Ľuboš Križko: Doping v závere kariéry

„Musím prehodnotiť život športovca. Dvadsať rokov som sa čvachtal vo vode ako kačica a už je čas myslieť aj na druhých,“ priznal sa pred dvoma rokmi Križko redaktorovi Pravdy. Doma mu viseli tri bronzové medaily z majstrovstiev Európy, mal na konte európsky rekord aj trináste miesto z olympiády v Pekingu. Ťahalo mu na tridsiatku, s priateľkou očakávali prírastok, takže vážne zvažoval odchod z bazéna. Jeden rok akoby vypustil, ale napokon sa vrátil. Možno keby skončil svoju plaveckú kariéru po skvelom roku 2008, ako avizoval, odchádzal by s hrdo vztýčenou hlavou. 

Začalo sa to v auguste na majstrovstvách Európy v dlhom bazéne v Budapešti. Keďže naša najúspešnejšia plavkyňa už kočíkovala čerstvo narodenú dcérku, na majstrovstvá išiel s medailovými ambíciami len Ľuboš Križko, čo iste nebolo psychicky ľahké. Jeho špecialitou je znakársky šprint na 50 metrov. Začalo sa to dobre, v semifinálne urobil Križko slovenský rekord. Vo finále mu tento čas stačil už len na šieste miesto. Sám to komentoval slovami, že „konkurencia z roka na rok rastie“, sú tu mladí borci. Plavecká výprava odchádzala z Budapešti sklamaná. Niet kvalitných plavcov, a tak by aspoň Ľuboš mal ešte vydržať do londýnskej olympiády, nádejali sa šéfovia slovenského plávania. 

Ľuboš Križko však nečakane 22. októbra oznámil, že „viac-menej končí“. „Venujem sa najmä rodine, veľa času trávim s dcérkou,“ rozprával Križko pre denník Šport. Poznamenal, že vzhľadom na svoj vek už ani nemá čo v bazéne robiť. A že mu to tam už ani nejde, že ho bolí rameno. Podrobne vysvetľoval, aké bolesti ramená má, ale nevyznelo to veľmi dôveryhodne. Už sa totiž všeličo pošuškávalo o tom, že Križkov dopingový test v Budapešti nebol v poriadku.

Dňa 18. novembra riaditeľ Antidopingovej agentúry Miroslav Motyčík na tlačovke vyhlásil, že sú dva nové nálezy vo vzorkách slovenských športovcov a že jeden je už analyticky uzatvorený od konca septembra. Pre športových novinárov nebolo ťažké zistiť, že ide práve o vzorku Ľuboša Križka z Budapešti. Križko na priame otázky o dopingu odvetil, že ešte nie je čas zhovárať sa o tom.

O päť dní neskôr sa však k dopingu priznal. Od roku 2004 vraj spolupracuje s človekom, ktorý mu odporúča doplnkovú výživu (nie je to jeho tréner). „Nielen na začiatku, ale aj počas celej dlhoročnej spolupráce som mu viackrát prízvukoval, že mám záujem len o čisté a povolené doplnky. Na základe mojej vzrastajúcej výkonnosti a absolvovaní mnohých negatívnych dopingových skúšok som mu dôveroval,“ povedal Križko. „Preto som bol veľmi zaskočený a šokovaný výsledkom mojej dopingovej skúšky. Počas prípravy na ME mi spomenutý človek odporučil doplnky a medikamenty na urýchlenie regenerácie a zvýšenie sily, ktoré som doposiaľ nepoznal. Ako som už spomenul, mal som k tomuto človeku niekoľkoročnú dôveru, a preto som aj tieto doplnky užíval. Navyše ma ubezpečil, že doplnky sú vyskúšané a konzultované s doktorom a špecialistom v odbore. Až po pozitívnom výsledku dopingovej skúšky a opätovnom rozhovore s danou osobou vyšlo najavo, že ma oklamal a daný prípravok  vôbec nekonzultoval s doktorom. Podal mi ho len v dobrej viere bez potrebnej lustrácie.“ Križko zdôrazňuje, že nemá záujem vymýšľať si pochybné story, ale užitie zakázanej látky nebolo vedomé. 

Je to možno poľahčujúca okolnosť, ale vina ostáva. Tak to v športe chodí.

Križko je odchovancom trenčianskeho plávania, no vrcholovú kariéru robil ako vojak vo Vojenskom športovom centre v Banskej Bystrici. Vyštudoval pedagogickú fakultu, mohol by učiť telocvik a etiku, dokonca má z pedagogiky doktorát. Plánoval, že pri plávaní ostane naďalej ako tréner. Po dokázanom dopingu je to však preňho nepríjemná situácia. Ako v takejto pozícii získať rešpekt u mladých plavcov? Dokáže ako tréner presvedčiť mladých, aby sa spoliehali na poctivý tréning, keď sám skončil pre doping? 

Križko sa vyjadril, že v tejto fáze jeho kariéra určite nebude mať nič spoločné s plávaním, hoci časom by sa k nemu rád vrátil. Hľadá si pracovné miesta v Trenčíne a všetko závisí od okolností.

Križkov doping je smutnou správou pre slovenské plávanie, ktoré už malo dva dopingové problémy, no s menej známymi plavcami. Plávanie je popoluškou slovenského športu, chýba mu infraštruktúra, financie aj osobnosti – a po odchode Križka a Moravcovej zatiaľ aj športovci, čo môžu doniesť medaily. Martina Moravcová svoj odchod z bazéna zvládla so cťou. Žije síce v USA, ale nezabudla ani na slovenských plavcov. Našla si sponzora a v lete sa tu naplno venovala mladým nádejám vo vlastnom plaveckom campe. Ostáva pre mladých plavcov žiarivým vzorom, kým Ľuboš Križko odchádza ako smutný hrdina, ktorého príbeh je skôr varovaním ako inšpiráciou.