Na tento pohľad, ktorý si musí všimnúť v prvom rade zníženie deficitu o 2,5 (alebo viac, závisí od reality 2010) percenta HDP, však treba byť životným optimistom. To znamená veriť nielen v to, že Slovensko sa vyhne vonkajším šokom a naplnia sa kľúčové parametre návrhu - rast, inflácia, nezamestnanosť. Ale veriť aj v to, že tradičné techniky zostavovania rozpočtu, ktoré diktujú väčšmi túžba a vôľa politiky než možnosti ekonomiky, si Slovensko stále môže dovoliť. Teda podobne ako v zlatom veku, keď polovici Európy ešte nepadali dlhy na hlavu („iba“ sa tíško hromadili), a spôsob, akým vtedy Ivan Mikloš štátnu kasu spravoval, vyzeral veľmi kompetentne. Ale otázka dnes znie, či je kompetentné v treťom roku svetovej krízy nadväzovať na metódy a myslenie, ktoré – zdanlivo – nemali chybu pred r. 2006.
Úspora 1,7 miliardy eur, ktorá ohlasuje zvrat v trende zvyšovania schodku, ale nie verejného dlhu (to by musel byť deficit nula), nie je v kontexte európskeho „štandardu šetrenia“ malá. Obraz však zásadne skresľuje, že výdavkovej samoobsluhy 2010 sa koalícia ani nedotkla. Skutočnosť, že koalícia neurobila ani pokus o rozpočtovú korekciu smerom k dodržaniu plánovaného deficitu, je neobhájiteľná. Tvrdenia Mikloša a spol., že nebolo dosť času, vyvracia pohľad do Česka, kde vláda vznikla takpovediac v rovnaký deň a hodinu.
Keby boli dané politické a ekonomické predpoklady, že z harmonogramu stlačenia deficitu pod 3 percentá HDP do r. 2013 vláda neuhne, a najpodstatnejšie - že to bude stačiť , tak by bojazlivé vykročenie nemuselo až tak hnevať. Skepsu však opodstatňujú práve práce na rozpočte. Samotná skutočnosť, že tých 1,7 miliardy nieže nevedeli, ale ani neskúsili „vyhospodáriť“ na výdavkoch, je už správou, že spolok okolo Radičovej väzí po krk v šablónach, ktoré stoja za krízou „sociálneho štátu“. To treba vyzdvihnúť preto, lebo v krajinách s oveľa silnejšou tradíciou sociálneho odporu sa dnes škrtá v nepomerne tuhších dózach a rozsahoch.
To, ako sa hneď „z výkopu“ vrhli na príjmovú stranu, je azda najväčšie sklamanie. Flegmatický prístup k plytvaniu štátu na jednej strane, cholerický „haircut“ najmä živnostníkov a SZČO na druhej, a na tretej slabosť k obrancom skupinových záujmov. Tá napokon dotvárala definitívnu podobu šetrenia podľa toho, ktorý lobista mal najtvrdší zadok, aby si vysedel nižšie zvýšenie spotrebnej dane na pivo či inú úľavu. Keďže koncert lobistov zároveň ukázal, že politické vedenie koalície sa v kluboch priveľkej autorite neteší, predstaveniu ešte nemusí byť koniec. Hrozba, že napokon prelomia i ten deficit, nie je priveľká, ale existuje. Potlačiac myšlienku, že aspoň pri najhorších nezmysloch, ako sú zdravotné odvody z prenajímania bytov (!!!), by vzbura nebola na škodu, rozpočtoví optimisti môžu mať pravdu iba vtedy, ak sa vláde podarí šíriť na trhoch dojem pevnej ruky.
Čiže chce to mäkký a nedôsledný, ale „zvratový“ rozpočet pretlačiť už bez zachvenia a zmeny. Nie je to síce podmienka dostatočná, ale úplne nevyhnutná, ak chce Slovensko európsky dlhový Dárfúr ustáť bez ujmy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.