Je to už takmer pätnásť rokov, čo v mladom veku 56 rokov zomrel hudobný skladateľ a zberateľ ľudových piesní Svetozár Stračina. Tretieho decembra sme si mohli pripomenúť jeho 70. narodeniny už len prostredníctvom impozantného množstva hudobných diel, ktoré nám po sebe zanechal. Stračina napísal viac ako 130 opusov pre Lúčnicu a SĽUK, množstvo kompozícií pre Orchester ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu (OĽUN), známe sú jeho jedinečné nahrávky vychádzajúce z folklóru v experimentálnom štúdiu Slovenského rozhlasu.
Okrem folklórnej tvorby však vytvoril aj jedinečnú hudbu k filmom a televíznym inscenáciám, scénickú hudbu pre rozhlas, divadlá, pantomímu, malé javiskové formy a rozhlas. Napísal hudbu k 36 krátkometrážnym filmom, 33 dlhometrážnym hraným filmom (napríklad Nevesta hôľ, Pacho, hybský zbojník, Deň, ktorý neumrie, Noční jazdci, Plavčík a Vratko, Kohút nezaspieva), 34 hraným televíznym filmom (napríklad Alžbetin dvor), k šiestim animovaným filmom. Spolu napísal hudbu k 160 filmom, úplný súpis, žiaľ, neexistuje. Pozoruhodná však nie je kvantita jeho filmovej tvorby.
.slovenský Morricone
„Z muzikologického hľadiska má Stračina v kontexte európskej hudby – európskej pre zviazanosť s regiónom, nie významovo – výsadné postavenie,“ hovorí pre .týždeň hudobný publicista Daniel Baláž. „Ako málokto zvládal bravúrne techniku kompozície pre veľký symfonický orchester aj pre menšie ľudové telesá. Pracoval s raritnými archaickými nástrojmi, produkoval často rovnocenné zvuky ako tóny,“ vysvetľuje Daniel Baláž.
„V Nočných jazdcoch je to absolútna sila. Jeho obľúbený motív plieskajúceho biča delí dramatické a romantizujúce pasáže ústrednej hudobnej témy, v ktorej používa goralské trombity. On to s tými „nemožnými“ zvukmi a nástrojmi robil v podstate podobne ako Morricone, akurát Morricone na to išiel od súčasnej vážnej hudby k westernu a Stračina od folklóru k scénickej hudbe,“ dodáva Daniel Baláž.
Pod Stračinov skvelý scénický zvuk sú, samozrejme, podpísaní machri z Fisyo (Filmový symfonický orchester), ktorí pracovali aj so Stračinovým veľkým vzorom Zdeňkom Liškom a ktorí vždy vedeli, čo ktorej scénickej hudbe pridať či ubrať, aby nestratila pôvodný význam. To však nijako neznižuje výnimočnosť skladateľa. Preto je dosť prekvapivé, že jediná cena, ktorú Svetozár Stračina za filmovú hudbu dostal, bola v roku 1975 Osobitná cena výboru 13. Festivalu československého filmu – FČSF. Bolo to za povstalecký film Deň, ktorý neumrie v réžii Martina Ťapáka.
Verejnosti málo známou stránkou Svetozára Stračinu sú aj jeho začiatky v hudobnej avantgarde a moderne v šesťdesiatych rokoch po absolvovaní kompozície na bratislavskom konzervatóriu u prof. Kořínka. Začínal s kompozíciami pre Divadlo pantomímy (Blondína, Zo života hmyzu, Milan Sládek), Divadlo poézie, Divadlo obrazov. Do Lúčnice prišiel ako korepetítor a popri tom študoval hudobnú vedu na FF UK. Sám o systéme svoje práce vtedy napísal: „Čo teoreticky premyslím, snažím sa uplatniť v praxi, čo v praxi docielim, snažím sa teoreticky domyslieť.“
.hudobný Dobšinský
Folklórny svet si genialitu svojho skladateľa, zberateľa ľudových piesní a editora ich nahrávok uvedomoval a cenil viac. Mal prečo. Stračina sa poctivo venoval terénnemu výskumu a vlastnil pozoruhodný archív nahrávok, ktorý je dnes uložený na viacerých miestach. Pracoval s folklórnymi festivalmi, mnohým vytvoril nezameniteľnú zvučku, stál za systematickými antológiami ľudovej hudby Oravy, Liptova, Podpoľania, Kysúc a terchovskej doliny, ktoré vychádzali na platniach. Cenné sú jeho skladby podľa archívnych zbierok Betlehemský večný salaš (podľa A. Kmeťa) a Bardejovské pastorely (Anonym z XVIII. storočia) i hudba k muzikálu Pacho sa vracia. Emblematické skladby, ktoré vytvoril pre Lúčnicu a SĽUK a ktoré dnes považujú mnohí za „autentický“ slovenský folklór, sú len najviditeľnejším či vlastne najpočuteľnejším vrcholom jeho tvorby, ktorá zľudovela.
