Eurofondy sú prekliatie

Ani náhodou. Bol som dokonca presvedčený, že nebudem žiadnym ministrom. Chystal som sa na kariéru poslanca.

Vôbec neviem. Vymyslené to bolo zrejme tak, že ministrom školstva bude Ivan Mikloš a ministrom financií Richard Sulík. A keď Sulík zrazu povedal, že chce ísť do parlamentu, posunuli Mikloša na financie. Ja som dostal pár hodín na rozmyslenie. Akurát som sa stihol spýtať manželky, čo na to povie. 

Že bude stáť pri mne. (Úsmev.)

Chodil som pred voľbami po mítingoch a hovoril som ľuďom na tribúnach, že my sme tí dobrí, že my to vieme, urobíme, ľudia mi dali aj nejaké krúžky. No a po voľbách som zrazu mal ukázať, či to viem. Ale keby som mal viac času na rozmyslenie, asi by som sa inak rozhodol.

Prvé týždne boli hrozné. Nikdy v živote som nič také zlé nezažil.

Nešlo mi to. Problémy sa mi valili cez hlavu. Ako keď sa človek topí. Trvalo to pár týždňov, kým som sa zorientoval a začal rôzne veci delegovať na iných ľudí. Postupne tiež prichádzali ľudia, ktorí sú skúsení a začalo sa to zlepšovať. Dnes mám oveľa lepší pocit.

Urobili sme si veľké mapy za každú časť rezortu, všade sme si nakreslili hlavný cieľ, od neho odvodili ďalšie ciele a zapísali sme si, aké aktivity treba urobiť na dosiahnutie cieľov. Tie mapy sú obrovské, cez celý stôl. Ešte budú nasledovať brainstormingy, urobíme si medzinárodné porovnania, na jar oslovíme záujmové skupiny a s nimi prediskutujeme, čo je únosné. No a v lete pôjdeme do legislatívnych zmien.

Osobitne v regionálnom školstve už nechceme robiť žiadnu revolúciu, lebo učitelia si „odtrpeli“ veľa pri reforme, bola tam veľká neistota. Napokon sa to skončilo tak, že máme štátne vzdelávacie programy, z ktorých niečo vyplýva, ale učitelia ani presne nevedia, čo. Našťastie, regionálne školstvo bolo decentralizované a aj vďaka tomu sú motivácie v regionálnom školstve, podľa môjho názoru, najlepšími motiváciami v celom rezorte.

Jednoducho, okolie začalo tlačiť na školy, aby boli kvalitné, takže je tam súťažné prostredie a školy bojujú o žiakov. Počas svojich návštev na školách som zažil učiteľky, ktoré si samy napísali učebnicu, samy si ju vytlačili. Učitelia sa do veľkej miery prispôsobili. Určite však chceme zmeniť pravidlá ich kariérneho rastu.

To by mali korigovať riaditelia, lebo tí majú zväčša dobré motivácie a na nich sa dá spoľahnúť, dokonca najviac v celom rezorte. Časť kreditov by teda prideľoval riaditeľ školy – napríklad tým učiteľom, ktorí ťahajú v škole robotu s deťmi, a vzdelávajú sa, povedzme, doma sami, cez internet, lebo z rodinných dôvodov nemajú možnosť odísť niekam na školenie.

Niečo sa urobilo, ale na veľké zmeny v predmetoch treba veľmi veľa kvalitných ľudí do predmetových komisií. To je objektívne ťažké, a aj preto sa obsahová reforma nie celkom podarila. Ten nový obsah nie je veľmi revolučný. 

Skúsime to urobiť inak. Nájdeme zopár progresívnych učiteľov, oni sa už dnes na internete dajú identifikovať. A s ich pomocou budeme pretláčať nové myšlienky cez médiá, lebo štandardnou cestou, teda cez vzdelávacie programy sa to nie celkom darí. Obsahová reforma sa Mikolajovi nepodarila, ale urobil dobrú vec, keď dal školám viac slobody. Tá sloboda je dokonca väčšia, ako sa oficiálne deklaruje, lebo učitelia si začali vyrábať vlastné knihy, sťahujú si texty z internetu, vymieňajú si ich, robia si už po svojom.

