Tu a Teraz

Šina: Všade sa dá dostať vlakom. A keď nie, tak vlak stojí blízko miesta koncertu a zvyšok cesty nás odvezú organizátori. 

Šina: Naopak. Získavame čas. Vo vlaku sa nedá nič robiť. Destinácia je daná. Nezastavuješ, nešpekuluješ, len si sadneš a úplne sa vyčistíš. V poslednom čase vo vlaku nerobíme vôbec nič.

Dano: Občas si hráme.

Šina: Alebo čítame. Keď nájdeme prázdne kupé, čo sa nám stáva dosť často, pretože sme šikovní.  

Šina: Kedysi sme si do vlaku kupovali časopisy, pretože sme si mysleli, že nám bude dlho. Ale ako sme cestovali dlhšie a dlhšie, zistili sme, že to tak nie je. Napríklad v Amerike sme šli vlakom 22 a 28 hodín. Tá 28-hodinová cesta bola úplne najlepšia. V americkom Austine sme mali vystúpiť, ale mali sme pocit, že by sme šli pokojne ďalej. Boli sme oddýchnutí, mali sme veľa energie, načerpali sme silu. Cesta vlakom upokojuje. Je to pre nás niečo ako psychohygiena. Keď sme doma, tak väčšinou pracujeme, všetko si robíme sami. V krátkom čase treba urobiť strašne veľa vecí. A keď si sadneš do vlaku, ľadovec sa rozpustí.

Šina: Úplne. V roku 2003 sme šli hrať do Ostravy a krátko pred koncertom od nás odišiel bubeník Majo Slávka a klávesák Peter Lipa ml. nám z Londýna zavolal, že sa zamiloval a že s nami nepôjde. Už nám to predtým urobili, takže sme neboli prekvapení. Medzitým Danko nasádzal nejaké bíty do minidisku, takže sme to vedeli zahrať aj bez nich. Vtedy sme šli prvýkrát vlakom.

Dano: Pamätám si, že po tom koncerte sme vrátili organizátorke dvetisíc českých korún z honoráru, pretože sme mali pocit, že sme ich „ošudili“, keď sme prišli bez dvoch členov. Pozerala na nás na ako na debilov. Dnes si vieme zapýtať aj za laptop! (Smiech.)

Šina: Dano má všetko zabalené v gitare. Keď sa po koncerte balí a nemôže zavrieť puzdro alebo keď je všetko príliš voľné, vie, že mu niečo chýba. 

Šina: Hanbili sme sa pred sebou. Síce sme žili spolu, ale naše pesničky akoby pochádzali z minulých životov, predtým, než sme sa dali dohromady. A tak sme ich pred sebou len opatrne vyťahovali. Rozhodli sme sa, že každý si ich nahrá zvlášť. Ja som svoje pesničky nahrala s Jánom Boleslavom Kladivom. Dano sa vtedy tak urazil, že za ten čas, čo som ich nahrávala, vymyslel 15 nových piesní. Z nich vznikol album September. Keď vyšiel, zavolal nám Slávo Solovic, ktorý robil hudbu k divadelnému predstaveniu Discopigs, že či by som mu nevyrobila zopár CD. Tak vznikol druhý album na Slnko Records. Potom si Slávo zobral moje veci, ktoré som nahrala s Kladivom a vznikol z toho môj prvý album Šinadisk. Iné moje veci si zas zobral Maťko Burlas, a tak vznikol album Majster a Margaréta. Až do roku 2003 sme vydávali albumy každý sám. Vlastne až dovtedy, kým sa nám minuli staré piesne. Platňa Svetadiely bola prvá, ktorú sme urobili spolu. 

Šina: Ani my sme to nevedeli, človek to zistí až s odstupom času. Žili sme dlho spolu a veci, o ktorých sme potom spievali, sa už týkali nás oboch. Aj dnes napíšeme mnohé veci každý zvlášť, no dorábame ich spolu. Toto leto sa udiali veľké veci, čoho výsledkom je album Teraz. Vedeli sme, že musíme nahrať album, dokonca bol už termín krstu, ale my sme nič nemali. Dano mi na narodeniny dal naladiť klavír. Ja som hrala na ňom, Dano na oude alebo gitare. Začali sme improvizovať a dostali sme sa do takého tvorivého zápalu, že jedného dňa sme sa rozhodli, že ideme robiť pesničky a rovno ich budeme nahrávať. Dano si niečo hral, ja som popri tom štrikovala a keď sa mi niečo zapáčilo, tak som si zapísala nejaký text. 

