Čečencov tu nechceme

Ako ktorých, znie odpoveď. Mustafu Labsiho sme, napriek preukázanej praxi mučenia v alžírskych väzniciach, vydali, izraelského občana Eduarda Laikhmana a odporcu Lukašenkovho režimu sme však do Bieloruska nevydali (pozri .týždeň 01/2010). 

.bezpečná krajina?

Je očividné, že z hĺbky duše tu úprimne nechceme „moslimov, banditov a teroristov“, medzinárodné dohovory a rozhodnutia nás však zaväzujú. Precedentný je postoj Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu, ktorého Veľká Komora rozhodla v roku 2008 v prípade Saadi vs. Taliansko. Tento emigrant, občan Tuniska, bol v roku 2005 v rodnej krajine v neprítomnosti odsúdený za trestný čin členstva v teroristickej organizácii pôsobiacej v zahraničí. Talianske súdy boli pripravené ho vydať, do prípadu však vstúpil ESĽP. Rozhodol, že pri posudzovaní vydania (extradície) nejde o preukázanie skutočnej viny, ale o zistenie, či má daná osoba v materskej krajine zaručené právo na spravodlivý proces, či nebude vystavená mučeniu a inému neľudskému zaobchádzaniu – čo by bolo v rozpore s Dohovorom ESĽP. A súd uznal, najmä na základe správ medzinárodných organizácií ako Amnesty International (AI) či Human Rights Watch (HRW), že v prípade vydania Saadiho do Tuniska by bol Dohovor porušený. 

Prípad Čečencov Ibragimova a Čentieva je veľmi podobný. Nebyť toho, že do neho nedávno vstúpili aj zahraničné osobnosti vrátane známeho disidenta a emigranta Viktora Fajnberga (pozri rozhovor v .týždni 46/2010) a Michaela Kocába, ktoré žiadali slovenskú vládu, aby ich nevydala do Ruska, už by zrejme boli v rukách putinovského režimu, ktorý popiera zverstvá napáchané svojou armádou v Čečensku a nepohodlných svedkov umlčiava. V lepšom prípade ich zbijú, v horšom zabijú. Obaja Čečenci dosiahli novou sťažnosťou oddialenie tejto hrozby. Štrasburg najnovšie vydal predbežné opatrenie o tom, že nemôžu byť vydaní do Ruska, pokiaľ Slovensko nerozhodne o ich žiadosti o azyl z humanitárnych dôvodov. Ich osud je však otázny. Minister vnútra Daniel Lipšic „nepripúšťa zneužívanie azylového konania“ a odvoláva sa na fakt, že o prípustnosti ich vydania do Ruska rozhodol na Slovensku Najvyšší súd a Ústavný súd, v Štrasburgu v septembri aj ESĽP. Aká je však situácia v Rusku potom, čo jeho armáda skončila vlani v apríli v Čečensku „protiteroristickú operáciu“?

Liga za ľudské práva poskytovala právnu pomoc množstvu čečenských žiadateľov o azyl na Slovensku, pričom od roku 2008 sa ich počet dramaticky znížil. Dôvod je prostý: dobre vedia, že u nás nepochodia. V minulosti sa konanie zastavilo väčšinou z dôvodu, že Čečenci od nás „zmizli“ z táborov (zrejme do Rakúska, kde im azyl obvykle poskytli), alebo boli všetky rozhodnutia o udelení azylu od roku 2006 negatívne. Právnička Ligy Zuzana Števulová hovorí, že Slovensko azyl ani doplnkovú ochranu žiadateľom z Ruskej federácie (Čečensko je stále jej súčasťou) neudeľuje. Podľa pretrvávajúceho názoru Migračného úradu Ministerstva vnútra SR ide o ekonomických migrantov, situácia v Čečensku sa upokojuje  a ak majú Čečenci strach, môžu sa pokojne presťahovať kdekoľvek inde v rámci Ruska. Skutočne?