Učebnice. To je nočná mora. Bol som na jednom zasadnutí OECD v zahraničí a keď som povedal, že my nemáme v niektorých ročníkoch učebnice, tak mi nikto neveril. Nikto takú situáciu nezažil. Toto je rezort, ktorý nevie zabezpečiť žiakom učebnice.

Je to začarovaný kruh, lebo ten proces nebol dobre nastavený. Podľa uzavretých zmlúv, ak autor dodá knihu neskoro, tak vydavateľstvo ju tiež môže vydať neskoro. Už tri roky sa takto čaká a nemôžeme nikoho sankcionovať. Rozmýšľame preto aj o inom kroku, že by sme previedli peniaze – určené na učebnice – priamo na školy, aby si samy kúpili učebnice. Robíme si prieskum, či by to školy uvítali. Ohlas je zatiaľ pozitívny. 

Vydavatelia by chodili so svojou ponukou na školy a my by sme dali učebniciam iba odporúčaciu doložku. Zdá sa mi, že školy majú v učebnicovej politike lepšie motivácie ako štát. Dokonca je tu nápad, že by to mohlo ísť aj bez tých doložiek od štátu. Riaditeľ školy by bol zodpovedný za súlad zvolených učebníc so štátnym vzdelávacím programom. Možno si na to trúfneme. Tak to majú Fíni. 

Vypovedá. Veľmi mierne sme postúpili v matematickej gramotnosti, ale v čitateľskej a prírodovednej gramotnosti sme podpriemerní. Situácia vôbec nie je dobrá.

Je to veľmi dobrý nástroj, hoci meria kompetencie, ktoré sú čiastočne zastarané. Ale je dobré, že je aspoň toto. Myslím si, že PISA by sa mala rozširovať, mala by skúmať napríklad morálku, či si ľudia navzájom veria, či tolerujú kradnutie, ako sa zapájajú do society. Dá sa to merať. Ale aj toto meranie PISA akceptujeme. Mňa osobne najviac trápi čitateľská gramotnosť, pretože naši ľudia, keď nerozumejú tomu, čo čítajú, potom zlyhávajú nielen v práci, ale aj v súkromnom živote. V SOU prepadlo v čitateľskej gramotnosti až 70 percent žiakov, to znamená, že sú na úrovni funkčného analfabetizmu. Je to katastrofálny stav. 

Viete, školstvo je živý systém a ja nechcem robiť žiadne dramatické kroky. Už ani netreba žiadnu veľkú revolúciu. Ale skúšame nájsť školy, ktoré v PISA najlepšie dopadli a s nimi budeme hľadať metódy, ako riešiť čitateľskú gramotnosť. Napríklad by sme mohli prejsť z metódy hlasného čítania, ktorá sa v školách ešte stále uplatňuje, na čítanie vo dvojici a tá dvojica sa potom rozpráva o tom, o čom čítala. Zdá sa mi, že sa nedá zavádzať takéto zmeny do praxe prostredníctvom štátnych vzdelávacích programov. Táto metóda jednoducho nefunguje, takže budeme hľadať netradičné cesty. 

Pripravíme seriál besied v televízii o tom, ako vyučovať, privedieme pred kamery najlepšie učiteľky, budeme sa ich pýtať, ako to robia, urobíme tým reláciám promo, pošleme na školy zápis tých debát alebo ich zavesíme na internet. To je oveľa efektívnejšie ako písať štátny vzdelávací program, ktorý si učitelia nie vždy prečítajú.

Pôjdeme cestou, ktorá sa mi zdá efektívnejšia. A cez ministerstvo sa nám veľa vecí nedarí pretlačiť.

