa 17. novembra Klaus a Posselt nestretli, šéf bývalých českých Nemcov zamieril na iné, ale podobne dôležité miesto, do Lidíc, dediny vyhladenej nacistami po heydrichiáde. „Prosíme o odpustenie viny, ktorú nesieme i my,“ povedal Posselt za sudetských Nemcov. Povedal to po nemecky a tlmočníčka to „prosíme“ preložila ako „žiadame“. Z čoho plynie ponaučenie, že keby sa bývalí českí Nemci naučili po česky, predišlo by sa mnohému, možno dokonca aj tomu vyhnaniu po roku 1945.
A z toho plynie aj istá analógia pre slovenských Maďarov, pretože človek by sa mal dohovoriť v štáte, v ktorom žije. S dodatkom, že keby si Slováci ponechali okrem slovenčiny aj znalosť maďarčiny, rozhodne by to mnohému prospelo. Tak ako Čechom za Rakúska a v rokoch po ňom znalosť nemčiny neuškodila. Napokon, perfektne ju ovládal aj prvý československý prezident a bývalý poslanec ríšskeho parlamentu vo Viedni T. G. Masaryk. Ale späť do Česka a Bavorska. Posselt totiž nebol v Česku sám. Mal so sebou aj bavorského ministra kultúry a školstva Ludwiga Spaenleho a celé to bola taká prieskumná cesta pre bavorského premiéra Horsta Seehofera. Ten by do Prahy rád prišiel, no pretože bavorskí premiéri ochraňujú bývalých českých Nemcov, z času na čas Čechom pripomenú Benešove dekréty, a navyše by chcel prísť s Posseltom, lebo do Česka sa ešte oficiálne nepozrel. Ani teraz to na skorý príchod nevyzerá. „Bavorského premiéra do Prahy nikto nepozval,“ vyhlásil premiér Nečas.
Václav Klaus ani dohromady s Petrom Nečasom neváži viac ako Posselt. Ten okrem toho, že by sa mal naučiť trochu po česky, by mal aj schudnúť. Politicky je to, samozrejme, iné. Ale pokiaľ ide o argumenty a gestá, tak 17. novembra nad Klausom a Nečasom síce Posselt neprevážil, ale aj tak jednoznačne vyhral.
Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.