Príbeh idealistu, ktorý nepočítal s podrazmi

Omerov strýko, nazvime ho Josef, má 77 rokov a je po mozgovej mŕtvici. Jeho myseľ funguje výborne, ale zásah dostali končatiny. Josef je čiastočne ochrnutý a bez invalidného vozíka je väzňom vo vlastnom byte. Načas mu požičali vozík z geriatrickej nemocnice, ale musel ho vrátiť. Teraz by potreboval nový. Neplatil si však pripoistenie na starostlivosť pre seniorov, a tak si ho musí kúpiť. Josef však nemá žiadne úspory. Ba čo viac, je v mínuse, ktorý mu pomáhajú znižovať jeho príbuzní.

Josef celý život pracoval. Tvrdo, manuálne, neskôr, keď si urobil školu, aj v kancelárii. Od nevidím po nevidím. Josef je kibucník. Prišiel do kibucu ako sirota z Poľska a po 55 rokoch ho opustil tiež ako sirota. S prázdnymi rukami.  

Josefov kibuc sprivatizovali. Mal dobre vyše šesťdesiat, keď si otvoril prvý bankový účet, dostal kartu a išiel si sám nakúpiť. Dovtedy plat odovzdával kibucu, jedol v spoločnej jedálni, oblečenie a topánky fasoval, televízor pozeral v spoločenskej miestnosti, kde sa naučil aj pracovať s počítačom, knihy a noviny mal v kibucovej knižnici. Raz začas si vyšiel do kibucníckej cukrárne, kde si dal štrúdľu od maďarskej kibucníčky Judith, čo mu odpísali z výplaty.

Keď išiel navštíviť svoju sestru, Omerovu mamu, požičal si auto z kibucu. Zapísal, koľko kilometrov prešiel, účtovník to prepočítal na cenu benzínu a aj to mu strhli z výplaty. 

Jozef žil mimo reality, ale nie je včerajší. „Dodnes sa vyzná v politike,“ hovorí o Jozefovi Omer. „Moja mama bola vždy do sveta, ale maily posielať nevie. Josef to zvláda. Vie predvídať veľa vecí. Preto nechápem, ako mohol nevidieť, že kibuc sa potápa." 

Josef dal kibucu všetko. Nemal čas sa oženiť, keď ochorel, nemal mu kto pomôcť. Keď požiadal kibuc o pôžičku na vozík, nikto jeho žiadosť nepodporil. Kibucu sa pritom darí. Podľa Omera aj z peňazí, ktoré doň vložil Josef. Keď pre nezhody s novým vedením z kibucu odišiel, nemal mu kto ani podať ruku. Niektorí zo strachu, aby si to nerozhádzali s novým šéfstvom. „Pre Josefa je to, akoby ho opľula vlastná rodina."

Josefovi rodičia boli skromní poľskí židia, ktorých to vždy tiahlo doľava. Pred vojnou snívali, že odídu do Palestíny a usadia sa v kibuci. Keď si našetrili dosť peňazí, z Poľska sa už nedalo odísť. Do Izraela napokon dorazili len ich deti. Ako vojnové siroty.

Josef si to rovno nasmeroval do kibucu, jeho mladšiu sestru poslali do internátnej školy. Podľa Omera to bolo jej šťastie. „Mama precestovala skoro celý svet, vždy sa jej dobre vodilo. Ona vyzerá ako modelka, Josef je zrobená troska."

Omer nie je nijaký dravý biznisman, ani zástanca divokého kapitalizmu. Kibuc však považuje za tragicky nepodarený experiment. „Aj úplný ekonomický analfabet musí vidieť, že pomer medzi výdajmi a príjmami je neudržateľný. Druhá vec je, ako sa zachovali k ľuďom. Tí, čo mali šťastie a stali sa dôchodcami v čase prosperity, obišli dobre. Josef mal smolu."

Jeho dôchodok nie je ani 350 eur. Liter mlieka pritom v Izraeli stojí vyše eura, bochník najlacnejšieho chleba dve eurá, lieky sa tu doplácajú vo väčšej miere ako na Slovensku a vyššie sú aj ceny všetkých energií. 

Omer každý deň volá do Josefovho kibucu a čaká, kedy zasadne výbor, ktorý by mu mohol dať pôžičku. Neverí, že sa to stane a hľadá iné cesty, ako sa k vozíku dostať. Volá však z princípu. Aby nezabudli. 

Áno, Josef sa nemusel do tejto situácie dostať. Mal sa viac starať o hospodárenie kibucu, pýtať sa, myslieť na starobu. To by však nemohol od puberty vyrastať v uzavretom svete, kde všetko zdanlivo fungovalo a solidarita bola kľúčovým slovom. Pre vojnové siroty bol kibuc kotva. Domov, možnosť niečo sa naučiť a žiť v prostredí, ktoré pripomínalo rodinu. 

Aj Cvika Scherman je sirota a vyrástol v kibuci. Dnes je izraelský generál vo výslužbe, ktorý vypracoval systém dôchodkového zabezpečenia vojakov. Na kibuc nedá dopustiť, odtiaľ je jeho žena aj najlepší priatelia. Ako ekonóm však vie, že to, čo sa stalo Josefovi, sa stať muselo. Nové vedenia sprivatizovaných kibucov sa snažili zbaviť všetkých záťaží a ak s nimi pôvodní kibucníci nevedeli dohodnúť slušné podmienky, Josef a jemu podobní sa jednoducho prehupli medzi problematické položky.    

Štát tiež zlyháva. V Josefovom prípade dvojnásobne, lebo okrem toho, že je dôchodcom s dôchodkom na hranici chudoby, je ešte aj preživším šoa. 

Keď Josef rozpráva o kibuci za mladých čias, má na tvári, napriek grimase po porážke, úsmev. Rád opisuje, ako si po robote spolu zaspievali, ako sa tešili z nového traktora, z prvého predaného postrekovacieho prístroja, čo vyrábali vo vlastnej továrni. 

Omer mu neoponuje, on sám by však v kibuci nikdy nežil. Pritom je prototypom Izraelčana. Verí v komunitu, je rezervistom v armáde, na Izrael nedá dopustiť. Na Josefovi však vidí, že komunita ani štát také oddané nie sú. Preto si žije vlastný život a od štátu, komunity a ideológie sa snaží byť čo najmenej závislý.

Keď bol v jeho veku Josef, mal vlastné dve košele, Omer má byt na hypotéku, auto na splátky a odkladá si do dôchodkového fondu. Svojim potomkom bude rozprávať, ako sa naháňal, aby to všetko posplácal, lebo na nič iné zatiaľ nemá čas. Josef mladým rozpráva o kibucníckych besiedkach pri ohni, vôni čerstvého mlieka a západe slnka nad Genezaretským jazerom. Podrazy vynechá. Lebo s tými idealista nepočíta.