Nie v celom regióne, našťastie, avšak v Maďarsku celkom iste. Pretože to, čo pripravila Orbánova vláda pre súkromný pilier dôchodkov, má precedens ozaj iba v tej Argentíne. Zákon, ktorý hovorí, že účastníci sporenia, ktorí sa do 31. januári nevrátia do priebežného piliera, prídu o nárok na štátny dôchodok, totiž nemá vo svete inú napodobeninu. To povedali aj Financial Times. A tentoraz sa mýliť nemôžu, keďže princíp, že prostriedky, čo zhromažďujete na individuálnych účtoch, sú váš súkromný majetok, je totiž rovnaký ako na Slovensku. Kto by chcel predsa len „bližší“ príklad, vnucuje sa už len „menová reforma“ ČSR z r. 1953.
Ak k tomuto znárodneniu pridáme oklieštenie právomocí Ústavného súdu (v súvislosti s rozpočtom nemôže konštatovať porušenie vlastníckych práv!) a nové mediálne zákonodarstvo, a akom sa Mečiarovi či Ficovi ani nesnívalo (napr. pokuty tlači neudeľuje súd, ale úrad obsadený do nohy vládnou stranou), tak je zrejmé, že právny štát práve z Maďarska odchádza. Príznačné je, že aj politológovia „umiernene blízki“ Fideszu konštatujú akési „prerušenie, resp. suspendovanie ústavnosti“. Obhajujú to „ekonomickým výnimočným stavom“ a tým, že nová ústava, ktorá má byť v zrýchlenom konaní hotová v marci, uvedie veci späť do poriadku...
Pravdou je, že vo „výnimočnom stave“ maďarského typu sú dnes všetky štáty s rozvrátenými financiami. Iba Orbán a jeho dve tretiny však situáciu ešte zhoršujú tým, že deficity vyplávajúce z dohôd s MMF a EÚ (3,8 a 3 percentá – 2010 a ´11), dodržiavajú v zničujúcej kombinácii so znižovaním daní a fatálnou neochotou reformovať veľké prerozdeľovacie systémy. „Riešenie“, ktoré vláda zvolila, teda mimoriadne zdanenie telekomunikačného, energetického a finančného sektora, predznamenalo už pred dôchodkovou lúpežou jediný vývoj, ktorý je predvídateľný – únik kapitálu a investorov.
Treba vidieť jasne. Kým zvonka vnímame Maďarsko stále ako štandardného aktéra, Viktor Orbán a jeho dve tretiny práve spaľujú za sebou všetky mosty. Postreh azda najrešpektovanejšieho maďarského politológa Pétera Tolgyessyho, že „pre Orbána niet cesty späť, potrebuje štvor-päťpercentný rast, aby postavil svoj režim na pevné základy, inak padne“, má iba jednu trhlinu. Nepadne iba Orbán, ale Maďarsko. Cena, za ktorú si požičiavalo minulý týždeň na trhoch, sa vyšplhala na úroveň Írska (7,8 %), keď dostalo injekciu z eurovalu, a nevidieť dôvody na klesanie, iba na stúpanie. Keďže Orbán v rámci „ekonomického národnooslobodzovacieho boja“ odmieta pomoc MMF (a EÚ), ktorý doterajšie bankroty štátov vždy akosi koordinoval, dosahy zrútenia Maďarska, nad ktorým žiadny euroval nebdie, sú nepredvídateľné.
Avšak aj keby akýmsi zázrakom bol maďarský rast hoci desaťpercentný, na „základoch“, v ktorých stojí okradnutie vlastných občanov, je nemožné budovať prosperujúcu ekonomiku. Presne tak, ako je nemožná slobodná spoločnosť s „ruskými“ mediálnymi zákonmi. To, čo spáchal Orbán, je napokon varovaním, že neriešiteľné verejné financie môžu politikov naviesť k zúfalým činom, keď už nehľadia na vlastné ústavy, ani na európske autority, s ktorými je ostrý konflikt len otázkou toho krátkeho času, ktorý vyprší v júli maďarským predsedníctvom EÚ...
Ak k tomuto znárodneniu pridáme oklieštenie právomocí Ústavného súdu (v súvislosti s rozpočtom nemôže konštatovať porušenie vlastníckych práv!) a nové mediálne zákonodarstvo, a akom sa Mečiarovi či Ficovi ani nesnívalo (napr. pokuty tlači neudeľuje súd, ale úrad obsadený do nohy vládnou stranou), tak je zrejmé, že právny štát práve z Maďarska odchádza. Príznačné je, že aj politológovia „umiernene blízki“ Fideszu konštatujú akési „prerušenie, resp. suspendovanie ústavnosti“. Obhajujú to „ekonomickým výnimočným stavom“ a tým, že nová ústava, ktorá má byť v zrýchlenom konaní hotová v marci, uvedie veci späť do poriadku...
Pravdou je, že vo „výnimočnom stave“ maďarského typu sú dnes všetky štáty s rozvrátenými financiami. Iba Orbán a jeho dve tretiny však situáciu ešte zhoršujú tým, že deficity vyplávajúce z dohôd s MMF a EÚ (3,8 a 3 percentá – 2010 a ´11), dodržiavajú v zničujúcej kombinácii so znižovaním daní a fatálnou neochotou reformovať veľké prerozdeľovacie systémy. „Riešenie“, ktoré vláda zvolila, teda mimoriadne zdanenie telekomunikačného, energetického a finančného sektora, predznamenalo už pred dôchodkovou lúpežou jediný vývoj, ktorý je predvídateľný – únik kapitálu a investorov.
Treba vidieť jasne. Kým zvonka vnímame Maďarsko stále ako štandardného aktéra, Viktor Orbán a jeho dve tretiny práve spaľujú za sebou všetky mosty. Postreh azda najrešpektovanejšieho maďarského politológa Pétera Tolgyessyho, že „pre Orbána niet cesty späť, potrebuje štvor-päťpercentný rast, aby postavil svoj režim na pevné základy, inak padne“, má iba jednu trhlinu. Nepadne iba Orbán, ale Maďarsko. Cena, za ktorú si požičiavalo minulý týždeň na trhoch, sa vyšplhala na úroveň Írska (7,8 %), keď dostalo injekciu z eurovalu, a nevidieť dôvody na klesanie, iba na stúpanie. Keďže Orbán v rámci „ekonomického národnooslobodzovacieho boja“ odmieta pomoc MMF (a EÚ), ktorý doterajšie bankroty štátov vždy akosi koordinoval, dosahy zrútenia Maďarska, nad ktorým žiadny euroval nebdie, sú nepredvídateľné.
Avšak aj keby akýmsi zázrakom bol maďarský rast hoci desaťpercentný, na „základoch“, v ktorých stojí okradnutie vlastných občanov, je nemožné budovať prosperujúcu ekonomiku. Presne tak, ako je nemožná slobodná spoločnosť s „ruskými“ mediálnymi zákonmi. To, čo spáchal Orbán, je napokon varovaním, že neriešiteľné verejné financie môžu politikov naviesť k zúfalým činom, keď už nehľadia na vlastné ústavy, ani na európske autority, s ktorými je ostrý konflikt len otázkou toho krátkeho času, ktorý vyprší v júli maďarským predsedníctvom EÚ...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.