Kórejská asymetria

Vo vzťahu asymetrickom je všetko inak: sústreďujem sa na to, aby som s čo najmenšími nákladmi dosiahol čo najväčší efekt (či už preto, že som menší a slabší, alebo preto, že vec, ktorú do boja vkladám, má pre mňa menšiu hodnotu ako pre druhú stranu).

Asymetrickú vojnu viedli a vedú partizáni, povstalci a teroristi, od Vietkongu cez maoistov v Peru až po útoky al-Káidy na New York a Washington 11. septembra 2001. A príkladom asymetrického vzťahu je aj možné obnovenie vojny medzi Severnou a Južnou Kóreou.

V marci Severokórejčania potopili juhokórejskú vojenskú loď a zabili 46 námorníkov. Ešte viditeľnejšou demonštráciou sily však bolo minulotýždňové ostreľovanie juhokórejského ostrova. Juhokórejské hlavné mesto Soul je pritom len asi 30 kilometrov od hraníc so Severom, je v dosahu severokórejského delostrelectva, a ak by ho severokórejská armáda rýchlo napadla, Južná Kórea by svoje hlavné mesto nedokázala ubrániť. No najmä v prípade konfliktu má Južná Kórea čo stratiť – bohatý a fungujúci život veľkomesta v modernej krajine (po Číne, Japonsku a Indii je dnes Južná Kórea štvrtá najväčšia ekonomika Ázie), ťažko vybojovaný demokratický systém, státisíce životov občanov so všetkými právami a výsadami. A tu sme pri podstate asymetrie medzi oboma štátmi rozdeleného národa. Zrejme nikde na svete nejestvujú také hlboké rozdiely medzi dvoma krajinami, ktoré štartovali pred šesťdesiatimi rokmi z rovnakého základu. Severná Kórea ju miestom chudoby, zaostalosti a tyranie, jedinými fungujúcimi zložkami štátu sú armáda a polícia (komunistická Kórea má vzhľadom na počet obyvateľstva najväčšiu armádu na svete). Krajina, ktorá je schopná nechať vlastných obyvateľov trpieť a niekedy aj zomrieť hladom, nebude hľadieť s rešpektom na život Kórejčana na druhej strane hranice, ani na život juhokórejského civilistu. Severná Kórea nemá čo stratiť, Južná Kórea však môže stratiť veľmi veľa. 

Toto pohrávanie sa s vojnovým ohňom sa pritom odohráva v kontexte severokórejského jadrového programu. Administratívy troch posledných amerických prezidentov – Clintona, Busha aj Obamu – sa bez úspechu usilovali jadrový program zastaviť. Naopak, minulý mesiac Severokórejčania americkým inšpektorom s hrdosťou ukázali moderné zariadenie, schopné vyrábať obohatený urán pre jadrové zbrane viac ako jedného štátu. Pchong-Jang už v minulosti dodal jadrové zariadenie do Sýrie, ktoré v septembri 2007 zničilo izraelské letectvo, a Hillary Clinton pred rokom varovala pred jadrovou spoluprácou Severnej Kórey s diktatúrou v Barme. Jadrový program je popri severokórejskej armáde zárukou, že komunistický režim nebude možné bez problémov poraziť vonkajšou silou. 

Oba kórejské štáty žijú v kontexte štyroch ďalších mocností – Spojených štátov, Ruska, Japonska a Číny. Práve rola Číny, jediného spojenca Severnej Kórey, bude rozhodujúca. Bude Číne viac vyhovovať stupňovanie napätia a nervozity v Južnej Kórei, ale aj v neďalekom Japonsku? Alebo, naopak, nechá severokórejský režim padnúť a Južnú Kóreu nechá riešiť dôsledky zjednocovania, oproti ktorým bolo zjednocovanie západného a východného Nemecka prechádzkou ružovým sadom?

V Spojených štátoch sa tiež dohadujú, ako postupovať. Okrem štandardných odpovedí – rokovať – sú aj názory, podľa ktorých nemožno severokórejské vydieranie odmeňovať. Analytik Cato Institute Doug Bandow ide ešte ďalej. Podľa jeho názoru by Spojené štáty mali z Južnej Kórey stiahnuť svoje jednotky a nechať riešenie na ázijské krajiny, predovšetkým na Čínu, aby svojho severokórejského spojenca „umravnila“. Ak by však Sever pokračoval v jadrovom programe, tak by naopak Američania mohli zmeniť doterajšiu politiku a umožniť Japonsku a Južnej Kórei získať vlastné jadrové zbrane – predstava, ktorá by bola nepochybne hrozivá predovšetkým pre Čínu...