Vrátime sa ku korune?

Zabudnite na staré členenie na euroskeptikov a europtimistov, stráca totiž význam. Európa, najmä štáty eurozóny, totiž práve čelí najväčšej kríze vo svojich dejinách. Od októbra strieda jedna zlá správa druhú. Európske štáty sa najskôr nedohodli na prísnom vynucovaní rozpočtovej disciplíny, keď štáty porušujú takzvané maastrichtské kritériá. Neskôr sa nedohodli na novom rozpočte pre EÚ, keď Británia a Holandsko odmietli podporiť rast výdavkov v čase krízy a prvýkrát hrozí EÚ rozpočtové provizórium. Ale to sú ešte tie menšie problémy. Po tom, ako Berlín s Parížom dotlačili Dublin, aby požiadal euroval o garancie pre svojich veriteľov, sa v Írsku vzbúrila ulica a demonštranti žiadajú predčasné voľby. Navyše, denník Financial Times Deutschland koncom minulého týždňa priniesol ďalšiu šokujúcu informáciu, že väčšina štátov eurozóny spolu s Európskou centrálnou bankou tlačia Portugalsko, aby podľa vzoru Írska požiadalo o pomoc z eurovalu. Týmto chcú vraj zabrániť tomu, aby o pomoc nemuselo žiadať veľké Španielsko. 

Náš minister financií Ivan Mikloš už špekuluje o hrozbe, že sa eurozóna rozpadne a premiérka Iveta Radičová prirovnala mechanizmus eurovalu k pyramídovej hre. O konci spoločnej meny však špekulovali aj iní. Európsky prezident Herman Van Rompuy vyhlásil, že ak neprežije eurozóna, neprežije ani Európska únia. Nemecká kancelárka Angela Merkelová dodala, že „situácia je mimoriadne vážna“ a ratingové agentúry znižovali európskym štátom ratingy. 

Angela Merkelová, ktorá sa od vypuknutia gréckej krízy správa ako neoficiálna prezidentka EÚ, však čelila aj ostrej kritike. Jej kroky spochybnil írsky premiér Brian Cowen, ale aj portugalský minister financií, ktorý jej konanie prirovnal k faulu a grécky premiér George Papandreou tvrdí, že jej reformné návrhy môžu zlomiť chrbticu niektorých európskych krajín. Čo sa to vlastne deje?

Všetko sa začalo pred vyše mesiacom vo francúzskom meste Deauville. Na stretnutí francúzskeho prezidenta a nemeckej kancelárky padlo rozhodnutie, že Nemecko sa vzdá návrhu, aby krajiny, ktoré nedokážu v budúcnosti udržať rozpočtový deficit pod úrovňou 3 percent HDP, platili prísne pokuty. Výmenou za to Paríž podporil návrh, aby eurozóna „po Grécku“ negarantovala automatickú záchranu všetkých svojich členov. Merkelová chcela, aby trhy pochopili, že riziko nebudú v budúcnosti znášať iba Nemci (a štáty, ktoré sa podieľajú na eurovale), ale aj samotné bankrotujúce štáty a súkromné banky. Riziko sa malo rozložiť a Európska centrálna banka (ECB) by mohla, podobne ako americký FED, nechať štát neschopný splácať svoje dlhy zbankrotovať. Stal sa však presný opak. A maslo na hlave má práve Merkelová.

Sedíme v kancelárii Juraja Karpiša v bratislavskom inštitúte INESS, ktorý upozorňoval na riziko vzniku dnešných problémov a od vypuknutia gréckej krízy kritizoval vývoj eurozóny. „Merkelová ustúpila. Pripustila bankrot ako možnosť, čo okamžite vystrašilo trhy. Bolo len logické, že dôsledkom takéhoto vyhlásenia bolo zreálnenie, a teda zvýšenie rizikových prirážok, za ktoré si ohrozené štáty požičiavajú peniaze. Investori si uvedomili, že časť rizika budú niesť aj oni, tak to premietli do prirážky. Politici sa však zľakli vlastných slov a vzápätí vyslali presne opačný signál,“ objasňuje postup Karpiš. Ten spočíval v tom, že tvrdý prístup „padni, komu padni“ mal začať platiť až od roku 2013 a nateraz budú všetky štáty pred bankrotom zachránené. Nemecko pritlačilo na Írsko, nech preventívne požiada o garancie euroval, hoci samotní Íri mali dlhy na najbližšie mesiace pokryté. Dôvodom bol strach o osud írskych bánk, ktoré zaznamenali masívny odliv vkladov. Dôsledok bol pre mnohých prekvapivý: po krátkom upokojení situácie vypukli nové požiare. Rizikové prirážky zdraželi pre Grécko, Portugalsko aj Španielsko. Železná guľa dlhu, ktorá tieto krajiny zaťažuje, sa tak stala ešte ťažšou. Preto tie kritické výroky na adresu nemeckej kancelárky.

