NCHZ už zažili Pentu, 1. Garantovanú, J&T aj ľudí spájaných so skupinou Istrokapitál. Zdá sa, že až táto skupina sa blíži do finále. Prostredníctvom konkurzu.
Celé konkurzné konanie však len ťažko možno označiť za kóšer. Rýchly priebeh, povinnosť zložiť dva milióny eur na účet podniku, minimálny čas na rozhodnutie pre potenciálnych kupcov a navyše nutnosť podpísať zmluvu o budúcej zmluve – pre záujemcu bez možnosti akokoľvek do nej zasiahnuť. Navyše, ten sa musel zaviazať, že podnik prevezme v stave, v akom je, teda bez možnosti uplatňovať si v budúcnosti nároky za problémy, ktoré dodatočne vo firme nájde. A v starej chemickej fabrike prekvapení môže byť dosť.
Konkurz tak bol rozohraný len pre skupiny, ktoré sú o firme dokonale informované. Nečudo, že jediný záujemca o firmu, spoločnosť M-Energo, je previazaná s ľuďmi, ktorí doposiaľ NCHZ ovládali.
Európska komisia je z takéhoto predaja nervózna. Vyhliadky, že dostane niečo z pokuty 19,6 milióna eur, ktorú nováckej chemičke udelila, sú totiž minimálne. Práve táto pokuta, ktorú správca konkurznej podstaty neuznáva, spustila proces bankrotu chemičky. Európsku komisiu vôbec netreba ľutovať, že príde o peniaze. Neutrpela žiadnu priamu škodu a dá sa jej pripísať aj čudná hra z minulosti. Vyšetrovala NCHZ pre podozrenie z kartelu pri predaji karbidu vápnika. V karteli bol aj konkurent NCHZ, Akzo Nobel, ktorý sa rozhodol Komisii všetko o obchodných praktikách v tomto biznise vyrozprávať. Kajal sa a vďaka tomu pokutu dostali iba jeho konkurenti.
Obrovská pokuta, ktorú Európska komisia od chemičky žiadala, prinútila predstavenstvo spoločnosti vyhlásiť konkurz. Cena za firmu, ktorú ponúkol jediný oficiálny záujemca v konkurze, však vyrazila dych extrémne nízkym číslom. Bola to rovnaká suma, akú si žiadal správca konkurznej podstaty za aktívnu účasť záujemcov o kúpu podniku v konkurze, teda dva milióny eur. M-Energo, ako jediný záujemca, sa tak stal nielen výhradným záujemcom o fabriku, ale aj kľúčovým hráčom konkurzu. Spoločnosti okolo prešovského podnikateľa Miroslava Remetu odkúpili aj pohľadávky od firiem, ktoré mali slušné postavenie vo veriteľskom výbore. Ako tvrdí M. Remeta, investícia do nákupu pohľadávok v konkurze nebola len hra o získanie silného postavenia vo veriteľskom výbore. Časť firiem, ktoré boli veľkými veriteľmi NCHZ a ich pohľadávky sa ocitli v konkurze, boli zároveň aj dodávatelia surovín či služieb, bez ktorých by sa chemička nezaobišla. Ak mal niekto záujem, aby firma fungovala, bolo ich treba vyplatiť. Správca konkurznej podstaty na to nemal ani peniaze ani právnu možnosť.
Ten, kto získa NCHZ, si bude musieť pripraviť na najbližší rok značný balík eur. Bez zarátania pohľadávok voči strategickým dodávateľom bude nutná investícia aspoň 30 miliónov eur. Napríklad na odstraňovanie výhrad orgánov životného prostredia, ktoré fabriku nechávajú žiť len s privretými očami. Či na naštartovanie nových investícií, bez ktorých výrobná schopnosť fabriky bude upadať.
Podnikatelia, ktorí vyšli z investičnej skupiny Istrokapitál, určite rátajú s tým, že na chemičke zarobia. Firmu totiž kontrolovali už pred konkurzom a dá sa čakať, že samotný bankrot im pomôže firmu prečistiť. Poštová banka podnikateľa Mária Hofmanna však v tomto biznise utrpí, a to aj napriek tomu, že má založený vo svoj prospech takmer kompletný majetok firmy – od pozemkov, výrobných liniek až po stoly a počítačové programy. Výťažok z konkurzu totiž uspokojí zrejme iba správcu konkurznej podstaty a vyrovná dlhy firmy, ktoré vznikli pri konkurze. NCHZ aj v bankrotovom období vyrába približne polmiliónovú stratu mesačne. Po prečistení firmy sa môžu nájsť viacerí kupci na jednotlivé segmenty fabriky.
Fond národného majetku sa však vo veriteľskom výbore postavil proti takémuto predaju. Fond očakával, že sa dostane k nejakým peniazom, keďže bol jedným z najvýznamnejších veriteľov firmy ešte z čias, keď NCHZ predal prešovské Solivary. Tie sú v súčasnosti tiež v konkurze. Fond má však malú šancu získať peniaze, aj keby cena za predaj fabriky bola podstatne vyššia.
Ministerstvo hospodárstva malo možnosť podľa Ficovho zákona o strategických podnikoch novácku chemičku odkúpiť za najvyššiu cenu, aká bola ponúknutá v konkurze, a dostať tak firmu pod kontrolu štátu. Miškovov úrad to však zatiaľ odmieta. Zrejme si uvedomuje, že odborná kapacita politicky dosadzovaných manažérov je veľmi obmedzená na zvládnutie komplikovaného ozdravného procesu. Navyše by FNM alebo ministerstvo hospodárstva museli vkladať do firmy, aby sa udržala pri živote, ďalšie a ďalšie peniaze. A to je posledná vec, po ktorej teraz štátni financmajsti túžia.
