.premiéra politických nováčikov
Základným predpokladom pre poučné divadlo bolo vytvorenie vlády zo štyroch podobne silných strán, ktoré mali o daniach a odvodoch odlišné, miestami dokonca dosť výstredné predstavy. Na kľúčových postoch sa ocitli politickí nováčikovia, ktorí mali na verejnosti imidž daňových expertov. Ich politické skúsenosti však boli o čosi skromnejšie ako ich egá. Sanácia štátnej kasy, ktorá nezvládla súčasný nápor finančnej krízy a Ficovej vlády, bola neodkladná, a preto sa zvýšenie daní nedalo obísť. Úlohou nového kabinetu bolo správne odhadnúť, ktoré dane zdvihnúť, či o koľko. O zábavu bolo vďaka tomu postarané.
Obdobie ostrej výmeny názorov odštartovala augustová tlačovka ministrov financií a práce, na ktorej spoločne predstavili svoje návrhy v oblasti daní a odvodov, od ktorých si sľubovali vybrať 440 miliónov eur. Dodnes nie je jasné, do akej miery boli tieto návrhy koordinované a z akých kalkulácií vychádzali. Podstatné je, že balíček, na veľký údiv publika, odignoroval nepriame dane a právnické osoby a zameral sa len na zdaňovanie fyzických osôb. Zdalo sa, že štátny rozpočet má byť sanovaný predovšetkým škrtaním výnimiek zvýhodnených skupín daňovníkov. Zvýšenie nezdaniteľného minima nemalo byť predĺžené. Príjmy z prenájmu a úrokov mali byť tiež bez odpočítateľnej položky. Živnostníci bez účtovníctva už nemali mať možnosť uplatniť si paušálne výdavky na úrovni 60 %. Odvody, teda zdravotné a sociálne poistenie, sa mali začať platiť zo všetkých príjmov, z ktorých sa doteraz neplatili, čiže aj z príjmov z dohôd o vykonaní práce, odstupného, príjmov z prenájmu, úrokov, dividend, tantiém, podielov na zisku z podnikania, atď. Všetko išlo presne tak, ako predpokladal koncept odvodového bonusu Richarda Sulíka. Odmenou pre postihnutých daňovníkov bol neurčitý prísľub o poklese sadzieb v budúcich rokoch.
V politike však platí, že je lepšie naštvať všetkých iba máličko, ako niektorých poriadne. Balíček namiesto toho, aby prostredníctvom vyšších nepriamych daní rozdelil záťaž medzi ľudí rovnomerne, takže by každú rodinu stál len niekoľko eur mesačne, sústredil záťaž na plecia rôznych skupín daňovníkov, ktorí si užívali väčšiu slobodu ako radoví zamestnanci. Fiškálny účel opatrení sa zmiešal s otázkou spravodlivosti zdaňovania, a vznikol z toho veľmi výbušný mix. Balíček bol z hľadiska verejnej mienky odsúdený na neúspech, lebo sa ním okrem mnohých živnostníkov, umelcov, brigádnikov, daňových špekulantov, podnikateľov a konateľov firiem cítili postihnutí aj novinári, ktorí mali o vládnych zámeroch informovať.
Netrvalo dlho, a ozvali sa koaliční partneri, ktorí vyjadrili nesúhlas a očakávali prerokovanie balíčka. Prišla teda ďalšia koaličná rada, na ktorej toto dejisko gradovalo. V správach jej výsledok vyznel tak, že rozumná premiérka „zrušila“ tvrdohlavých ministrov a ohlásila zvyšovanie nepriamych daní, ktoré tiež nie je extrémne populárne, ale aspoň si ho každý odnesie viac-menej rovnakou mierou. A je navyše v súlade s celoeurópskymi trendmi presúvania záťaže z priamych na nepriame dane. Do konca novembra potom experti v tichosti dohodli, aké zmeny vládna koalícia v oblasti daní a odvodov definitívne schváli v parlamente. Hoci niektoré podstatné časti pôvodného balíčka zostali zachované, vypadli z neho najcitlivejšie prvky, napr. „zodvodnenie“ dohôd a príspevkov do tretieho piliera. Zníženie daňových výdavkov pre živnostníkov sa zmiernilo. Konsolidácia rozpočtu mala byť z finančného hľadiska postavená najmä na dočasnom zvýšení DPH
o 1 percento a vyšších spotrebných daniach. Takto pozmenený balíček potom poputoval do parlamentu, kde ho bez väčších problémov schválili. Skupina poslancov KDH okolo Antona Marcinčina sa ešte stihla zablysnúť sabotovaním zvýšenia spotrebnej dane z piva; vďaka nim budeme lacné pivo piť aj naďalej, hoc na úkor infraštruktúry, keďže výpadok príjmov nahradí Figeľov rezort.