Zhrnutie je nasledovné: krajiny eurozóny (s výnimkou Slovenska), ktoré pred pár mesiacmi prisľúbili Grékom 110 miliárd eur, pridali rovnaký sľub, že v prípade potreby pošlú Írom ďalších 85 miliárd eur. Na chodbe už pritom čakajú Portugalci. A Španieli chodia pre istotu opatrne po špičkách. 

Republika na zelenom ostrove sa v istom zmysle stala obeťou vlastného úspechu. Vladimír Baláž, ekonóm z Prognostického ústavu SAV, pre .týždeň hovorí, že kým Grécko alebo Portugalsko sú v dlhodobých systémových problémoch s nevýkonnou ekonomikou, Írsko postihla finančná porucha: „Krajina veľmi rýchlo zbohatla a do nehnuteľností sa začalo vo veľkom investovať kvôli špekuláciám a nie kvôli bývaniu.“ V rokoch 1996 až 2007 stúpli ceny domov štvornásobne a na vrchole bubliny bolo v stavebníctve zamestnaných až 13 percent pracujúcich, čo je dva- až trikrát viac ako za normálnych okolností. 

Podiel na vzniku bubliny takéhoto rozsahu má aj spoločná európska mena a nemožnosť Dublinu schladiť stavebnú horúčku zvyšovaním úrokových sadzieb. „Takmer všetky nové peniaze, vytvorené Európskou centrálnou bankou, natiekli do periférnych krajín s tým, že v Grécku to nafúklo bublinu vo verejnej správe a v Írsku i Španielsku bublinu v nehnuteľnostiach,“ hovorí Juraj Karpiš. Írske banky sa ocitli vo vážnych problémoch a za týchto okolností sa im vláda rozhodla pomôcť. A práve tu sa stala osudová chyba. Írska vláda sa zbytočne rozhodla veľkoryso garantovať, že splatí dlhy svojich bánk v plnej výške. Zlé investičné rozhodnutia bankárov tak zaplatia írski daňoví poplatníci a tohtoročný deficit verejných financií sa šplhá na astronomických 32 percent HDP. Netreba pritom zabúdať, že Írsko, podobne ako Grécko, spláca pôžičky nemeckých (v prípade Írska tiež anglických) bánk. Zatiaľ čo Grécko dlhovalo podľa nemeckého týždenníka Spiegel nemeckým bankám 28 miliárd eur, Írsko až 115 miliárd eur. Nemecká vláda tak „záchranou“ Grécka a Írska sekundárne zachraňuje svoje vlastné banky. Výhodou je, že Grécko, Írsko, a napokon aj Portugalsko sú relatívne malé krajiny. Čo sa však stane, ak bude treba pomáhať Španielom?

Španielsko potrebuje viaceré štrukturálne reformy, má vysokú 20-percentnú nezamestnanosť, rastú mu rizikové prirážky na nové pôžičky a deficit štátneho rozpočtu by mal tento rok presiahnuť 10 percent. Celkový dlh je však „len“ na úrovni 66 percent HDP, čo je zhruba polovica gréckeho a o štvrtinu menej ako v Portugalsku či Írsku. Madrid teda stále nemá problémy ako ostatné menované štáty. Isté však je, že ak by nervozita na trhoch ďalej rástla, na rade bude práve Španielsko. A vo chvíli, keď požiada o pomoc eurovalu Madrid, nastane pravdepodobne v Európe veľký poplach. „Myslím si, že by to vyvolalo zásadnú zmenu fungovania eurovalu aj celej eurozóny,“ dodáva Karpiš. 

Španielsko zatiaľ podľa analytika INESS neurobilo rovnaké nepríjemné zúčtovanie, aké urobil Dublin. Nereštrukturalizovalo banky a tvári sa, že to ani nebude potrebné. Veľkú časť nehnuteľností však držia práve španielske banky, ktoré odkúpili developerské projekty, keď neboli developeri schopní splácať úvery. Španielske banky to pritom vykazujú ako svoje reálne aktíva, čím kamuflujú straty. Otázkou preto je, dokedy to budú ignorovať investori, ktorí požičiavajú bankám peniaze na fungovanie. „A to sa odhaduje strašne ťažko. Ak by však začali unikať vklady do iných krajín, môže to spustiť celý proces,“ hovorí Karpiš. A to by vrátilo fungovanie eurozóny o krok späť. Ani Nemci, ktorí sú tiež zadlžení, si nemôžu dovoliť donekonečna platiť všetky cudzie dlhy. Napokon, je to práve Nemecko, kde bola pomoc Grécku napadnutá pred ústavným súdom.