Dano: Šina sa do polovice albumu nedotkla ani basy!

Šina: Zistili sme, že úplne najdôležitejšie je zbaviť sa pocitu strachu, že čo, keď nepríde nápad. Nechať to tak. Predtým sme mali všetko naplánované do posledného detailu. Ja som inžinierka, Danko matematik, vo mne je stále to, že treba si napísať zoznam, a potom škrtať, čo som už urobila. Bolo to aj v hudbe, ale toto leto sme to zlomili.

Dano: Prialo nám aj počasie. Bolo veľmi horúco. Ráno o siedmej sme vstali, šli sme na lúku alebo k Dunaju, lebo doma sa nedalo vydržať. Keď sme sa vrátili, začali sme nahrávať.

Dano: Mal som videokameru a točil som všetko, čo sme robili. Až mi napadlo, že čo to vlastne robíme, či pracujeme, alebo čo. Uvedomil som si, že sme sa celý čas vlastne hrali.

Šina: Hranie bez akéhokoľvek zmyslu dobíja energiu. Robia to aj deti. Preto sú po celom dni stále živé, neviete ich dostať do postele. 

Dano: Nahrávanie sa potom zlomilo. V jednej chvíli sme si uvedomili, že človek si nemôže byť istý, že niečo má. Dostali sme dar krásneho leta, všetko vychádzalo, ale potom prišla správa o chorobe v rodine, ktorá všetko zmenila. Dva týždne boli hrozné, ale nejako sa to utriaslo.

Šina: Nahrali sme ešte dve pesničky: Brána a A to je všetko, ďalej to už nešlo. 

Dano: Album sa mal pôvodne volať Leti, letí. Malo to byť veselé, radostné. Potom sme zistili, že najfrekventovanejším slovom na albume, je „teraz“. To nás zachránilo – neriešiť, ako sa veci skončia, treba sa venovať tomu, čo sa deje teraz. 

Šina: Glenovi Hansardovi sme dali album desať minút pred koncertom, aby nám ho pokrstil. Navrhol nám, aby sme si spolu zahrali a mne v tom momente nenapadla žiadna ľahká pieseň. Až potom mi prišla na um A to je všetko. Koľko tam je akordov? Štyri? Super, ideme na to! Dano ich zjednodušil do „čundráckej“ podoby, povedal Glenovi akordy cestou na pódium a kapela to zahrala úžasne. Potom sme s nimi hrali v Poľsku a Glen navrhol, aby sme to opäť spolu zahrali. Poliakom sa to strašne páčilo, skoro nás po koncerte roztrhali. Predali sme 60 cédečiek, doteraz im ich posielame.

Dano: To sa nám stalo predtým iba raz, že pieseň prekročila naše očakávania. Nahráš ju, vieš, že je super, ale nemôžeš vedieť, čo všetko spôsobí. Pieseň má vlastné úmysly. 

Šina: Bol to taký malý nápad: „som bez neho nemá, on bezo mňa slepý“, ale nerátala som, že z toho vznikne pieseň. Je to vyjadrenie nášho vzťahu, navzájom sa dopĺňame a keď sa dáme dokopy, tak sme dvojhlavý drak. Sami by sme to nedokázali. Mám nápad, ale bez Dana by som to ďaleko nedostala. Funguje to aj v manželstve, kde sa obaja dopĺňajú a spolu sú viac.

Dano: Aj dnes máme pocit, že by sme mali mať pauzu, ale spoločnú!

Šina: Kapely, ktoré vydávam, nosím v sebe. Zistila som, že už nemám žiadne miesto. Stále sa na mňa obracajú nové kapely a je ich odmietam. Ale na koho sa majú obrátiť? Veď tu nikto nie je, nemám ich za kým poslať. Nie je tu agentúra, ktorá by im pomohla vybaviť koncerty, nie je tu žiadne vydavateľstvo.