.víťazi a porazení
Tento príbeh má svojich víťazov aj porazených. Víťazom sa podľa logických pravidiel politiky stala tá osoba, ktorá z pozície autority ukončila zmätok, upokojila ľudí, a „spasila“ ohrozené skupiny daňovníkov – premiérka Radičová. Porazenými sú politici, čo v záujme marketingu svojej strany zviazali svoje politické osudy s ambicióznou agendou, ktorá v predvolebnom boji fungovala na jednotku, avšak po voľbách bola odsúdená na neúspech. Bola totiž bojom s veternými mlynmi – Richard Sulík a Jozef Mihál.
Nie je veľmi múdre vzbudiť u svojich voličov očakávania, že dokážeme vytvoriť nejaký zázračný, absolútne nepriestrelný daňový systém, ktorý skoncuje s výnimkami, ktorý raz a navždy vyrieši najpálčivejšie ekonomické problémy krajiny, od nezamestnanosti až po nízke mzdy a daňové úniky, a z ktorého budú všetci šťastní. Z politického hľadiska nie je taký dokonalý systém realistický už len preto, lebo ho nie je možné dosiahnuť politikou, ktorá ráta s tým, že v pluralitnom politickom systéme je legislatíva výsledkom konfliktu rôznych záujmov a pozícií, teda kompromisným a nedokonalým riešením. Nie je ho možné dosiahnuť s ústupkami a výnimkami, ale iba bez ústupkov a bez výnimiek. A to nie je priechodné.
Možno to ilustrovať na návrhu platenia zdravotného poistenia z dividend, ktoré napriek šumom prešlo do finálneho balíka. Ak zaplátate len štyri z piatich dier v systéme, ktorý je pod istým tlakom, tak z piatej diery bude voda vytekať intenzívnejšie. Ak sa dividendy zaťažia zdravotným poistením a zároveň sa ponechajú nezaťažené dohody a úroky z vkladov, budú mať akcionári väčšiu motiváciu hľadať rôzne spôsoby, ako vyťahovať zisky zo spoločností namiesto dividend inými, nezaťaženými formami kontraktov vrátane spomínaných dohôd a úrokov, z ktorých sa platí daň zrážkou. Zavedenie platenia zdravotného poistenia z dividend je za takýchto podmienok predovšetkým veľkou obchodnou príležitosťou pre daňových poradcov.
A aké sú politické náklady týchto zmien? V októbrovom prieskume verejnej mienky, ktorý zostavila agentúra Focus pre Hospodárske noviny, označilo 45,5 % respondentov Jozefa Mihála za neschopného ministra. V nepopulárnosti sa tým dostal v priebehu troch mesiacov tesne za Mikuláša Dzurindu, ktorý takýmto rebríčkom tradične kraľuje. Kde urobil pán minister chybu, ak to celé vlastne myslel dobre?
Jedno zo základných pravidiel politiky hovorí, že každá zmena statu quo niekoho nahnevá. Umenie politiky spočíva v robení takých reforiem, pri ktorých možno politické náklady spojené so vznikom skupiny odporcov vyvážiť vznikom vhodnej skupiny beneficientov. Úplne najhoršie je chcieť zreformovať všetko naraz, a poštvať tak proti sebe celkom všetkých. A presne tejto grandióznej chyby sa dopustil Jozef Mihál svojou pôvodnou predstavou o reforme odvodov.
.dane ako rozbuška
Dane a rozpočet boli vždy politicky citlivou záležitosťou. Sú totiž tým, čo spája občana so štátom. V priebehu dejín boli častou príčinou povstaní či revolúcií. Stačí si spomenúť, akou rozbuškou boli dane a clá, ktoré na svoje severoamerické kolónie ukladala Veľká Británia v rozpore so zásadou anglického práva, že daň možno uvaliť na poddaných len so súhlasom ich volených zástupcov. Alebo uvedomiť si, že jedným z predpokladov pre Veľkú francúzsku revolúciu bola neutešená finančná situácia francúzskeho štátu. Ten po finančne vyčerpávajúcom 18. storočí, plnom nákladných vojen a budovania palácov, musel zavádzať stále nové a nové dane, lebo na splátky štátneho dlhu medzičasom vynakladal vyše dve tretiny svojich príjmov. Je to výstražný príklad aj pre dnešnú Európu, čeliacu dlhovej kríze!
