Kríza nie je len zlá

Najväčším negatívom je, prirodzene, menej práce na trhu, najmä tí menej kvalifikovaní majú oveľa väčší problém nájsť prácu ako pred krízou, najhoršie sú na tom stavební robotníci. Ale pocítili ju aj ľudia pracujúci v reštauráciách a puboch. Íri sa síce nevzdali návštev týchto zariadení, ale míňajú v nich oveľa menej a oveľa viac sa pozerajú na ceny. Peter Erdelyi, ktorý je v Írsku už štvrtý rok, tu pracuje ako „kitchen porter“. „Vo februári 2009 som stratil zamestnanie. O necelý mesiac som si síce našiel nové, ale už to nebolo ono – meškali výplaty, bolo menej práce,“ hovorí Peter a s úsmevom dodáva: „Ale aj som sa menej narobil.“ Všimol si, že Íri zmenili svoje spotrebiteľské správanie, znova sa učia šetriť, túto zručnosť v čase rozkvetu ekonomiky akoby stratili. Teraz sa dokonca učia nakupovať v lacných potravinových reťazcoch. V poslednom roku sa vďaka tomu stalo lídrom na írskom trhu Tesco, a čoraz populárnejšie sú nemecké diskonty Aldi a Lidl. Slováci v Írsku si pochvaľujú, že obchodné reťazce celoplošne začali znižovať ceny, robia veľké výpredaje a začali sa znižovať aj nájmy bytov a domov. „Konečne sa začali približovať cene za ponúkaný štandard,“ hovorí Slávka Maďarová, ktorá pracuje ako administratívna pracovníčka pre Dublin International Foundation College. „Osobne sa ma kríza dotkla v zamestnaní, kde nám na výročnej schôdzi oznámili, že revízia platov sa tento rok nieže neuskutoční, ale platy sa budú všeobecne znižovať. Tomu predchádzalo zavedenie najprv jedno-, potom dvojpercentnej špeciálnej dane z príjmov na posilnenie štátneho rozpočtu,“ hovorí Slávka. Všimla si, že čoraz viac Írov začína uvažovať o emigrácii do Austrálie, na Nový Zéland či do USA. 

Iné skúsenosti má Martin Manasil, ktorý pracuje pre Írske telekomunikácie. O prácu neprišiel, naopak, jeho firma nabrala za posledný polrok asi 300 ľudí. „Kríza postihla hlavne nekvalifikovanú pracovnú silu a nezamestnanosť rastie najmä vďaka štedrým sociálnym dávkam,“ myslí si Martin. On krízu pociťuje skôr v pozitívnom smere – v znížení životných nákladov, napríklad nájmu. Hoci sám nezažil žiadnu diskrimináciu, keďže pracuje medzi vzdelanými ľuďmi v prosperujúcej firme, aj tak zaznamenal, že „Íri začínajú byť jemne podráždení a menej vľúdni k cudzincom“.

Ani Magdaléna Parajková, ktorá je Dubline už vyše päť rokov, neprišla o prácu. Venuje sa marketingu pre spoločnosť, ktorá sa snaží rozvíjať zodpovedný prístup k alkoholu. Vníma však citlivo, že v jej okolí aj medzi kamarátmi pribúdajú ľudia, ktorí prišli o prácu a učia sa obracať každé euro. „Na druhej strane, táto kríza bola možno pre Írsko tak trochu vykúpením, keďže Írsko sa stalo za posledných pár rokov jednou z najdrahších krajín sveta. Preto tu teraz všetci otvorene vítame znižovanie cien potravín, služieb a tiež nehnuteľností. Je tu aj oveľa väčší boj o zákazníka, a ten veru pred krízou chýbal,“ konštatuje Magdaléna. Sama sa občas zamýšľa nad tým, že by mala zmeniť krajinu. „Ale nebude to príchodom krízy, je to skôr o počasí,“ dodáva s úsmevom. „Na druhej strane, Írsko je ako taký malý bermudský trojuholník, keď sa tu raz ocitnete, ťažko sa už odchádza.“