ESĽP  v septembri rozhodol o neprípustnosti sťažnosti Ibragimova a Čentieva proti rozhodovaniu slovenských orgánov a skonštatoval, že sa im nedá vyčítať nedostatočné preskúmanie rizika mučenia a iného neľudského zaobchádzania, ktoré hrozí v Rusku. Štrasburský súd takisto zdôraznil, že početné informácie o používaní násilia vojenskými silami Ruska v Čečensku voči civilistom, ktoré je medzinárodne kritizované, nepreukazuje, že sťažovatelia „budú individuálne ohrození v prípade ich vydania“. No najmä, podľa ESĽP slovenské orgány správne rozhodli o relevancii záruk poskytnutých ruskou Generálnou prokuratúrou, ktorá výslovne uvádza, že sťažovateľom „nebude uložený trest smrti, budú mať prístup k právnej pomoci počas konania a môžu podať sťažnosť na ESĽP“. Zavážil aj argument, že Rusko, ako členský štát Rady Európy, by „vážnym spôsobom ohrozilo svoju dôveryhodnosť, keby svoje záruky porušilo“. 

Čosi tu však nesedí. Ibragimov a Čentiev tvrdia, že v pôvodnej sťažnosti ich advokát Martin Škamla neuviedol nové dôkazy a mučení Čečencov v Rusku, a preto ho nahradili inými právnymi zástupcami. O aké iné dôkazy môže ísť? V rozsudku ESĽP sa spomína prípad Adlana Šachajeva, ktorého administratívne vyhostili zo Slovenska do Ruska, pričom ho podľa medializovaných informácií väznili a mučili – neskôr ho mala rodina vykúpiť. Šachajev sa však „stratil“, respektíve odmieta kontakt so slovenskými organizáciami.

V roku 2008 ESĽP vo viac ako tridsiatich prípadoch prijal rozhodnutia, kde sa zistilo, že ruské úrady porušujú Európsku konvenciu na ochranu ľudských práv v súvislosti s ich činnosťou v Čečensku alebo v súvislosti so začatím rýchleho a účinného vyšetrovania násilných zmiznutí a úmrtí. Správa UNHCR z októbra 2007 hovorí o rastúcom rasizme a xenofóbii v Rusku, predovšetkým voči osobám z Kaukazu –v priebehu roka bolo v dôsledku toho 51 ľudí zabitých a 310 zranených. Správa Ligy za ľudské práva z júna 2009 cituje otrasné svedectvá ruskej ľudskoprávnej organizácie Memorial o tom, že únosy, mučenie a iné porušovanie ľudských práv v Čečensku ostávajú „bežnou záležitosťou“, v roku 2008 ich počet dokonca narástol. Memorial sa pri návšteve obce Dargo v okrese Vvedensky presvedčil, že zo susedného okresu Nožaj-Jurt „pravidelne prichádzajú osoby v uniformách a unášajú mladých mužov a niekedy aj dievčatá“ – tí sa vracajú zbití a zastrašení. Všetky tieto svedectvá, ktoré sú dôkazom zločineckej povahy režimu proruského čečenského prezidenta Ramzana Kadyrova uvádza správa Ligy za ľudské práva z júna 2009. „Rozhodne zastávam názor, že vydávanie alebo vyhostenie predovšetkým mladých mužov čečenského pôvodu zo Slovenska do Ruska znamená pre nich riziko mučenia, zmiznutia alebo dokonca zabitia,“ uvádza právnička Števulová.

S Ruskom však má Slovensko tradične priateľské nadštandardné vzťahy. Nielen kvôli rope, plynu a historickým väzbám. Svedčí o tom aj príprava a okolnosti návštevy troch pracovníkov Migračného úradu v Čečensku (prvej svojho druhu) na prelome februára a marca tohto roku. Jej účelom malo byť najmä „získanie lepšej argumentačnej bázy na odôvodňovanie negatívnych rozhodnutí o žiadostiach o azyl“ – pretože Slovensko je zo strany inštitúcií EÚ kritizované za to, že žiadateľom z Čečenska sa u nás azyl „vo všeobecnosti“ neudeľuje. Je šokujúce, že cieľom päťdňovej cesty pracovníkov Migračného úradu, ktorý už vopred proklamovali, nebolo umožnenie nestranného zhodnotenia situácie navrátilcov (štatistiky Medzinárodnej organizácie pre migráciu IOM uvádzajú 5 018 osôb vrátených z EÚ do Čečenska za posledných šesť rokov), ale propagandistický obrázok „šťastného nového Čečenska“ – s mužmi v uniformách, ktorí im boli ustavične v pätách aj v reštauráciách či na hoteli. Napriek tomu sa však Slovákom podarilo stretnúť aj s pracovníkmi tých zopár ľudskoprávnych organizácií, ktoré môžu so súhlasom úradov v Čečensku pôsobiť. Zástupkyňa Memorialu im hovorila o systéme  tajných väzníc, v ktorých unesených ľudí vystavujú mučeniu, a totalitnom režime so „spolitizovaným islamom“. Poskytla im aj fotografie aktuálneho prípadu neozbrojených mladých mužov, ktorých zabili počas zberu horského cesnaku – najprv ich postrelili do nôh, potom zblízka zastrelili do hlavy. Kto? Prečo? 