Vďaka svojej expertíze mohol byť Jozef Mihál výborným štátnym tajomníkom, zodpovedným za technickú implementáciu reforiem, ako minister však preukázal nedostatočný politický cit. Daňový systém každej krajiny je v prvom rade odrazom politickej reality, a každý adept na pozíciu úspešného reformátora musí byť v prvom rade obozretným politikom. Minimálnym predpokladom pre ministerský post je schopnosť rozumieť verejnej mienke a vedieť sa pohybovať v intrigách. Smerovanie diskusie o daniach a odvodoch na Slovensku však bolo v posledných mesiacoch z veľkej časti určované ľuďmi, ktorí možno vedia naspamäť odrecitovať príslušné zákony i účtovnú osnovu, ale, obrazne povedané, pre veľký počet stromov nevidia les. Jednou z príčin môže byť, že na Slovensku neexistuje silná tradícia interdisciplinárneho vzdelania, ktoré je napríklad v anglosaských krajinách vítanou kvalifikáciou pre verejnú správu i súkromný sektor. K známym absolventom takýchto smerov patrí britský premiér David Cameron, ktorý na Oxforde vyštudoval populárny predmet s anglickou skratkou PPE (filozofia, politika a ekonómia).
Politikom, ktorí od reformného ošiaľu vymýšľajú čoraz prevratnejšie koncepty, by neuškodilo viac obozretnej zdržanlivosti. Zlá politika štátu totiž môže v extrémnom prípade viesť až ku katastrofe. Na rozpútanie vášní netreba veľa. Stačí, ak majú ľudia pocit, že štát na nich ukladá dane nespravodlivo, a politici s čistými zámermi zbabrú manažment situácie. Našťastie, tí naši nakoniec dostali rozum... nateraz. Najneskôr po novom roku sa však slovenskí politici opäť začnú predbiehať v návrhoch, ako zreformovať dane a odvody.
Autor je absolvent Ekonomickej univerzity v Bratislave a University of Edinburgh
Základným predpokladom pre poučné divadlo bolo vytvorenie vlády zo štyroch podobne silných strán, ktoré mali o daniach a odvodoch odlišné, miestami dokonca dosť výstredné predstavy. Na kľúčových postoch sa ocitli politickí nováčikovia, ktorí mali na verejnosti imidž daňových expertov. Ich politické skúsenosti však boli o čosi skromnejšie ako ich egá. Sanácia štátnej kasy, ktorá nezvládla súčasný nápor finančnej krízy a Ficovej vlády, bola neodkladná, a preto sa zvýšenie daní nedalo obísť. Úlohou nového kabinetu bolo správne odhadnúť, ktoré dane zdvihnúť, či o koľko. O zábavu bolo vďaka tomu postarané.
Obdobie ostrej výmeny názorov odštartovala augustová tlačovka ministrov financií a práce, na ktorej spoločne predstavili svoje návrhy v oblasti daní a odvodov, od ktorých si sľubovali vybrať 440 miliónov eur. Dodnes nie je jasné, do akej miery boli tieto návrhy koordinované a z akých kalkulácií vychádzali. Podstatné je, že balíček, na veľký údiv publika, odignoroval nepriame dane a právnické osoby a zameral sa len na zdaňovanie fyzických osôb. Zdalo sa, že štátny rozpočet má byť sanovaný predovšetkým škrtaním výnimiek zvýhodnených skupín daňovníkov. Zvýšenie nezdaniteľného minima nemalo byť predĺžené. Príjmy z prenájmu a úrokov mali byť tiež bez odpočítateľnej položky. Živnostníci bez účtovníctva už nemali mať možnosť uplatniť si paušálne výdavky na úrovni 60 %. Odvody, teda zdravotné a sociálne poistenie, sa mali začať platiť zo všetkých príjmov, z ktorých sa doteraz neplatili, čiže aj z príjmov z dohôd o vykonaní práce, odstupného, príjmov z prenájmu, úrokov, dividend, tantiém, podielov na zisku z podnikania, atď. Všetko išlo presne tak, ako predpokladal koncept odvodového bonusu Richarda Sulíka. Odmenou pre postihnutých daňovníkov bol neurčitý prísľub o poklese sadzieb v budúcich rokoch.
