Štáb Milana Ftáčnika si volebný večer vychutnával v elegantnom Expo clube v Inchebe, s chutným jedlom pre hostí (aj novinárov) a pohodlnými koženými sedačkami s výhľadom na zasvietené budovy v okolí. Luxusnú reštauráciu trochu narúšali len žlté bezpečnostné vesty s nápisom „Fandím Ftáčnikovi“, ktorými boli obložené biele stoličky okolo okrúhlych stolov.
Už po desiatej hodine, teda dve hodiny po uzatvorení volebných miestností, tu panuje spokojná nálada. „Podľa toho, čo už teraz vieme, tak sme vyhrali. Dúbravka, Karlova Ves...“ zastaví sa na slovíčko šéf kampane Ľubomír Andrassy.
Hlavný aktér večera je po celý čas až na malé výnimky medzi ľuďmi, správa sa spontánne a nijako nevyčnieva. Na pohodlnom koženom gauči sedí starší pán, dôchodca. Evidentne mu je proti srsti baviť sa s novinárom, ale po chvíli sa rozhovorí. „Potrebujeme postaviť nový most, a nie zahltiť ho kaviarňami a zeleňou, ako by chcela Magda Vášáryová,“ odpovedá na otázky, prečo je najlepší Ftáčnik. A čo hovorí na podporu Smeru? „Vy novinári to škatuľkujete. Ftáčnik bude nezávislý.“
Otvorenosť politiky, jeho hlavné heslo, symbolicky dopĺňa aj otvorenosť ľudská, minimálne tento večer. Kým vedľa stojaci fotograf si povzdychne, že Magda Vášáryová bola oddelená od novinárov, jej ľavicový protikandidát medzi ľuďmi „tancuje“, akoby sa kĺzal po parkete. S hrajúcou ľudovou hudbou si aj veselo zanôtil. Medzi hosťami sa letmo mihne hostiteľ Alexander Rozin mladší, no márne by ste zatiaľ hľadali ľudí so Smeru, čo len upevňuje dojem, že si ich nový primátor aspoň navonok snaží držať od tela. Nakoniec, svedčí o tom aj samotná kampaň: kým ostatní smerácki kandidáti sa s Ficom radi fotia na bilbordy, Ftáčnika s ním na plagáty musela „dostať“ až opozičná antikampaň.
„Celú kampaň sme si vyšliapali sami, Smer bol už len odkázaný pána Ftáčnika podporiť. Nie je človekom Smeru, ako sa hovorí. Len Smer pochopil, že s vlastným kandidátom by nemal šancu,“ tvrdí inak večne telefonujúci Ftáčnikov hovorca z Petržalky Ľubomír Andrassy, hrdý aj na vlastný profesionálny úspech. Napriek tomu je otázka, či prídu politici zo Smeru, stále aktuálna. „Dávaj pozor, keď príde Fico,“ kričí pri schodoch televízny reportér na svojho kameramana. O jedenástej prichádza v nenápadnom oblečení Ftáčnikova kolegyňa z SDĽ Brigita Schmögnerová, spočiatku nepovšimnutá. Novinári ju zaregistrujú, až keď si zvesí kabát a čapicu. Na otázku .týždňa, či vo Ftáčnikovi, ktorý sa dnes stal jediným silným ľavicovým politikom mimo štruktúr Smeru, nevidí zárodok pre vznik ľavicovej strany, sa len pousmeje. „Asi nie, prvoradá pre neho teraz bude Bratislava.“
Smerom nepoškvrnené to tu však nezostane dokonca. Okolo štvrť na jedenásť prichádza prvá lastovička, poslanec Smeru Dušan Jarjabek. Najsilnejšia opozičná strana sa však ukáže v správny moment, keď už je zrejmé, kto vyhral. Nečudo, Fico si na výsledku v Bratislave a Košiciach najviac zakladal. O štvrť na jedenásť sa dav novinárov rozbehne ku vchodu do reštaurácie. Neklamný signál, že prichádza líder opozície. Na čele sprievodu kráča s roztvorenou náručou smerom k novému primátorovi Bratislavy Monika Beňová. Keď rozdá radostné úprimné bozky, pokračujú gratulácie za ňou kráčajúceho a jemne sa usmievajúceho Fica. Prichádzajú aj Robert Kaliňák, Silvia Glendová, Ján Počiatek, Peter Kažimír a Dušan Čaplovič. Večne komunikatívny Ftáčnik si môže vydýchnuť. Novinárov až do brífingu zaujímali najmä politici Smeru. Pravicové mesto so zjednoteným pravicovým kandidátom. Napriek tomu bol kandidát porazený – no nie Ficom.
