Dôvod treba hľadať vo veku autorov, a tým pádom aj v štýle ich písania. Jazyk je nediplomaticky svieži, vecný, autori idú k podstate problémov bez toho, aby čitateľa zaťažovali úvahami o všeobecne známych veciach. Kniha má dve časti. Prvá je hlavne o výzvach, ktoré pred našou zahraničnou politikou stoja v podobe rodiacej sa spoločnej európskej zahraničnej politiky, klesajúceho vplyvu USA, nie celkom predpovedateľného vývoja na Ukrajine, Bielorusku, na Balkáne, ale aj v podobe kybernetickej a energetickej bezpečnosti. Komu by sa však nechcelo čítať celú knihu, najzaujímavejšie časti nájde v jej druhej polovici. Sú nimi texty Jozefa Bátoru o verejnej diplomacii a Milana Niča o ideových koreňoch slovenskej zahraničnej politiky. Špeciálne táto téma by si možno zaslúžila samostatnú knihu. Svoje predstavy o zahraničnej politike totiž nemali len hlasisti, Milan Hodža či martinská Stará škola. Určite sa dajú nájsť aj u Hlinových ľudákov (orientácia na Poľsko), katolíckych intelektuálov okolo Kolakovičovej rodiny, u predvojnových sociálnych demokratov a určite aj komunistov. Šikovný pozorovateľ dokáže vplyvy týchto tradícií v slovenskej politike identifikovať aj dnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.