Žijeme v škaredej dobe

Je to zaujímavá téma. Estetika a filozofia sú témy, ktorým sa dlhodobo venujem, píšem a prednášam o nich. Sú dôležité napríklad pre architektúru, ale aj mnohé ďalšie oblasti nášho života. Preto si myslím, že krása je pre náš každodenný život dôležitá téma. Osobitne preto, že prechádzame obdobím, ktoré už iní predo mnou nazvali ako „uglification“, teda istú dobu zoškaredenia.

A vy si to nemyslíte? Veď keď idete, povedzme, vlakom z Budapešti do Prahy, takmer všetky budovy železničných staníc sú postriekané nápismi graffiti. Podstatou týchto nápisov je predsa pokaziť krásu toho miesta. Ale nejde len o to. Problémom je aj moderná architektúra, ktorá často spôsobuje, že nové budovy špatia priestor, kde sú postavené. Mám na mysli ich tvar a podobne.

Ale áno, samozrejme. Existujú vzácne príklady, kde sa niekde niečo zlepší, ale vo všeobecnosti sa situácia zhoršuje. 

Hlavným dôvodom je podľa mňa nedostatok zmyslu pre verejné vlastníctvo. Priestranstvá na verejnosti nepovažujeme za verejný majetok, strácame navzájom o ne záujem, preto sa potom k nim mnohí správajú ako predátori. Dobrým príkladom sú aj bilbordy s polonahými telami. Prestávajú nám prekážať, pritom kazia svoje okolie. 

Privatizácia to môže riešiť. Problémom je, keď sú verejné priestranstvá privatizované iba čiastočne, povedzme spolovice. Keby boli privátne úplne, situácia by bola lepšia. Je to však zložitejšie, než sa zdá. Keď sa pozriete na Staré Mesto v Bratislave, tak tu máte námestia a okolo nich staré budovy. Fasády tých budov patria v istom zmysle všetkým, ktorí sa na námestí pohybujú. Vnútri sú to, pochopiteľne, súkromné priestory, ale dôležitý je ten balans medzi súkromným vlastníkom budovy a jej pôsobením na verejnosť a záujmami tejto verejnosti. 

Nemyslím si, že zmysel pre krásu môžeme stratiť, je to základná vec našej existencie ako ľudských bytostí. Stratiť však môžeme zmysel pre tradíciu, ktorá nám hovorí, čo by sme mali robiť. Pozrite sa na oblečenie. Ľudia na Slovensku sú dnes omnoho krajšie oblečení, ako to bolo počas komunizmu. Vtedy som mal pocit, že si tu ľudia obliekajú umelohmotné vrecká. Každý človek mal také svoje vrecko, bolo to obzvlášť škaredé a špatilo to aj pre verejný priestor. Dnes sa to zmenilo, ľudia sa obliekajú podstatne krajšie a je to tým, že chcú nejako pôsobiť, že im na tom záleží a majú možnosť si vybrať. 

Povedal by som, že ideály sa naozaj až tak nemenia, mení sa však naša schopnosť a naše poznanie, ako tie ideály uviesť do praxe.  Pekne upravená omietka na fasáde budovy, to nie je iba výsledok praktickej zručnosti s maltou. Musíte poznať iné mestá, vidieť iné budovy, študovať knihy a pestovať estetické cítenie, aby ste dosiahli fasádu, ktorú bude možné považovať za krásnu. A na tom vidieť, že ľudia stratili schopnosti v mnohých oblastiach, ktoré kedysi mali. 

Áno a je o tom dlhodobá diskusia, najneskôr od Maxa Horkheimera a Theodora Adorna. Pre nich bola masová kultúra nevyhnutne niečím ako antikultúrou. Kultúra musí byť kritická a nevyhnutne potrebuje vzdelávanie, preto vnímali masovú kultúru založenú na vtedajších médiách a Hollywoode ako niečo v prvom rade komerčné, niečo, čo ide proti kultúre. Akoby kultúru tvorilo to, na čo je reklama, a nie to, čo je výsledkom ľudského úsudku. Taká diskusia teda existuje už takmer 100 rokov a tento rozdiel medzi kultúrou konzumentov a kultúrou založenou na úsudku ustavične pretrváva. 