Aké sú teda scenáre ďalšieho vývoja? Čo všetko sa môže stať a ako sa to bude týkať Slovenska? Do úvahy pripadajú štyri základné scenáre.

Ten prvý je optimistický a volá po ňom napríklad rešpektovaný týždenník Economist. Európa by sa mala sústrediť na podporu zdravého ekonomického rastu, urobiť všetky potrebné reformy a vďaka tomu sa čarovne za vlastný vrkoč vytiahnuť z bahna problémov. Vyšší rast by znížil nezamestnanosť, umožnil splácanie dlhov, znížil deficity, čím by sa vyplatili všetci súkromní či štátni veritelia. Európa by sa bez prílišných nákladov mohla vrátiť pred obdobie krízy a do budúcnosti sa poučiť. Optimistický scenár by za istých okolností uniesol aj záchranu Španielska. Euroval by vydal dlhopisy a nazberané peniaze by sa požičali Španielsku. 

Na Iberskom polostrove by prestali problémy s likviditou, obnovil by sa rast a Madrid by časom splatil všetky pôžičky. Slovensko by na tom dokonca zarobilo. 

Druhým, pre euro optimistickým scenárom sú návrhy európskych federalistov. Ľudia ako bývalý belgický premiér Guy Verhofstadt navrhujú, aby sa po menovej centralizácii a vzniku spoločnej meny euro dokončila aj fiškálna centralizácia. EÚ by mala svoje priame príjmy a o výške dôchodkov či jednotlivých rozpočtov by sa rozhodovalo centrálne. Napriek všetkým problémom od Írska po Grécko však stále ide o snívanie vzdialené realite. 

Pravdepodobnejší je jeden z dvoch realistickejších scenárov. Európa sa nemôže spoliehať na pomoc zvonka, jej dlhy nedokáže splatiť žiadna krajina na svete (vrátane Číny), bude si teda musieť pomôcť sama. Európske politické elity investovali príliš veľa kapitálu do spoločnej meny, logicky sa ju preto budú snažiť udržať. Najpravdepodobnejšie je, že Nemecko pomenuje svoju hranicu, za ktorou už nebude ochotné zachraňovať iné štáty. Dôsledkom bude, že krajiny eurozóny, neschopné splácať svoje dlhy, bude čakať štandardný riadený bankrot. Prirodzene, otrasie to viacerými nadnárodnými bankami a dotkne sa Nemecka a všetkých veľkých štátov. V prípade zhoršenia situácie budú Berlín a ostatné metropoly musieť obetovať niektoré banky a sústrediť sa na záchranu tých najdôležitejších. Na nič iné jednoducho nebudú peniaze. Eurozóna to prežije a po bolestných opatreniach bude môcť nanovo rásť. 

Menej reálnym scenárom je návrat k starým menám. Ani to však nemožno vylúčiť. Spúšťacím mechanizmom pritom nemusia byť veľké, ale menšie štáty. Ak by po Grécku a Írsku potrebovali zachraňovať aj Portugalsko a Španielsko a ostatné štáty by sa museli zadlžovať, aby mohli týmto krajinám požičiavať, krajiny ako Slovensko, ale aj Rakúsko či Holandsko môžu začať konať samostatne. Nebudú si totiž pred svojimi voličmi a v mene falošnej solidarity dovoliť masívne zadlžovanie, a preto budú zvažovať vystúpenie z eurozóny a návrat ku korunám, šilingom či guldenom. 

Nech už to bude akokoľvek, Slovensko si zatiaľ počína až prekvapivo dobre. Dokázali sme povedať nie Grécku, odmietnuť harmonizáciu daní za pomoc Írsku a súčasne podporovať všetky rozumné návrhy Angely Merkelovej. Otázkou je, či vieme pomenovať hranicu, keď by sme sa mali vrátiť k bankovkám s Andrejom Hlinkom a Milanom Rastislavom Štefánikom.

Táto úvaha by ešte nedávno vyzerala ako bláznovstvo. Posledné týždne však ukazujú, že včerajšie istoty už neplatia.