Naše cesty, aj keď v tej istej kongregácii, boli rozdielne. Srdcom spirituality Kongregácie misijných sestier je misijné poslanie. Misia dnes, to nie sú iba chudobné a rozvojové krajiny. Mária po počiatočnej formácii a štúdiu filozofie na Aloisiane odišla na misiu do Rumunska, mňa to odvialo na niekoľko rokov do Oceánie.
Keď som potom, po rokoch, išla za ňou do Rumunska nakrúcať film o jej misii medzi Slovákmi žijúcimi v rumunskom Bodonoši, kde pracovala ako vychovávateľka na stredoškolskom internáte, udivovalo ma jej nasadenie, priateľskosť, obetavosť, ochota a jej neopakovateľný zmysel pre humor, napriek chorobe, s ktorou už vtedy päť rokov bojovala. Cítila som, že je to človek, ktorý má čo dať a povedať dnešnému svetu. A má toho veľa aj pre mňa. Spriatelili sme sa.
Ja som sa už na Papuu nevrátila a Mária si prišla dokončiť štúdiá teológie. Stretli sme sa v novovytvorenej komunite v Bratislave, ktorá bola naším spoločným domovom a misiou až doteraz.
Mária bola chorá, ale to pre ňu nebol dôvod na rezignáciu a sebaľútosť. Naopak. Ešte s väčším úsilím študovala, hľadala zmysel a krásu poslania človeka. Záležalo jej na vzťahoch, na hodnotách – tých skutočných – veľa čítala, diskutovala. Citlivo a živo vnímala ekumenický rozmer kresťanstva. Viac rokov sa zaoberala otázkami postavenia ženy v cirkvi – bola to téma jej diplomovej práce a chcela v tom pokračovať aj po ukončení štúdia. Nebola to pre ňu iba teória. Spiritualitu zasvätenej ženy reflektovala, dokázala sa o ňu svojím prežívaním a svojou cestou deliť s tými, ktorí o to stáli. Okrem toho bola otvorená načúvať osudom žien, ktoré žili iným spôsobom života. Svoj život nechala preniknúť ich skúsenosťami. Poslanie ženy v cirkvi podľa Márie je nezastupiteľné a hodnoty, ktoré ženy do cirkvi prinášajú, sú hodné pozornosti a rozvíjania.
Spoločenský život sledovala so záujmom a vytvárala si názor na realitu dneška. S nadšením napríklad očakávala každé nové číslo .týždňa a so záujmom si ho prečítala ešte aj pár dní pred smrťou. Vážila si ľudí, ktorí úprimne hľadajú pravdu. Vedela doceniť prácu žurnalistov, politikov, pedagógov, lekárov a všetkých tých, ktorým dôstojnosť ľudského života nie je ľahostajná.
Každý deň prežívala intenzívne a naplno svoj vzťah s Bohom a s ľuďmi. Obyčajné veci ako cyklistika, plávanie, nordic walking, dobrá kniha, Hegerovej šansóny či film, pizza – tá dobrá brokolicová so syrovým okrajom – alebo prešívanie starých vecí na jej obľúbený retro štýl, to všetko boli malé radosti, ktoré s vďakou príjimala ako dar.
Svoje „Áno" povedala aj druhej stránke života – bolesti, s ktorou sa dôverne potýkala po celé tie roky. Cez toto všetko sme ju vnímali ako človeka, priateľa.
Od roku 2008 sme spolu pracovali na projekte Konferencie vyšších predstavených ženských reholí na Slovensku „Svedkovia viery". Audiovizuálna archivácia výpovedí sestier, ktoré prežili pokus o likvidáciu reholí v 50. rokoch, nám dala nový rozmer a obohatila nás o nové vnímanie ženy v cirkvi. Natočili sme spolu 85 výpovedí, prešli
50 000 km, v strižni strávili mnoho hodín. Bohatstvo výpovedí nás inšpirovalo na ďalšie kroky k uchovaniu pamäti slovenských rehoľných sestier. Film Pilátova amnestia bol výsledkom nášho trojročného úsilia. A Mária znovu videla ďalšie možnosti rozvíjania témy. V doktorandskom štúdiu ju chcela spracovať hlbšie. Táto jej túžba zostala nenaplnená.
Na konci by sa hodilo povedať: „Odpočívaj v pokoji, Mária!“ Ale myslím, že táto veta sa na teba, ako ťa poznám, nevzťahuje. Tvoj aktívny život na tejto zemi bude mať určite svoje pokračovanie v nebi. Teraz v plnosti prežívaš Kristovo objatie a lásku.
S humorom tebe vlastným si často vravievala, že večnosť, to budú nekonečné rozhovory s C. G. Jungom, dišputy s pátrom Bindáčom a ostatnými, ktorí pre teba veľa znamenali a ktorých si milovala.