Nie je to ničia chyba. Minimálne nemožno nikoho priamo obviniť. Musíme si uvedomiť, že došlo k masívnej historickej zmene. V aristokratickom Francúzsku 18. storočia boli dané veľmi jasné pravidlá a konvencie, ako sa treba obliekať, ako hovoriť, ako sa správať, ako dekorovať interiér, v akom architektonickom slohu sa stavajú budovy a podobne. Hovoríme o vysokej kultúre, ku ktorej, pochopiteľne, masy ľudí jednoducho nemali prístup. Možno to ľudia nemali radi, možno mali iný vkus, ale nemohli si to dovoliť. Samozrejme, aj medzi elitou existovali živé diskusie, nesúhlas a nezhody, ale aj niečo, čo bolo široko akceptované. V demokratickej spoločnosti sa toho veľa zmenilo. Dnes majú všetci možnosť alebo túžbu mať svoj vlastný dom a prostriedky, ako to dosiahnuť,  sú dostupné. K tejto zmene prišlo na začiatku 20. storočia a práve to zmenilo naše spoločnosti. 

Áno, je to tak. Sú rôzne druhy elity. Francúzska elita v 18. storočí bola veľmi esteticky založenou elitou, estetika bola cieľom ich života. Žili pre ornament a obklopovali sa ním. Preto vytvorili Paríž. Elitou je však v istom zmysle aj ruská mafia. Aj oni sa obklopujú kadečím, ale nežijú pre estetiku, cieľom ich života je moc, snaha kontrolovať hospodárstvo, takže od nich ani nemôžete očakávať zmysel pre estetiku. 

To je zaujímavá otázka, neviem však na ňu odpovedať lepšie, ako to viete aj vy. Asi to však nebude náhoda. Príčiny každého umeleckého vrcholu majú svoje duchovné a estetické základy. Keď sa pozriete na najkrajšie architektonické stavby a umelecké diela v dejinách Európy, stoja za nimi duchovné zdroje cirkvi, obzvlášť katolíckej cirkvi. To isté platí pre moslimské umenie v moslimskom svete, pre hinduizmus či buddhizmus. 

Povedal by som, že je rozdiel medzi vplyvnou osobou a idolom. Časopis Fortune toto dôležité rozlíšenie ignoruje. Spomenutá speváčka je nepochybne idolom, je uctievaná, obdivovaná a bude to trvať ešte dva, možno tri roky. Potom však bude s veľkou pravdepodobnosťou zabudnutá. Nepochybujem, že nájdeme prípady ľudí, kde to trvá dlhšie. Paul McCartney napríklad vyrástol a dokázal zostarnúť, podobne Rolling Stones, ale vo všeobecnosti to s idolmi býva opačne. A majú menej vplyvu ako ľudia, ktorí sú hlavou štátu 50 rokov. 

Je to pre nich nemilé. Ale asi je to úloha pre učiteľov, aby na nich nejako vplývali a ukázali im iné veci, ktoré by ich mohli zaujať. 

Nemyslím si, že je medzi tým nevyhnutne kontrast. Krása môže byť niečo, čo vidí oko pozorovateľa a súčasne je to niečo univerzálne uznané.  Mnohé veci navzájom uznávame, vidíme ich rovnako, ale o kráse vedieme aj diskusiu. Hľadáme konsenzus, rozprávame sa o tom, aké to je a aké by to malo byť. Prichádza k tomu napríklad, keď robíme zmenu v domácnosti. Predstavte si situáciu, že príde vaša manželka a navrhne, aby miestnosť vyzerala inak, diskutujete o tom a napokon dôjdete k stanovisku, o ktorom si obidvaja myslíte, že to tak bude lepšie. Presne o tom to je. Nie je to nič úplne objektívne, ale ani subjektívne. 

 Nuž.. (Ticho.)

(Smiech.) Je to veľmi dôležité. Ak sa chce muž oženiť s nejakou ženou, jej krása ho musí zasiahnuť.  Nie je to však iba fyzická stránka krásy, je to aj krása charakteru, krása jej spôsobov. Krása je veľmi komplikovaná vec, existujú totiž ženy, ktoré sa štandardne považujú za krásne, povedzme, podľa kritérií módnych časopisov, ale ich charakter je odpudivý. Nájsť ženu, ktorej vonkajšia krása je znakom vnútornej krásy je veľmi ťažké. Ale keď muž takú ženu nájde, mal by sa s ňou oženiť. Ak s tým, samozrejme, aj ona súhlasí.