Čečensko je naďalej krajinou nekontrolovaného násilia a pomsty. Stopy k vládcom, ktorí to tolerujú alebo v horšom prípade iniciujú, vedú do Grozného a do Moskvy. Inak, v Rakúsku, kde žije jedna z najväčších čečenských utečeneckých komunít v Európe, sa v týchto dňoch koná súd v prípade vraždy Čečenca, pričom obžalovaní sú členovia súkromných milícií prezidenta Kadyrova.

Pred niekoľkými rokmi požiadal o azyl v Česku gruzínsky občan čečenskej národnosti Timur Borčašvili. Tvrdil, že pochádza z Pankiského údolia, čo je horská oblasť severného Gruzínska, kde žijú Čečenci. Tvrdil aj to, že bol blízkym spolupracovníkom čečenského prezidenta Aslana Maschadova, ktorého v marci 2005 zabila ruská armáda a nosil údajne cez hranice jedlo a zbrane partizánom. Borčašvili sa však preukázal neplatným dokladom (pasom na meno svojho brata) a české orgány, ktoré pochybovali o jeho identite a neverili jeho príbehu, rozhodli, že ho deportujú. 

Borčašvili sa obrátil s prosbou o pomoc na českého senátora, bývalého vojnového reportéra a dôverného znalca Kaukazu Jaromíra Štětinu. „Odporučil som mu, aby sa schoval na území Česka, čím zabráni deportácii. A okamžite som odletel do Gruzínska. V Pankiskom údolí som našiel dedinu, z ktorej pochádza, nafilmoval som jeho rodičov a priviezol som do Prahy dôkazy, že bol súčasťou odporu a skutočne ide o Timura Borčašviliho. Medializácia pomohla tomu, že ho nevydali do Ruska, kde by mu hrozilo mučenie alebo smrť. Naše orgány teraz rozhodujú o jeho novej žiadosti o azyl,“ objasňuje Štětina.

Humanitárny azyl by mohlo udeliť aj Slovensko – Ibragimovi a Čentievovi. Nevieme preukázať, či ide o teroristov (ako tvrdí Rusko), bezpečne však vieme, čo im v Rusku hrozí. Dlhoročná slovenská prax im však veľa nádejí nedáva. Na prstoch jednej ruky možno spočítať Čečencov, ktorým udelilo Slovensko azyl alebo doplnkovú ochranu. Závažné indície nasvedčujú, že ide o výmenný obchod, ktorý s nimi uzatvára SIS – získate azyl, ak budete s nami spolupracovať a donášať na svojich súkmeňovcov. Podobnú prax vydierania uplatňujú aj u susedov. „Žiadateľov o azyl oslovovujú dôstojníci českej informačnej služby. Takých prípadov bolo niekoľko, osobne poznám Čečencov, ktorých na to nútili. Bezpečne viem, že BIS spolupracuje s azylovým oddelením ministerstva vnútra, ktoré si fakticky objednáva posudky na žiadateľov,“ uzatvára Štětina.
Určite mnohí Čečenci páchali zločiny a mali by byť spravodlivo potrestaní. Prvotná príčina je však inde – v koloniálnej vojne pod Kaukazom, ako o nej hovorila zavraždená novinárka Anna Politkovská. Zistenie, že naša „bratská krajina“ (Rusko) a jej chránenec (Kadyrov) páchajú a kryjú ťažké zločiny, je skľučujúce. Ak im vydávame ľudí, stávame sa spolupáchateľmi.