Nikdy som nechcela byť herečka a dodnes mám z tohto označenia akýsi divný komplex. Keď som bola dieťa, bola som dokonca presvedčená, že sa tomuto povolaniu budem vyhýbať a radšej budem robiť niečo „poctivé".
To sa mi však vymklo spod kontroly už v štrnástich a napriek tomu, že som sa zo svojho malého úspechu tešila, chvíľu som bojovala s výčitkami svedomia voči svojim predsavzatiam. Veď herečky predsa musia klamať. Musia plakať a smiať sa, keď im to niekto nakáže a chodia domov z predstavenia o polnoci, emocionálne rozhádzané. Ľudia v obchode a na pošte ich spoznávajú a ony sú v rozpakoch. Musia žiť niekoľko životov. Ani po treťom filme som sa za herečku nepovažovala, skôr som to pripisovala akejsi zhode okolností. Navyše, ak ste nejaký výraznejší typ, dostávate ustavične také isté roly. Nerozumela som tomu, čo je na tej práci zaujímavejšie ako na nejakej inej.
A keď som za svoj štvrtý film dostala ocenenie, v duchu som sa divila za čo. Veď ma len postavili pred kameru a ja som pokračovala vo svojom živote. Oveľa zábavnejšie, tvorivejšie mi pripadalo písanie alebo hudba. Tento môj postoj sa zmenil až filmom, ktorý teraz nakrúcam v Prahe. Mala som šťastie a dostala som rolu, kde nehrám samu seba. Hrám naivnú koktavú modelku, postavenú do rôznych vypätých a komických situácií a konečne mám možnosť pocítiť to, čo iní herci, ktorých táto práca baví. Mám možnosť tvoriť, vymýšľať iného človeka a dávať mu svoju tvár. Zrazu z tejto práce pociťujem radosť. Keď však spätne rozmýšľam nad tými predošlými rolami, neviem, či náhodou nebola chyba len vo mne. Možno aj v nich bola možnosť niečo vytvoriť, niečo, čo presahuje hranice môjho civilu, ale keďže ma k tomu nikto nedokopal, nenapadlo mi skúsiť sa na to pozrieť inak. Sorry, že o tom teraz píšem, ale je sedem hodín ráno a práve som sa vrátila z nočného nakrúcania. Celú noc som rodila. Keď som vyrážala na pľac, ani som si poriadne neuvedomila, čo ma to vlastne čaká. A zrazu som ležala v pôrodnici, spotená, s roztiahnutými nohami, a nado mnou sa skláňal naozajstný pôrodník a ja som musela naozaj kričať, a potom mi dali do náručia naozajstné dieťa. Bol to pre mňa asi najsilnejší herecký zážitok a uvedomila som si, že to povolanie nie je vlastne až také zlé, ak sa vám ho podarí dobre napĺňať. Na tom ležadle špinavom od krvi som zrazu pocítila ten istý rauš ako pri klavíri. Moja 19-ročná sestra teraz nastupuje na ten istý vlak. Som hrozne zvedavá, či aj jej cesta k objaveniu krásy tohto povolania bude taká dlhá ako moja. A tak sa v tom teraz vezieme spolu s mamou už všetky tri. Žeby to fakt bolo dedičné? Príde mi to hrozne bizarné, že sme doma tri herečky. Ale teraz, keď už mi to povolanie nepripadá také menejcenné a nepoctivé, tak vlastne, prečo nie?
.dorota Nvotová
To sa mi však vymklo spod kontroly už v štrnástich a napriek tomu, že som sa zo svojho malého úspechu tešila, chvíľu som bojovala s výčitkami svedomia voči svojim predsavzatiam. Veď herečky predsa musia klamať. Musia plakať a smiať sa, keď im to niekto nakáže a chodia domov z predstavenia o polnoci, emocionálne rozhádzané. Ľudia v obchode a na pošte ich spoznávajú a ony sú v rozpakoch. Musia žiť niekoľko životov. Ani po treťom filme som sa za herečku nepovažovala, skôr som to pripisovala akejsi zhode okolností. Navyše, ak ste nejaký výraznejší typ, dostávate ustavične také isté roly. Nerozumela som tomu, čo je na tej práci zaujímavejšie ako na nejakej inej.
A keď som za svoj štvrtý film dostala ocenenie, v duchu som sa divila za čo. Veď ma len postavili pred kameru a ja som pokračovala vo svojom živote. Oveľa zábavnejšie, tvorivejšie mi pripadalo písanie alebo hudba. Tento môj postoj sa zmenil až filmom, ktorý teraz nakrúcam v Prahe. Mala som šťastie a dostala som rolu, kde nehrám samu seba. Hrám naivnú koktavú modelku, postavenú do rôznych vypätých a komických situácií a konečne mám možnosť pocítiť to, čo iní herci, ktorých táto práca baví. Mám možnosť tvoriť, vymýšľať iného človeka a dávať mu svoju tvár. Zrazu z tejto práce pociťujem radosť. Keď však spätne rozmýšľam nad tými predošlými rolami, neviem, či náhodou nebola chyba len vo mne. Možno aj v nich bola možnosť niečo vytvoriť, niečo, čo presahuje hranice môjho civilu, ale keďže ma k tomu nikto nedokopal, nenapadlo mi skúsiť sa na to pozrieť inak. Sorry, že o tom teraz píšem, ale je sedem hodín ráno a práve som sa vrátila z nočného nakrúcania. Celú noc som rodila. Keď som vyrážala na pľac, ani som si poriadne neuvedomila, čo ma to vlastne čaká. A zrazu som ležala v pôrodnici, spotená, s roztiahnutými nohami, a nado mnou sa skláňal naozajstný pôrodník a ja som musela naozaj kričať, a potom mi dali do náručia naozajstné dieťa. Bol to pre mňa asi najsilnejší herecký zážitok a uvedomila som si, že to povolanie nie je vlastne až také zlé, ak sa vám ho podarí dobre napĺňať. Na tom ležadle špinavom od krvi som zrazu pocítila ten istý rauš ako pri klavíri. Moja 19-ročná sestra teraz nastupuje na ten istý vlak. Som hrozne zvedavá, či aj jej cesta k objaveniu krásy tohto povolania bude taká dlhá ako moja. A tak sa v tom teraz vezieme spolu s mamou už všetky tri. Žeby to fakt bolo dedičné? Príde mi to hrozne bizarné, že sme doma tri herečky. Ale teraz, keď už mi to povolanie nepripadá také menejcenné a nepoctivé, tak vlastne, prečo nie?
.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.