Je to všeobecný problém, ktorý sťažuje postmoderná doba, najmä otázka takzvaného ženského oslobodenia. Ženy v skutočnosti oslobodené neboli, sexuálna revolúcia ich neoslobodila. Oslobodila mužov pred záväzkami, ktorým by mali čeliť. To, ako je dnes možné žiť so ženou a opustiť ju, nebolo v 18. a 19. storočí prípustné. A keď sa to stalo, bol to škandál. Vzťah medzi pohlaviami sa preto zmenil a mladí muži vyhľadávajú experimentovanie a postupne striedajú viaceré ženy, čím odkladajú usadenie až na poslednú chvíľu. 

Homosexualita sa stala niečím ako legitímnou možnosťou, prestala byť niečím excentrickým alebo zakázaným, ako to bolo v minulosti.  Homosexualita však nie je jednou vecou, je prinajmenšom dvoma vecami. Lesbianizmus je niečím iným ako je mužská homosexualita. Podstatou lesbického vzťahu je hľadanie bezpečia a domáceho prostredia, čo niekedy vyplýva zo zúfalstva z mužov. V Amerike bolo na tú tému urobených viacero sociologických výskumov a výsledkom je, že zatiaľ čo lesbické vzťahy trvajú niekoľko rokov, mužské homosexuálne vzťahy trvajú nepomerne kratšie, ak vôbec vzniknú. Mužská homosexualita je v tomto zmysle únikom pred vzťahom, zatiaľ čo ženská je založená na záväzku, na hľadaní vzťahu.

 Stalo sa nám New Labour. A predpokladám, že súčasný veľvyslanec je z labouristickej strany. Agendou tejto strany je zapudenie Anglicka. 

Nová vláda je koaličnou vládou konzervatívcov a liberálnych demokratov. Môže sa to zmeniť, ale skôr to bude dlhší proces. Nezabúdajte, že keď sa dostane k moci ľavica, mení kultúru, presadzuje to, ako vidí človeka, konzervatívci to však nerobia. 

Pretože sú slabí a neveria si. 

Súhlasím s vami, prečo? Viete, keby bola zodpovednosť na mne... (Smiech.) 

Nie som praktickým politikom, ale myslím si, že väčšina politických zmien sa opiera o kultúru, kde vznikajú. Považujem preto za dôležité, aby niektoré koncepty toho, čo považujeme za krásne, boli uchovávané. Musím však povedať, že žijeme v dobe, keď sú moje predstavy marginalizované. 

Ľudia sú nastavení prispôsobovať sa prevládajúcej kultúre. Vzhľadom na komunizmus, ktorý ničil pamäť a minulosť, ste museli v roku 1990 začať do veľkej miery nanovo, od začiatku. Vzorom sa stala západná Európa, odtiaľ sem prichádzajú kultúrne impulzy. A západná Európa, pochopiteľne, nemá skúsenosť s komunizmom, preto nevidí v ľavicovoliberálnych ortodoxiách nijaké nebezpečenstvo. Ľudia na Slovensku cítia tlak, aby sa prispôsobili. Netreba zabúdať, že postaviť sa proti tomu, ako vždy v dejinách, je veľmi ťažké. Prirodzenejšie je byť súčasťou sily, ktorá prevláda dobe.    

 Myslím, že je to isté ponímanie dediny, vnímanie spoločnej zábavy a života, ktorý je mimo politiky, je iný a nie je preň také dôležité, aký máme názor na vysokú politiku. Tak trochu k tomu patrí, že ľudia majú problém verejne vystúpiť, nechcú prehovoriť a tvrdiť, že to a to je zlé. Netýka sa to iba Slovenska, myslím, že v strednej Európe je to pomerne rozšírené. 

Áno, ale to je politika, ja som hovoril o spoločenskej úrovni. 

Áno.

Nie som expert, ale som naklonený si to myslieť. Nezaujímam však také radikálne stanovisko ako niektorí kritici.

(Dlhé ticho.) Nechcem nijako spochybniť posledného laureáta, ale Nobelova cena mieru bola spravidla udelená nesprávnym osobám.

Áno.  Nie je lepšia alternatíva. 

Je toho viac. Prvá vec je práca okolo prípravy vína, je to nesmierne úspešná tradícia. Tieto postupy existujú tisícročia a stále sa zdokonaľujú. Po druhé, víno je posledným lokálnym produktom. Každé dobré víno má na svojej etikete napísanú obec a dom, v ktorom bolo vyrobené. A vôbec, je to niečo, čo sa vymyká kultúre supermarketu. 

Áno, to je pravda, sú tam isté podobnosti. Ale víno okrem toho patrí ku kresťanskej eucharistii a aj v antickom Grécku sa pilo v prítomnosti bohov. Niečo špeciálne na ňom musí byť.