Autor je šéfreportér Trendu.
Celé konkurzné konanie však len ťažko možno označiť za kóšer. Rýchly priebeh, povinnosť zložiť dva milióny eur na účet podniku, minimálny čas na rozhodnutie pre potenciálnych kupcov a navyše nutnosť podpísať zmluvu o budúcej zmluve – pre záujemcu bez možnosti akokoľvek do nej zasiahnuť. Navyše, ten sa musel zaviazať, že podnik prevezme v stave, v akom je, teda bez možnosti uplatňovať si v budúcnosti nároky za problémy, ktoré dodatočne vo firme nájde. A v starej chemickej fabrike prekvapení môže byť dosť.
Konkurz tak bol rozohraný len pre skupiny, ktoré sú o firme dokonale informované. Nečudo, že jediný záujemca o firmu, spoločnosť M-Energo, je previazaná s ľuďmi, ktorí doposiaľ NCHZ ovládali.
Európska komisia je z takéhoto predaja nervózna. Vyhliadky, že dostane niečo z pokuty 19,6 milióna eur, ktorú nováckej chemičke udelila, sú totiž minimálne. Práve táto pokuta, ktorú správca konkurznej podstaty neuznáva, spustila proces bankrotu chemičky. Európsku komisiu vôbec netreba ľutovať, že príde o peniaze. Neutrpela žiadnu priamu škodu a dá sa jej pripísať aj čudná hra z minulosti. Vyšetrovala NCHZ pre podozrenie z kartelu pri predaji karbidu vápnika. V karteli bol aj konkurent NCHZ, Akzo Nobel, ktorý sa rozhodol Komisii všetko o obchodných praktikách v tomto biznise vyrozprávať. Kajal sa a vďaka tomu pokutu dostali iba jeho konkurenti.
Obrovská pokuta, ktorú Európska komisia od chemičky žiadala, prinútila predstavenstvo spoločnosti vyhlásiť konkurz. Cena za firmu, ktorú ponúkol jediný oficiálny záujemca v konkurze, však vyrazila dych extrémne nízkym číslom. Bola to rovnaká suma, akú si žiadal správca konkurznej podstaty za aktívnu účasť záujemcov o kúpu podniku v konkurze, teda dva milióny eur. M-Energo, ako jediný záujemca, sa tak stal nielen výhradným záujemcom o fabriku, ale aj kľúčovým hráčom konkurzu. Spoločnosti okolo prešovského podnikateľa Miroslava Remetu odkúpili aj pohľadávky od firiem, ktoré mali slušné postavenie vo veriteľskom výbore. Ako tvrdí M. Remeta, investícia do nákupu pohľadávok v konkurze nebola len hra o získanie silného postavenia vo veriteľskom výbore. Časť firiem, ktoré boli veľkými veriteľmi NCHZ a ich pohľadávky sa ocitli v konkurze, boli zároveň aj dodávatelia surovín či služieb, bez ktorých by sa chemička nezaobišla. Ak mal niekto záujem, aby firma fungovala, bolo ich treba vyplatiť. Správca konkurznej podstaty na to nemal ani peniaze ani právnu možnosť.
Ten, kto získa NCHZ, si bude musieť pripraviť na najbližší rok značný balík eur. Bez zarátania pohľadávok voči strategickým dodávateľom bude nutná investícia aspoň 30 miliónov eur. Napríklad na odstraňovanie výhrad orgánov životného prostredia, ktoré fabriku nechávajú žiť len s privretými očami. Či na naštartovanie nových investícií, bez ktorých výrobná schopnosť fabriky bude upadať.
Podnikatelia, ktorí vyšli z investičnej skupiny Istrokapitál, určite rátajú s tým, že na chemičke zarobia. Firmu totiž kontrolovali už pred konkurzom a dá sa čakať, že samotný bankrot im pomôže firmu prečistiť. Poštová banka podnikateľa Mária Hofmanna však v tomto biznise utrpí, a to aj napriek tomu, že má založený vo svoj prospech takmer kompletný majetok firmy – od pozemkov, výrobných liniek až po stoly a počítačové programy. Výťažok z konkurzu totiž uspokojí zrejme iba správcu konkurznej podstaty a vyrovná dlhy firmy, ktoré vznikli pri konkurze. NCHZ aj v bankrotovom období vyrába približne polmiliónovú stratu mesačne. Po prečistení firmy sa môžu nájsť viacerí kupci na jednotlivé segmenty fabriky.
Fond národného majetku sa však vo veriteľskom výbore postavil proti takémuto predaju. Fond očakával, že sa dostane k nejakým peniazom, keďže bol jedným z najvýznamnejších veriteľov firmy ešte z čias, keď NCHZ predal prešovské Solivary. Tie sú v súčasnosti tiež v konkurze. Fond má však malú šancu získať peniaze, aj keby cena za predaj fabriky bola podstatne vyššia.
Ministerstvo hospodárstva malo možnosť podľa Ficovho zákona o strategických podnikoch novácku chemičku odkúpiť za najvyššiu cenu, aká bola ponúknutá v konkurze, a dostať tak firmu pod kontrolu štátu. Miškovov úrad to však zatiaľ odmieta. Zrejme si uvedomuje, že odborná kapacita politicky dosadzovaných manažérov je veľmi obmedzená na zvládnutie komplikovaného ozdravného procesu. Navyše by FNM alebo ministerstvo hospodárstva museli vkladať do firmy, aby sa udržala pri živote, ďalšie a ďalšie peniaze. A to je posledná vec, po ktorej teraz štátni financmajsti túžia.
Autor je šéfreportér Trendu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.