.modrá je smutná
Dvaja ochrankári „decentne“ postávajúci na okraji, zo desať novinárov. Inak obrovská pustá hala kultúrneho domu Ružinov, kde má SDKÚ-DS svoj hlavný stan. Takto smutne to tam vyzeralo o ôsmej, o deviatej aj o polnoci. Nezmenený obrázok. Nijaké bujaré veselie ako v hoteli Bratislava počas nedávnych volieb prezidenta: vtedy síce Iveta Radičová prehrala, no stálo to za to. Bolo k dispozícii všetko. Emócie, priaznivci, dobrá aj zlá nálada. Tu nie je nič z toho. Iba na bezútešnej nástenke svieti plagát Jána Budaja („splnil úlohu“ – tak tu znie najčastejšia sarkastická poznámka na jeho adresu, pretože odobral voličov Vášáryovej) a plagátik kandidátky Kataríny Tóthovej z HZDS, ktorá tu pred štyrmi dňami predstavovala knihu s viaczmyselným názvom Nedalo sa mlčať.
„Prehrá,“ povedal úsečne kolega Jeňo Korda. Vzápätí, krátko po deviatej, vošla Magda Vášáryová, v elegantnom čiernom, k dnešnej situácii primeranom kostýme. Vtipné bolo, že kamery a fotoaparáty ju čakali na jednej strane, ona sa však vybrala tou druhou. Náhoda, alebo sa nám chcela vyhnúť? Nespomalila, za chôdze stručne odpovedala (aj na otázku, ako strávila tento deň, vraj normálne) strapcu novinárov, ktorý sa hýbal spolu s ňou obrovskou halou, kde ešte nestihli odstrániť rekvizity akéhosi ezoterického festivalu.
Po pár sekundách zmizla v útrobách straníckej centrály na hornom poschodí. „Videli ste? To čo malo znamenať?“ so zmesou nepochopenia a pohoršenia poznamenala kolegyňa z istej súkromnej televízie. Zvláštne, tá verejnoprávna sem dnes nikoho nevyslala. „Ďalej už nechoďte,“ napomenuli fotografov páni v sakách, stojaci pri schodisku na poschodí. „Pripadám si tu ako v centrále Smeru,“ poznamenal kolega. A dodal, že nič sa teda nedá robiť, sadne si a bude pracovať. Na čom, preboha?
Isteže, tušenie prehry narobí s psychikou svoje. Keď však o hodinu neskôr vošla premiérka, mala síce rovnako čierny kostým ako kandidátka na primátorku, no k tomu aj čosi navyše – úsmev na tvári. A pristavila sa, na rozdiel od nej, pri médiách, nechcených svedkoch tohto dlhého nudného večera. Večera, o ktorom viac ako obsah slov vypovedali nevypovedané pocity: hodiny čakania ako na nočný rýchlik kdesi na periférii, občas bzučiaci automat na kávu, oddelené dva svety. Svet médií a svet politiky.
Asi o pol dvanástej sa donesie medzi nás správa, že Ftáčnik v Inchebe euforicky tancuje na stole (tomu sa však celkom veriť nedalo) a spieva ľudovky (ľahko možné). Aj keď nič podobné neočakávame, nesmelo sa trúsime na prvé poschodie, kde je indikátorom výnimočnejšej chvíle iba muž s kuchárskou čapicou a dve ženy v krojoch. Stoja nad guľášom. Teraz nás už nikto neposiela preč. Na jedinej prítomnej obrazovke beží priamy prenos zo štábu červených. Očividne spokojný Milan Ftáčnik hovorí, že sa chce uchádzať o podporu všetkých Bratislavčanov. Do ticha, ktoré sa nedá ani krájať, sa z okruhu zhruba dvoch tuctov modrých, medzi ktorými je len málo známych tvárí z veľkej politiky (Ivan Štefanec je výnimkou), ozve výraz precedený pomedzi zuby: „My ťa nechceme.“
O pol jednej prichádzajú medzi novinárov Mikuláš Dzurinda, Magda Vášáryová a Lucia Žitňanská. Vytrvalostný šéf strany pôsobí, že hovorí s nadhľadom o politike, kde „sa striedajú víťazstvá a prehry“, pričom teraz sme svedkami prehry. Tak už to chodí. Nabudúce bude výhra, usmeje sa, akoby išlo o nezáväznú hru. Vášáryová potom dôstojne, no s neskrývaným pohnutím priznáva prehru. Gratuluje súperovi. Bratislava prvýkrát po roku 1989 nebude mať pravicového primátora.
