Otváracím filmom prehliadky bol portrét Anny Politkovskej. Tiež ju zavraždili. Niečo v životoch tých dvoch veľkých ľudí bolo identické. Túžba po pravde a spravodlivosti.
Anna Politkovská sa stala obeťou vraha preto, lebo nedržala jazyk za zubami, lebo chcela nespravodlivosťou, krutosťou, hrabivosťou a klamstvami vychýlený svet posunúť (žiaľ, nemožno povedať: vrátiť) do rovnováhy. Za to sa na tomto svete platí. Aj životom, keď sa protivník cíti priveľmi ohrozený.
Holandský dokument Anna v prvej línii jeho režisérka Masha Novikova nakrúcala pravidelne od roku 2000. Politkovskú, novinárku z týždenníka Novaja gazeta, zabili 7. októbra 2006. Pred jej domom. „Anna vždy zistila pravdu a napísala to. Tak ju odstránili. Niekto sa jej potreboval zbaviť. Hovorila s nami, volala nám, mala dobré srdce a písala skvelé články.“ Roky ich odvážne písala, boli o strašidelnom vojnovom konflikte v Čečensku, o ruských hrdlorezoch v uniformách a so štrngajúcimi metálmi na hrudi, roky statočne ukazovala prstom na vinníkov z radov politikov, aj tam úplne najvyššie, na špičku kremeľskej pyramídy, kde sedáva Putin. Film predstavuje nielen Politkovskú, ale aj ďalšie bojovníčky v civile, jej spolupracovníčky; ukazuje ženy i mužov v Beslane, zdrvených pozostalých, matky, čo sa pozerajú na mieste činu na fotografie usmrtených nevinných obetí: „Pozrite, zhoreli až na kosť. Každá mama brala svoje dieťa, nech už bolo v akomkoľvek stave, len aby ho mohla čo najrýchlejšie pochovať.“ Umreli v tej budove celé rodiny. Upálené zaživa. Hasiči dostali vyznamenania. Anna Politkovská toho na vlastné oči videla mnoho. Tragédie. Vo filme hovorí: „Pomyslela som si, že nebudem písať o tom všetkom, čo som videla. Možno by som vás toho mohla ušetriť. Nechať vás radovať sa zo života a myslieť si, že armáda spolu s novou mocou robí v Severnom Kaukaze správnu vec. Možno. Ale viem jedno. Keď sa zobudíme, a to sa stane, bude už neskoro. Životy stoviek a tisícov ľudí, ktorých sme zradili a ktorí chceli žiť, radovať sa a vychovávať deti, prestanú existovať, zahynú a nedočkajú sa milosrdenstva. Len si nemyslime, že nám to všetkým prejde a že budeme môcť ďalej žiť veselo a šťastne.“
V ponuke festivalu bol aj iránsko-holandský film Zomrieť ukameňovaním. Otvoril pred nami príbeh ďalších statočných bojovníčok, napríklad právničky Šadi Sadrovej, ktoré pomáhajú ženám odsúdeným na ukameňovanie. Šadi Sadrová bola pôvodne novinárka a keďže sa jej podarilo dosiahnuť v živote veci, po ktorých túžila, nevnímala nástojčivosť ženského údelu vo svojej krajine, hoci si aj pamätala, ako v detstve ťažko niesla všakovaké obmedzenia týkajúce sa „slabšieho“ pohlavia. Potom otehotnela a lekár po niekoľkých mesiacoch oznámil, že sa narodí dievčatko. Šadi si uvedomila, že nechce, aby jej dcéra musela prežívať to, čo zažívala ona. Preto celkom zmenila vlastné smerovanie. Založila organizáciu starajúcu sa o ženy v krízových situáciách. Napríklad o Lejlu. Od deviatich rokov ju matka ponúkala za peniaze na prostitúciu, neskôr ju predala pasákovi. Potom prišlo obvinenie z incestného sexu s bratmi. Lejla tvrdila, že ju znásilnili. Jej hlas neplatil. Bez Šadinej pomocnej ruky by dnes Lejlino dokatované skrvavené telo ležalo uprostred kruhu „spravodlivo“ rozhorčených mužov. Našťastie neleží.
Autorka je spisovateľka a spolupracovníčka .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.