Stužková nemá kráľovnú

Stužkovú možno smelo považovať za jeden z najrozšírenejších slovenských prechodových rituálov a za jeden z mála stále živých ľudových zvykov. S troškou zveličenia by sme ju mohli považovať za mestský folklór a maturantov za nositeľov tradície. Ak sa vám folklór spája skôr s vidiekom, ľudové zvyky s krpcami a valaškami, nositelia tradície so starcami a rituál skôr s nejakým exotickým polonahým národom, šamanmi, dunením bubnov, odriekaním čarovných nezrozumiteľných formuliek a vykonávaním čudesných obradov, nie je chyba vo vašom prijímači. Len si treba namiesto šamanov dosadiť profesorský zbor, namiesto čarovných obradov dekorovanie stužkami, namiesto bubnov dídžeja púšťajúceho zo záznamu Gaudeamus igitur, namiesto sukničiek z banánov šaty z požičovne. Bojové pomaľovanie môže zostať, rovnako prizerajúci sa dojatí príbuzní. A je to. 

Rituály fungujú rovnako v džungli dažďového pralesa ako v džungli mrakodrapov. Pomáhajú nám v rôznych životných etapách zvládnuť situácie, ktoré nás presahujú, ktoré ešte nie sme schopní sami spracovať a pochopiť, čo pre nás znamenajú a čo nám prinesú. Ako sa píše v knihe doc. Ondreja Kaščáka, PhD., Škola ako rituálny priestor,  rituály sa nasadzujú všade tam, kde panuje presvedčenie, že nemožno riskovať komunikáciu. 

Takmer šesťdesiattisíc rúčich mládencov a diev práve v tomto období prejde prechodovým rituálom, ktorého silu a význam si uvedomí možno až o mnoho rokov neskôr, ak vôbec niekedy. Teraz nimi budú zmietať rôzne protichodné pocity trápnosti aj hrdosti, rebélie aj zodpovednosti, strachu aj radosti. Budú si na dlhé roky pamätať všetky trapasy, hádky pri tvorbe programu a maturitného oznámenia, nezabudnú na opitého spolužiaka, horúce bozky spolužiačky, nevkusné šaty a nepadnúce obleky, ale aj prekvapivé momenty, keď noblesou oslní nenápadná spolužiačka či humorom zahviezdi čudácky spolužiak. Rituály tomu celému dajú len správny rámec a formu. 

Dnes, keď má u nás stredoškolské vzdelanie viac ako polovica dospelých, sa trochu stráca pôvodný význam stužkovej, ktorá skutočne znamenala zásadnú zmenu spoločenského statusu. „Ak mal človek maturitu,“ hovorí pre .týždeň etnologička  prof. Viera Feglová, CSc., „stával sa z neho niekto, pán. Maturita znamenala na úrade definitívu. Preto bol súčasťou maturantských rituálov cylinder a frak, slávnostná tabuľa, preto sa vyberal dobrý hotel či reštaurácia, teda atmosféra a prostredie predtým nedostupné a nepovolené. Okrem iného musel maturant preukázať, že zvláda etiketu, že sa vie v tomto novom prostredí adekvátne správať.“   

Podľa profesorky Feglovej korene tohto rituálu siahajú až do stredoveku. U nás patrí medzi novšie mestské tradície, súvisiace so vznikom gymnázií a stredných odborných škôl po prvej svetovej vojne. Zvyk sa k nám dostal cez banícke školy, Banská Štiavnica tradíciu prevzala z Kutnej Hory a z Nemecka. Tradícia nosenia zelenej stužky, symbolu mladosti, bola známa aj na nemeckých a maďarských gymnáziách, v iných krajinách sa ten zvyk nespomína. 

Prom night a sex

Na severoamerickom kontinente sa podobný študentský večierok „prom night“ točí najmä okolo prechodu do sexuálnej dospelosti, keď chlapec prvýkrát pozve dievča na ples, príde s ňou oficiálne v páre, zabezpečuje limuzínu, kvetinový náramok a často i hotelovú izbu. Mnoho dievčat odkladá prvý sex práve na túto príležitosť. U nás sa nič také nedeje, prinajmenšom v rituálnom slova zmysle. Nevolíme si ani kráľa a kráľovnú večera, i keď pod vplyvom amerických filmov a bulváru (hľadáme kráľovnú stužkovej, hlasujte a vyhrajte) sa na niektorých stužkových tento zvyk začína objavovať. 

Naše stužkové slávnosti majú popri relatívne ustálenom rituáli samotného odovzdávania a následného nosenia zelených stužiek aj ďalšie typické znaky, ktoré sa v čase modifikujú a vyvíjajú. Podľa profesorky Feglovej pôvodný rituál bol len záležitosťou študentov a ich profesorov, kde študenti mali možnosť ironizovať, spochybniť až zosmiešniť svojich učiteľov. Prítomnosti rodičov sa neskôr program prispôsobil. 