Stračina dokázal vydolovať zo slovenského hudobného folklóru tie pravé poklady, dokázal oddeliť zlato od hlušiny. Vedel vystihnúť a osvojiť si pôvodnú atmosféru ľudovej hudby, vedel ju pretaviť do svojich kompozícii. Ak bol pre film slovenský Morricone, potom pre ľudovú pieseň bol Pavol Dobšinský. Z folklóru robil umenie, vtlačil mu svoj unikátny a príťažlivý umelecký hudobný jazyk.
Okrem folklórnej tvorby však vytvoril aj jedinečnú hudbu k filmom a televíznym inscenáciám, scénickú hudbu pre rozhlas, divadlá, pantomímu, malé javiskové formy a rozhlas. Napísal hudbu k 36 krátkometrážnym filmom, 33 dlhometrážnym hraným filmom (napríklad Nevesta hôľ, Pacho, hybský zbojník, Deň, ktorý neumrie, Noční jazdci, Plavčík a Vratko, Kohút nezaspieva), 34 hraným televíznym filmom (napríklad Alžbetin dvor), k šiestim animovaným filmom. Spolu napísal hudbu k 160 filmom, úplný súpis, žiaľ, neexistuje. Pozoruhodná však nie je kvantita jeho filmovej tvorby.
.slovenský Morricone
„Z muzikologického hľadiska má Stračina v kontexte európskej hudby – európskej pre zviazanosť s regiónom, nie významovo – výsadné postavenie,“ hovorí pre .týždeň hudobný publicista Daniel Baláž. „Ako málokto zvládal bravúrne techniku kompozície pre veľký symfonický orchester aj pre menšie ľudové telesá. Pracoval s raritnými archaickými nástrojmi, produkoval často rovnocenné zvuky ako tóny,“ vysvetľuje Daniel Baláž.
„V Nočných jazdcoch je to absolútna sila. Jeho obľúbený motív plieskajúceho biča delí dramatické a romantizujúce pasáže ústrednej hudobnej témy, v ktorej používa goralské trombity. On to s tými „nemožnými“ zvukmi a nástrojmi robil v podstate podobne ako Morricone, akurát Morricone na to išiel od súčasnej vážnej hudby k westernu a Stračina od folklóru k scénickej hudbe,“ dodáva Daniel Baláž.
Pod Stračinov skvelý scénický zvuk sú, samozrejme, podpísaní machri z Fisyo (Filmový symfonický orchester), ktorí pracovali aj so Stračinovým veľkým vzorom Zdeňkom Liškom a ktorí vždy vedeli, čo ktorej scénickej hudbe pridať či ubrať, aby nestratila pôvodný význam. To však nijako neznižuje výnimočnosť skladateľa. Preto je dosť prekvapivé, že jediná cena, ktorú Svetozár Stračina za filmovú hudbu dostal, bola v roku 1975 Osobitná cena výboru 13. Festivalu československého filmu – FČSF. Bolo to za povstalecký film Deň, ktorý neumrie v réžii Martina Ťapáka.
Verejnosti málo známou stránkou Svetozára Stračinu sú aj jeho začiatky v hudobnej avantgarde a moderne v šesťdesiatych rokoch po absolvovaní kompozície na bratislavskom konzervatóriu u prof. Kořínka. Začínal s kompozíciami pre Divadlo pantomímy (Blondína, Zo života hmyzu, Milan Sládek), Divadlo poézie, Divadlo obrazov. Do Lúčnice prišiel ako korepetítor a popri tom študoval hudobnú vedu na FF UK. Sám o systéme svoje práce vtedy napísal: „Čo teoreticky premyslím, snažím sa uplatniť v praxi, čo v praxi docielim, snažím sa teoreticky domyslieť.“
.hudobný Dobšinský
Folklórny svet si genialitu svojho skladateľa, zberateľa ľudových piesní a editora ich nahrávok uvedomoval a cenil viac. Mal prečo. Stračina sa poctivo venoval terénnemu výskumu a vlastnil pozoruhodný archív nahrávok, ktorý je dnes uložený na viacerých miestach. Pracoval s folklórnymi festivalmi, mnohým vytvoril nezameniteľnú zvučku, stál za systematickými antológiami ľudovej hudby Oravy, Liptova, Podpoľania, Kysúc a terchovskej doliny, ktoré vychádzali na platniach. Cenné sú jeho skladby podľa archívnych zbierok Betlehemský večný salaš (podľa A. Kmeťa) a Bardejovské pastorely (Anonym z XVIII. storočia) i hudba k muzikálu Pacho sa vracia. Emblematické skladby, ktoré vytvoril pre Lúčnicu a SĽUK a ktoré dnes považujú mnohí za „autentický“ slovenský folklór, sú len najviditeľnejším či vlastne najpočuteľnejším vrcholom jeho tvorby, ktorá zľudovela.
Stračina dokázal vydolovať zo slovenského hudobného folklóru tie pravé poklady, dokázal oddeliť zlato od hlušiny. Vedel vystihnúť a osvojiť si pôvodnú atmosféru ľudovej hudby, vedel ju pretaviť do svojich kompozícii. Ak bol pre film slovenský Morricone, potom pre ľudovú pieseň bol Pavol Dobšinský. Z folklóru robil umenie, vtlačil mu svoj unikátny a príťažlivý umelecký hudobný jazyk.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.