Tak si to uži a dovidenia!
Autorka je dokumentaristka a rehoľná sestra.
Keď som potom, po rokoch, išla za ňou do Rumunska nakrúcať film o jej misii medzi Slovákmi žijúcimi v rumunskom Bodonoši, kde pracovala ako vychovávateľka na stredoškolskom internáte, udivovalo ma jej nasadenie, priateľskosť, obetavosť, ochota a jej neopakovateľný zmysel pre humor, napriek chorobe, s ktorou už vtedy päť rokov bojovala. Cítila som, že je to človek, ktorý má čo dať a povedať dnešnému svetu. A má toho veľa aj pre mňa. Spriatelili sme sa.
Ja som sa už na Papuu nevrátila a Mária si prišla dokončiť štúdiá teológie. Stretli sme sa v novovytvorenej komunite v Bratislave, ktorá bola naším spoločným domovom a misiou až doteraz.
Mária bola chorá, ale to pre ňu nebol dôvod na rezignáciu a sebaľútosť. Naopak. Ešte s väčším úsilím študovala, hľadala zmysel a krásu poslania človeka. Záležalo jej na vzťahoch, na hodnotách – tých skutočných – veľa čítala, diskutovala. Citlivo a živo vnímala ekumenický rozmer kresťanstva. Viac rokov sa zaoberala otázkami postavenia ženy v cirkvi – bola to téma jej diplomovej práce a chcela v tom pokračovať aj po ukončení štúdia. Nebola to pre ňu iba teória. Spiritualitu zasvätenej ženy reflektovala, dokázala sa o ňu svojím prežívaním a svojou cestou deliť s tými, ktorí o to stáli. Okrem toho bola otvorená načúvať osudom žien, ktoré žili iným spôsobom života. Svoj život nechala preniknúť ich skúsenosťami. Poslanie ženy v cirkvi podľa Márie je nezastupiteľné a hodnoty, ktoré ženy do cirkvi prinášajú, sú hodné pozornosti a rozvíjania.
Spoločenský život sledovala so záujmom a vytvárala si názor na realitu dneška. S nadšením napríklad očakávala každé nové číslo .týždňa a so záujmom si ho prečítala ešte aj pár dní pred smrťou. Vážila si ľudí, ktorí úprimne hľadajú pravdu. Vedela doceniť prácu žurnalistov, politikov, pedagógov, lekárov a všetkých tých, ktorým dôstojnosť ľudského života nie je ľahostajná.
Každý deň prežívala intenzívne a naplno svoj vzťah s Bohom a s ľuďmi. Obyčajné veci ako cyklistika, plávanie, nordic walking, dobrá kniha, Hegerovej šansóny či film, pizza – tá dobrá brokolicová so syrovým okrajom – alebo prešívanie starých vecí na jej obľúbený retro štýl, to všetko boli malé radosti, ktoré s vďakou príjimala ako dar.
Svoje „Áno" povedala aj druhej stránke života – bolesti, s ktorou sa dôverne potýkala po celé tie roky. Cez toto všetko sme ju vnímali ako človeka, priateľa.
Od roku 2008 sme spolu pracovali na projekte Konferencie vyšších predstavených ženských reholí na Slovensku „Svedkovia viery". Audiovizuálna archivácia výpovedí sestier, ktoré prežili pokus o likvidáciu reholí v 50. rokoch, nám dala nový rozmer a obohatila nás o nové vnímanie ženy v cirkvi. Natočili sme spolu 85 výpovedí, prešli
50 000 km, v strižni strávili mnoho hodín. Bohatstvo výpovedí nás inšpirovalo na ďalšie kroky k uchovaniu pamäti slovenských rehoľných sestier. Film Pilátova amnestia bol výsledkom nášho trojročného úsilia. A Mária znovu videla ďalšie možnosti rozvíjania témy. V doktorandskom štúdiu ju chcela spracovať hlbšie. Táto jej túžba zostala nenaplnená.
Na konci by sa hodilo povedať: „Odpočívaj v pokoji, Mária!“ Ale myslím, že táto veta sa na teba, ako ťa poznám, nevzťahuje. Tvoj aktívny život na tejto zemi bude mať určite svoje pokračovanie v nebi. Teraz v plnosti prežívaš Kristovo objatie a lásku.
S humorom tebe vlastným si často vravievala, že večnosť, to budú nekonečné rozhovory s C. G. Jungom, dišputy s pátrom Bindáčom a ostatnými, ktorí pre teba veľa znamenali a ktorých si milovala.
Tak si to uži a dovidenia!
Autorka je dokumentaristka a rehoľná sestra.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.