Šina: Keď som sa dozvedela, že si tam kapely musia zaplatiť nahranie vlastného CD, nechcela som tomu veriť. Ale je to tak. Hudobný biznis sa celý zrútil. Hudobníci si dnes musia všetko zaplatiť. 

Šina: Najprv nám to ani nenapadlo, ale keď dostaneš možnosť ísť hrať von, tak v tej chvíli ti napadne, že sú tam veľké možnosti. Len sa tomu treba venovať. Báli sme sa, že nám ľudia nebudú rozumieť, ale nakoniec na jazyku nezáleží. Buď tam niečo je, alebo nie. Koncerty v Amerike boli výsledkom toho, že sme sa tomu venovali.Viacerí kamaráti nám hovorili, že by sme mali ísť hrať na festival SXSW do Austinu. Nakoniec Dano podal prihlášku a vybrali si nás. Ale potom bolo treba vybaviť množstvo vecí. Dano si dennodenne sadal k počítaču a komunikoval s Američanmi. Tých 22 dní v USA nás stálo množstvo práce.

Šina: Aj keď sa tomu brániš, niekde vzadu v hlave sa ti začne vytvárať ilúzia o tom, že tam ideš preraziť. Keď sme v Austine videli 2 000 kapiel, ktoré sa snažia udržať svoje ilúzie čo najdlhšie pri živote, tak sme sa prebrali.

Dano: Oni tam dávali svoje CD aj na záchody, aby si ich promotéri všimli!

Šina: A všetci sa snažia hrať čo najhlasnejšie, aby ich bolo počuť. Prvú vec, čo v Austine dostaneš, sú štuple do uší. Len tak sa tam dá prežiť. Pretlak hudobníkov je taký obrovský, že človeku to začne byť smiešne. Všetci sú „nastajlovaní“ ako z Divokého západu, ale po koncerte vytiahnu cédečka, vizitky, promomateriály. Je to šialené. 

Šina: V Poľsku sme zbierali fanúšikov postupne, ale stále sme mali pocit, že keď sme sa tam vrátili, museli sme začať odznovu. Ale s koncertmi so Swell Season sa niečo zmenilo. Nevieme, či sa brána do Poľska pre nás otvorila, ale sme na dobrej ceste. Ale stále máme problém, ako tam dostať naše CD a podobne. Keď človek hrá vonku a odohrá výborný koncert, tak to ešte neznamená, že sa niečo stane. Mal by nastúpiť agent, ktorého my nemáme. Niekto, kto zoberie kvalitu a jednoducho ju predá. 

Dano: Sme na takého človeka pripravení, ale nehľadáme ho. Musí prísť sám. Mali sme jedného, ale ten chcel mať dom s bazénom a chcel, aby sme pritvrdili. (Smiech.) 

Šina: Neviem, čo bude. Túto sezónu to na mňa doľahlo. Som preplnená. Na jeseň sme vydali štyri albumy a ja som nebola ani na jednom krste, pretože sme stále koncertovali. Už to nemôžem robiť srdcovým spôsobom ako v minulosti. Už to sama nezvládnem. Slnko funguje len kvôli tomu, že všetky kapely, ktoré vydávam, držím v sebe. Verím, že budú rásť a ja im v tom môžem pomôcť. Je niekoľko ciest, kam sa vybrať. Jednou z nich je to, že vydavateľstvo profesionalizuje, ale ja už ho nebudem viesť. V minulosti som zobrala do distribúcie aj kapely mimo Slnka, ale tie sa vôbec nepredávali, na rozdiel od tých „slnkových“. Čaro Slnko Records je v tom, že vydávam len veci, ku ktorým mám srdcový vzťah. 

Šina: Na začiatku hráš hudbu len preto, aby si zložil pesničku a zahral ju ľuďom. Na druhom koncerte ju chceš zahrať ešte lepšie. V momente, keď to začne fungovať, začneš mať veľké oči, že čo keby by som šiel s tou pesničkou na štadión. V jednej chvíli, ale začneš cítiť, že to uvažovanie je úplne choré. Tento rok však bublina spľasla a my sme sa vrátili na začiatok a opäť sme rozmýšľali len nad pesničkami. Akoby sme sa vrátili naspäť.