.bronzový Budaj
Bývalý novembrový tribún má ešte v deň volieb na svojej internetovej stránke zavesenú anketu čitateľov denníka SME, u ktorých by vyhral so 46 percentami nad Milanom Ftáčnikom (25 percent) i Magdou Vášáryovou (24 percent).
Na víťaznú náladu to však v Budajovom štábe v sobotný večer nevyzerá. Do reštaurácie Pulitzer v bratislavskom Dome novinárov prichádzame 15 minút po avizovanom začiatku akcie, no najskôr sa musíme uistiť, či sme tu správne. Sála zíva prázdnotou. Sedí tu akurát jeden človek, z ktorého sa neskôr vykľuje reportér Nového času a ešte znudený čašník, ktorý sleduje televízne spravodajstvo z komunálnych volieb. „Áno, prišli ste správne,“ vysvetlí nám mladý muž. Pred pol ôsmou vstupuje do miestnosti Ján Fülle. O pár minút sa s ním družne zvíta humorista Rasťo Piško. Ján Budaj prichádza okolo trištvrte na osem. Krátko pred vstupom do reštaurácie si skladá z hlavy svoju príslovečnú budajku. Po ôsmej sa Budaj prihovára novinárom, ktorí zatiaľ počtom dominujú. Dvaja-traja aktivisti iniciatívy „Zmena zdola“ sa vraj nachádzajú pri PKO. Šíria sa totiž informácie, že komplex by mal byť zbúraný bezprostredne po voľbách. Budaj tiež v prvom stanovisku pre tlač hovorí o porušovaní moratória, ideáloch 17. novembra, pranieruje občiansku apatiu i hanlivú kampaň súperov.
Kandidát na primátora však už teraz, pred zverejnením prvých odhadov, hovorí o niekoľkých úspechoch, ktoré jeho „Zmena zdola“ dosiahla bez ohľadu na výsledok: „Dokázali sme, že primátor Ďurkovský už nemohol kandidovať, aj keď sa chystal.“ Budaj zdôrazňuje, že takýto volebný súboj o Bratislavu tu ešte nebol. Doba anonymných tvárí v hlavnom meste sa vraj končí. Kampaň v metropole Slovenska získa zrejme do budúcnosti dôležitosť, porovnateľnú s voľbami hlavy štátu. „O akých čiastkach prezident reálne rozhoduje? Porovnajte to s primátorom Bratislavy!“ Budaja teší, že on a jeho spolupracovníci dokázali urobiť z korupcie na komunálnej úrovni tému: „Bratislavčania boli dlho hrdí, že nepustili ku korytu mečiarovcov ani ficovcov.
Ale pravá ruka, ak stratí morálku, vie kradnúť rovnako ako ľavá.“ Sedí s nami asi dvadsať minút a zapálene nám rozpráva o nešvároch, ktoré sa roky diali v hlavnom meste. Nájde však aj slová chvály pre svojho protivníka: „Napriek tomu, že premiérka je na bilbordoch so stranou, ktorú kritizujeme, sme poctení, že pokiaľ ide o zachovanie PKO, postavila sa vlastne na našu stranu.“ Je to vraj prvýkrát v dejinách Slovenska, čo premiér v nejakej veci nevyužíva mocenské nástroje, ktoré mu ponúka jeho funkcia, ale demonštruje výlučne svoj občiansky postoj.
Reštaurácia Pulitzer sa postupne naplnila. Vládne tu príjemná komorná atmosféra. Zo začiatku sa vytvoria tri skupinky, ktoré sa neskôr premiešajú. Za jedným dlhým stolom sedia Budajovi starší priatelia ako Rasťo Piško, Vladimír Ondruš či Pavol Demeš. Za druhým stolom sedia mladší aktivisti a ľudia z kampane. No a potom sú tu novinári. Ján Budaj ako dobrý hostiteľ kmitá medzi nimi, s každým sa snaží stráviť pár momentov. Okolo desiatej sa vytratí na chodbu, kde diktuje do mobilu podnet na Ústrednú volebnú komisiu. O hodinu neskôr, keď prvé odhady nasvedčujú, že sa primátorom nestal, prihovára sa svojim priaznivcom. Dopyt po občianskej alternatíve popri „červených“ a „modrých“ vraj v Bratislave existuje. „Z pozície úplne neznámej značky sme urobili úspešný štart“, hovorí Budaj. Pred polnocou má Milan Ftáčnik, pravdepodobne nový primátor Bratislavy, príhovor na TA3. Hovorí najmä o transparentnosti a otvorenej samospráve. „Dajte to tichšie,“ vraví Ján Budaj po pár minútach čašníkovi: „Keď budú čísla, pozrieme si to. Hento už poznáme.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.