V politike však platí, že je lepšie naštvať všetkých iba máličko, ako niektorých poriadne. Balíček namiesto toho, aby prostredníctvom vyšších nepriamych daní rozdelil záťaž medzi ľudí rovnomerne, takže by každú rodinu stál len niekoľko eur mesačne, sústredil záťaž na plecia rôznych skupín daňovníkov, ktorí si užívali väčšiu slobodu ako radoví zamestnanci. Fiškálny účel opatrení sa zmiešal s otázkou spravodlivosti zdaňovania, a vznikol z toho veľmi výbušný mix. Balíček bol z hľadiska verejnej mienky odsúdený na neúspech, lebo sa ním okrem mnohých živnostníkov, umelcov, brigádnikov, daňových špekulantov, podnikateľov a konateľov firiem cítili postihnutí aj novinári, ktorí mali o vládnych zámeroch informovať.
Netrvalo dlho, a ozvali sa koaliční partneri, ktorí vyjadrili nesúhlas a očakávali prerokovanie balíčka. Prišla teda ďalšia koaličná rada, na ktorej toto dejisko gradovalo. V správach jej výsledok vyznel tak, že rozumná premiérka „zrušila“ tvrdohlavých ministrov a ohlásila zvyšovanie nepriamych daní, ktoré tiež nie je extrémne populárne, ale aspoň si ho každý odnesie viac-menej rovnakou mierou. A je navyše v súlade s celoeurópskymi trendmi presúvania záťaže z priamych na nepriame dane. Do konca novembra potom experti v tichosti dohodli, aké zmeny vládna koalícia v oblasti daní a odvodov definitívne schváli v parlamente. Hoci niektoré podstatné časti pôvodného balíčka zostali zachované, vypadli z neho najcitlivejšie prvky, napr. „zodvodnenie“ dohôd a príspevkov do tretieho piliera. Zníženie daňových výdavkov pre živnostníkov sa zmiernilo. Konsolidácia rozpočtu mala byť z finančného hľadiska postavená najmä na dočasnom zvýšení DPH
o 1 percento a vyšších spotrebných daniach. Takto pozmenený balíček potom poputoval do parlamentu, kde ho bez väčších problémov schválili. Skupina poslancov KDH okolo Antona Marcinčina sa ešte stihla zablysnúť sabotovaním zvýšenia spotrebnej dane z piva; vďaka nim budeme lacné pivo piť aj naďalej, hoc na úkor infraštruktúry, keďže výpadok príjmov nahradí Figeľov rezort.
.víťazi a porazení
Tento príbeh má svojich víťazov aj porazených. Víťazom sa podľa logických pravidiel politiky stala tá osoba, ktorá z pozície autority ukončila zmätok, upokojila ľudí, a „spasila“ ohrozené skupiny daňovníkov – premiérka Radičová. Porazenými sú politici, čo v záujme marketingu svojej strany zviazali svoje politické osudy s ambicióznou agendou, ktorá v predvolebnom boji fungovala na jednotku, avšak po voľbách bola odsúdená na neúspech. Bola totiž bojom s veternými mlynmi – Richard Sulík a Jozef Mihál.
Nie je veľmi múdre vzbudiť u svojich voličov očakávania, že dokážeme vytvoriť nejaký zázračný, absolútne nepriestrelný daňový systém, ktorý skoncuje s výnimkami, ktorý raz a navždy vyrieši najpálčivejšie ekonomické problémy krajiny, od nezamestnanosti až po nízke mzdy a daňové úniky, a z ktorého budú všetci šťastní. Z politického hľadiska nie je taký dokonalý systém realistický už len preto, lebo ho nie je možné dosiahnuť politikou, ktorá ráta s tým, že v pluralitnom politickom systéme je legislatíva výsledkom konfliktu rôznych záujmov a pozícií, teda kompromisným a nedokonalým riešením. Nie je ho možné dosiahnuť s ústupkami a výnimkami, ale iba bez ústupkov a bez výnimiek. A to nie je priechodné.