Program na stužkových je samostatná kapitola ľudovej tvorivosti mládeže. I keď sa na ňom, ako na každej kolektívnej tvorbe, vo vysokej miere prejavuje dostatok či nedostatok šikovných individualít, tvorcovskými, interpretačnými a organizačnými kvalitami sú si navzájom dosť podobné. Vždy sa na nich glosuje študentský život a spoločné zážitky, viac či menej odvážne sa vtipkuje na účet pedagógov, zborovo sa spieva, tancuje alebo recituje, a čím ďalej, tým viac sa napodobujú programy v televízii. Kedysi to bol Vtipnejší vyhráva, dnes je to Superstar, Senzus a Partička. 

Nové technológie, ako sú projektory, počítačové efekty či videokamery, zmenili len formu, obsah aj umelecká úroveň príspevkov ak neupadla, tak zostala rovnaká. Najtypickejším znakom týchto programov je ich neprenosnosť pred iné publikum, pretože málokto zvonka môže porozumieť ich kontextu. Pokusy opakovane predviesť program inému publiku skončili vždy fiaskom a sklamaním protagonistov. Podobne dnes končia adepti scenáristiky a réžie, keď pošlú svoje filmové výtvory zo stužkovej ako ukážku tvorby spolu s prihláškou na VŠMU. 

Nová doba priniesla aj ďalšie zmeny v organizovaní stužkových. Existujú agentúry na všetko, špecializované internetové stránky len pre potreby stužkových so vzorovými videami a scenármi. Stužky sa dnes dajú vyšiť personalizovane, s menami študentov, rovnako sa dajú gravírovať poháre, pribudli vtipné torty, robené na mieru (a mieru vkusu) každej triede. Namiesto krištáľových váz a porcelánových servisov dostávajú dnes triedni profesori ako dar všakovaké zážitky, zoskoky padákom či wellness pobyty v kúpeľoch.  

Gymnaziálna profesorka na dôchodku Anna Akácsová (matka autorky tohto textu) zažila počas svojho pôsobenia na bratislavskom Gymnáziu Jura Hronca vývoj stužkových od šesťdesiatych rokov minulého storočia až po jeho koniec. Spomína si, že v šesťdesiatych rokoch boli stužkové elegantné, mali šmrnc a štýl, žiaci si profesorov vážili. Po normalizácii sa začali objavovať námietky, že stužkové sú príliš nákladné a zbytočne honosné, zakazovala sa konzumácia alkoholu, niektorí profesori odmietli na stužkové chodiť, urážalo ich obviňovanie, že sa nechajú hostiť študentmi. Na druhej strane sa stužkové menili na diskotéky, kde sa študenti separátne opili a kašľali na profesorov aj tradície. Diskutovalo sa, či robiť stužkové s rodičmi, alebo bez nich, či majú ísť po programe domov, hovorilo sa aj o úplnom zrušení stužkových, na niektorých školách spájali celé ročníky, premiestnili stužkové do školskej jedálne, telocvične či kultúrnych domov, kde v priebehu dňa v zväzáckej rovnošate študenti formálne prevzali stužky, a potom sa išli niekam opiť bez profesorov, bez rodičov aj bez prechodových rituálov. Pred pár rokmi sa rozmohli stužkové v zahraničí len za prítomnosti triedneho učiteľa a bez zbytočných ceremónií, ktoré, paradoxne, mohli vyjsť lacnejšie ako honosný večierok s rodičmi doma, ale táto móda je dnes zase na ústupe. Opäť sa vrátili diskusie o nákladnosti, priživovaní profesorov, takže niektoré súkromné školy radšej zaplatia svojim zamestnancom stužkovú ako služobnú cestu. 

Zasahovanie zvrchu na jednej strane, ani prílišné diskusie o tom, čo kto robiť chce, a čo už nie rituálom nerobia dobre. Ale, ako píše Ondrej Kaščák v spomínanej knihe, „rituál nemožno len tak jednoducho zrušiť a nemožno ani tak jednoducho vymyslieť nový. Ten sa vytvára zo sociálnej praxe, z kultúrnych súvislostí.“ Treba sa tomu kolektívne poddať, nechať sa viesť, tešiť sa, že niekto za nás pokusmi a omylmi na svojej koži vypiloval niečo, čo funguje. Dnes sa ešte môžeme bezstarostne zabávať. Dospelosť a všetky výhody aj nevýhody s ňou spojené sa začínajú až zajtra.