Návštevníkov víta Kulichova komunistická socha a kombinácia socialistického mramoru s drevom. Sídli v škaredej budove, je plný škaredých obrazov a nevkusných doplnkov, ktorým dominuje štrk a umelé kvety. Niektorí ministri sa občas k poslancom správajú povýšenecky a verejnosť tejto inštitútcii tradične nedôveruje.
Najväčšie zločiny proti parlamentu však majú na svedomí samotní poslanci. Zabudnite na mená predsedov či slávne prejavy. Aj také síce boli, ale náš parlament viac charakterizujú mená ako Gaulieder, Macuška, Župa, Kolesár, Cuper, Rafaj či Rydlo. Čo meno, to pojem. Či skôr kauza. Ani jedného si po rokoch nespojíte s nejakou ideou či prejavom.
Minulý týždeň otvoril novú kapitolu. Trnka-Netrnka, to, ako poslanci pristúpili k tajnej voľbe nového prokurátora, ukázalo dno slovenskej pravice. Poslanci sa správali nedospelo a bez dôstojnosti. Nad tým, ako si fotili hlasovacie lístky, ukazovali zaškrtnuté mená či volili vo dvojiciach, ostával stáť rozum. Správali sa nedospelo a nedôstojne. Médiá toto divadlo ochotne prijali a slovenská politika sa zmenila na nepodarenú komédiu.
Minulý týždeň však ukázal ešte jednu vec, aj keď si ju mnohí nevšimli. Skutočnou alternatívou k šaškovaniu s tajnými voľbami totiž nebol kričiaci Robert Fico, ale niekto úplne iný. Boli to poslanci, ktorí si zachovali dôstojnosť a odmietli šaškovať. Nepotrebovali sa držať za ruky, ani nechať kontrolovať Transparency International. Nepotrebovali dokonca ani mobil. Nikto ich pritom z ničoho neupodozrieval. Napríklad poslanci OKS ukázali, čo je pre parlament najdôležitejšie: mať názor a držať slovo.
Ako je možné, že tradičné, pokrokové ale aj nové strany toho nie sú schopné? Čo vypovedá o stave týchto strán, že poslanci ako Radoslav Procházka, Jana Dubovcová či Béla Bugár museli ukazovať svoje lístky iným?
Odpoveď je smutná. V každej pravicovej strane totiž nájdete ľudí, o ktorých treba mať predovšetkým pochybnosť. Každá strana má svojho Janiša, Muránskeho, Sidora či Neznámeho. Každá strana má svoje tiene a svoje zlé svedomie. A ľudia, ktorí sa minulý týždeň tak úprimne čudovali, od Pavla Hrušovského po Bélu Bugára, to vedia najlepšie.
Pritom ľudia ako Sidor sú pre slovenský parlament horší ako Kulichova socha či zaprášené umelé kvety.
Zmeniť to môže iba alternatíva. Trnka-Netrnka, slovenský parlament potrebuje viac ako Ficovu opozíciu na šaškovanie s mobilmi. Potrebuje poslancov, ktorí budú voliť, keď to zákon predpíše, tak budú voliť tajne a pritom nebudú vyvolávať jediné podozrenie. Kým to tak nebude, tak namiesto Hurbana, Štefánika a Hlinku by mali v parlamente stáť úplne iné busty.
Najväčšie zločiny proti parlamentu však majú na svedomí samotní poslanci. Zabudnite na mená predsedov či slávne prejavy. Aj také síce boli, ale náš parlament viac charakterizujú mená ako Gaulieder, Macuška, Župa, Kolesár, Cuper, Rafaj či Rydlo. Čo meno, to pojem. Či skôr kauza. Ani jedného si po rokoch nespojíte s nejakou ideou či prejavom.
Minulý týždeň otvoril novú kapitolu. Trnka-Netrnka, to, ako poslanci pristúpili k tajnej voľbe nového prokurátora, ukázalo dno slovenskej pravice. Poslanci sa správali nedospelo a bez dôstojnosti. Nad tým, ako si fotili hlasovacie lístky, ukazovali zaškrtnuté mená či volili vo dvojiciach, ostával stáť rozum. Správali sa nedospelo a nedôstojne. Médiá toto divadlo ochotne prijali a slovenská politika sa zmenila na nepodarenú komédiu.
Minulý týždeň však ukázal ešte jednu vec, aj keď si ju mnohí nevšimli. Skutočnou alternatívou k šaškovaniu s tajnými voľbami totiž nebol kričiaci Robert Fico, ale niekto úplne iný. Boli to poslanci, ktorí si zachovali dôstojnosť a odmietli šaškovať. Nepotrebovali sa držať za ruky, ani nechať kontrolovať Transparency International. Nepotrebovali dokonca ani mobil. Nikto ich pritom z ničoho neupodozrieval. Napríklad poslanci OKS ukázali, čo je pre parlament najdôležitejšie: mať názor a držať slovo.
Ako je možné, že tradičné, pokrokové ale aj nové strany toho nie sú schopné? Čo vypovedá o stave týchto strán, že poslanci ako Radoslav Procházka, Jana Dubovcová či Béla Bugár museli ukazovať svoje lístky iným?
Odpoveď je smutná. V každej pravicovej strane totiž nájdete ľudí, o ktorých treba mať predovšetkým pochybnosť. Každá strana má svojho Janiša, Muránskeho, Sidora či Neznámeho. Každá strana má svoje tiene a svoje zlé svedomie. A ľudia, ktorí sa minulý týždeň tak úprimne čudovali, od Pavla Hrušovského po Bélu Bugára, to vedia najlepšie.
Pritom ľudia ako Sidor sú pre slovenský parlament horší ako Kulichova socha či zaprášené umelé kvety.
Zmeniť to môže iba alternatíva. Trnka-Netrnka, slovenský parlament potrebuje viac ako Ficovu opozíciu na šaškovanie s mobilmi. Potrebuje poslancov, ktorí budú voliť, keď to zákon predpíše, tak budú voliť tajne a pritom nebudú vyvolávať jediné podozrenie. Kým to tak nebude, tak namiesto Hurbana, Štefánika a Hlinku by mali v parlamente stáť úplne iné busty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.