Možno to ilustrovať na návrhu platenia zdravotného poistenia z dividend, ktoré napriek šumom prešlo do finálneho balíka. Ak zaplátate len štyri z piatich dier v systéme, ktorý je pod istým tlakom, tak z piatej diery bude voda vytekať intenzívnejšie. Ak sa dividendy zaťažia zdravotným poistením a zároveň sa ponechajú nezaťažené dohody a úroky z vkladov, budú mať akcionári väčšiu motiváciu hľadať rôzne spôsoby, ako vyťahovať zisky zo spoločností namiesto dividend inými, nezaťaženými formami kontraktov vrátane spomínaných dohôd a úrokov, z ktorých sa platí daň zrážkou. Zavedenie platenia zdravotného poistenia z dividend je za takýchto podmienok predovšetkým veľkou obchodnou príležitosťou pre daňových poradcov.
A aké sú politické náklady týchto zmien? V októbrovom prieskume verejnej mienky, ktorý zostavila agentúra Focus pre Hospodárske noviny, označilo 45,5 % respondentov Jozefa Mihála za neschopného ministra. V nepopulárnosti sa tým dostal v priebehu troch mesiacov tesne za Mikuláša Dzurindu, ktorý takýmto rebríčkom tradične kraľuje. Kde urobil pán minister chybu, ak to celé vlastne myslel dobre?
Jedno zo základných pravidiel politiky hovorí, že každá zmena statu quo niekoho nahnevá. Umenie politiky spočíva v robení takých reforiem, pri ktorých možno politické náklady spojené so vznikom skupiny odporcov vyvážiť vznikom vhodnej skupiny beneficientov. Úplne najhoršie je chcieť zreformovať všetko naraz, a poštvať tak proti sebe celkom všetkých. A presne tejto grandióznej chyby sa dopustil Jozef Mihál svojou pôvodnou predstavou o reforme odvodov.
.dane ako rozbuška
Dane a rozpočet boli vždy politicky citlivou záležitosťou. Sú totiž tým, čo spája občana so štátom. V priebehu dejín boli častou príčinou povstaní či revolúcií. Stačí si spomenúť, akou rozbuškou boli dane a clá, ktoré na svoje severoamerické kolónie ukladala Veľká Británia v rozpore so zásadou anglického práva, že daň možno uvaliť na poddaných len so súhlasom ich volených zástupcov. Alebo uvedomiť si, že jedným z predpokladov pre Veľkú francúzsku revolúciu bola neutešená finančná situácia francúzskeho štátu. Ten po finančne vyčerpávajúcom 18. storočí, plnom nákladných vojen a budovania palácov, musel zavádzať stále nové a nové dane, lebo na splátky štátneho dlhu medzičasom vynakladal vyše dve tretiny svojich príjmov. Je to výstražný príklad aj pre dnešnú Európu, čeliacu dlhovej kríze!
Vďaka svojej expertíze mohol byť Jozef Mihál výborným štátnym tajomníkom, zodpovedným za technickú implementáciu reforiem, ako minister však preukázal nedostatočný politický cit. Daňový systém každej krajiny je v prvom rade odrazom politickej reality, a každý adept na pozíciu úspešného reformátora musí byť v prvom rade obozretným politikom. Minimálnym predpokladom pre ministerský post je schopnosť rozumieť verejnej mienke a vedieť sa pohybovať v intrigách. Smerovanie diskusie o daniach a odvodoch na Slovensku však bolo v posledných mesiacoch z veľkej časti určované ľuďmi, ktorí možno vedia naspamäť odrecitovať príslušné zákony i účtovnú osnovu, ale, obrazne povedané, pre veľký počet stromov nevidia les. Jednou z príčin môže byť, že na Slovensku neexistuje silná tradícia interdisciplinárneho vzdelania, ktoré je napríklad v anglosaských krajinách vítanou kvalifikáciou pre verejnú správu i súkromný sektor. K známym absolventom takýchto smerov patrí britský premiér David Cameron, ktorý na Oxforde vyštudoval populárny predmet s anglickou skratkou PPE (filozofia, politika a ekonómia).
Politikom, ktorí od reformného ošiaľu vymýšľajú čoraz prevratnejšie koncepty, by neuškodilo viac obozretnej zdržanlivosti. Zlá politika štátu totiž môže v extrémnom prípade viesť až ku katastrofe. Na rozpútanie vášní netreba veľa. Stačí, ak majú ľudia pocit, že štát na nich ukladá dane nespravodlivo, a politici s čistými zámermi zbabrú manažment situácie. Našťastie, tí naši nakoniec dostali rozum... nateraz. Najneskôr po novom roku sa však slovenskí politici opäť začnú predbiehať v návrhoch, ako zreformovať dane a odvody.
Autor je absolvent Ekonomickej univerzity v Bratislave a University of Edinburgh
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.