V podstate nikoho. Pravdaže, až na výnimky. Teba si, Emil, do istej miery vážim, sme kamaráti, lepšie povedané, boli sme kamaráti roky, zámerne nepíšem, že priatelia, lebo priateľstvo je predsa len čosi iné ako kamarátčaft, ako sa kedysi hovorievalo. Priateľstvo je niečo také vzácne a vznešené, že vlastne ani veľmi neexistuje a ak, tak len v nejakých filmoch alebo knižkách, ako napríklad Biely tesák, ale to je o priateľstve so psom, alebo to možno bol vlk, už sa nepamätám, ale jedno je isté, že priateľstvo so zvieraťom má tuhšie korene ako priateľstvo človeka s človekom a aj dlhšie vydrží, prakticky kým jeden nezomrie, či už zviera, alebo človek. A ten, čo ostane, ten potom smúti. Aj kniha je vraj najlepším priateľom človeka, ale oproti psovi nemá šancu. Kniha sa, napríklad, neteší, keď prídeš večer domov. Neskáče od radosti a nevrtí chvostom. Okrem toho sú s ňou, presnejšie s nimi, s knihami, problémy pri sťahovaní, lebo knihy sú ťažké. Raz, ešte som býval v paneláku, nasťahoval sa tam nejaký akademik, alebo čo bol, skrátka mudrc. Išiel som hore schodmi, lebo výťah nefungoval a predo mnou šiel špeditér a niesol plný kôš kníh. Ten sa mu na medziposchodí rozsypal, on kopol do jednej knižky a zašomral „toto že má byť najlepší priateľ človeka?“ Veru, aj priateľ prestáva byť priateľom, keď ho musíš vláčiť na chrbte. Emil, keby si mi bol vtedy, veď vieš kedy, vrátil tých osemsto korún, čo som ti požičal, lebo si nemal na alimenty, tak ťa kľudne oslovujem „vážený“, ale takto nemôžem, boli to vtedy pre mňa dosť veľké peniaze, sám som toľko narýchlo nemal, takže som si ich „vypožičal“ od Irmy, bola vtedy účtujúca čašníčka v Savoyke a keď bola raz u mňa po službe akože na návšteve, tak som jej ich potiahol z kabelky . Dodnes to netuší, lebo pre ňu osemsto korún bol šuviks. Ale pre mňa nie, Emil, takže to sa nezabúda, kamoško, a keby si mi ich chcel vrátiť teraz, kašli na to, nebudem to prepočítavať na eurá, veď by to bolo okolo dvadsaťpäť eur a čo je to dvadsaťpäť oproti osemsto? Obráťme list. Z dlhej chvíle čítam. To, čo je v knižnici, tu v starobinci. Listoval som v jednej starej knižke o našich národovcoch, o Štúrovi atď., o tom, ako si Hurban, ten luteránsky farár, zobral za ženu krásavicu Aničku Jurkovičovú , odkiaľsi z Myjavy. A spomína sa tam aj Paulíny Tóth a ja som bol zvedavý, prečo mal také dupľované maďarské priezvisko a dočítal som sa, že Tóth si dal preto, lebo tak Maďari volali Slovákov a on chcel demonštrovať, že je Slovák, tak si k Paulínymu dal ešte aj Tóth. Nuž, človeku s takým menom ťažko uveríš, že je Slováčisko. Tak som trochu zmenil históriu a vymyslel som, že raz povedala matka tej Aničke Jurkovičovej: „Anička, obšmieta sa okolo teba Vilko Paulíny, možno by chcel, aby si sa za neho vydala“ a Anička povedala mame s náležitým gestom „Paulíny? Toť!!“ A tak sa Paulíny začal volať Tóth, aby vyzeral ako národovec a nie ako ohrdnutý pytač. Vidíš, Emil, aké kraviny človeku chodia po rozume teraz v zimnom období, keď sa priskoro stmieva a dni sa vlečú. Maj sa, Miro.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.