Pani Žiaková (hovorkyňa rezortu), páni Mederly, Krajčír, štátny tajomník Ivančo a vedúci úradu Siváček. Dušou neobsiahnete 1 500 ľudí a toľko je tu zamestnancov. 

Komunikujem aj s externým prostredím, takýmto nápadom som určite otvorený.

(Úsmev.) Seriál Áno, pán minister bol vždy môj obľúbený, a teraz ho obľubujem ešte viac. 

No, prvé týždne boli aj trocha naivné. Lietal som po budove a všetkých som sa snažil nadchnúť tak, ako to fungovalo v INEKO.

(Úsmev.) Najprv všetci vyzerali, že ma chápu, ale veci, ktoré som od nich chcel, neurobili tak, ako som potreboval. Je ťažké nadchnúť 1 500 ľudí, ale keď sa dá písomný príkaz, tak je splnený. To funguje. Ale v niektorých sekciách sa už naša spolupráca zlepšuje, iba v eurofondoch to stále nejde, hoci som v tejto sekcii urobil niekoľko pokusov na zníženie byrokracie. Buď sú takí dobrí v rezistencii, alebo majú pravdu, keď tvrdia, že to prichádza z Bruselu. Venoval som tomu veľa energie, ale zmenilo sa len málo a z toho som smutný.

Máme vymenených viac ako polovicu sekčných šéfov, ale v organizáciách priamo riadených ministerstvom 90 percent ľudí vo funkciách zostalo. V prvom kole som odvolal ľudí, ktorí uzatvárali nevýhodné zmluvy a o školstve ich ani nebavilo sa rozprávať. Chcel som, aby sme si sami zistili, či títo ľudia patria do rezortu – bez ohľadu na to, akú mali povesť. Preto tie výmeny chvíľu trvali. Fakt je, že straníci mali lepšie informácie, napríklad štátny tajomník. Ja a ani vedúci úradu sme nemali zo straníckych štruktúr informácie, čo sú to za ľudia. 

Áno. Keď som sa prvé týždne ľudí na ministerstve pýtal, či bude dobré, keď zavedieme anglický jazyk ako povinný, tak mi povedali: vy ste minister, vy povedzte. Pýtal som od nich podklady, analýzy, ale oni chceli, aby som ja ako minister hneď rozhodol. Ten rezort bol tak nastavený. Ale postupne sa to mení. Už vedia, že najprv pýtam podklady, dáta, analýzy a na základe toho sa rozhodnem. Zvykajú si na to. 

Tu sa stala taká vec, že aj maličké rezortné organizácie dostali zrazu vďaka eurofondom niekoľkonásobne vyššie rozpočty, ako mávali. To tých ľudí zabilo. Dnes sú z nich euroúradníci, ktorí – nie vlastnou vinou – strácajú svoje pedagogické kompetencie. Stali sa z nich úradníci, ktorí vypĺňajú formuláre. Navyše sú obviňovaní, že to robia zle, a často to aj robia zle, lebo to nevedia, a sú tam aj podozrenia, že mnohé tendre zmanipulovali. Eurofondy sú prekliatie.

Eurofondy sú prekliatie. Do veľkej miery. Iste, niektorým školám pomohli, nakúpili si počítače, interaktívne tabule, aj veda dostala nejaké peniaze, ale z hľadiska riadenia tohto rezortu sú eurofondy prekliatie. Ja si z INEKA pamätám, že štandardne sme mali rozpočet 5 miliónov korún,  ale jeden rok sa nám stalo, že sme dostali 20 miliónov korún. Pamätám sa, aké strašné problémy to prinieslo, aby sme tie peniaze minuli efektívne. Mali sme pripravené nejaké projekty, konferencie, mali sme na ne ľudí, ale zrazu sa všetko muselo vynásobiť štyrmi, a to vôbec nie je jednoduché. No a organizáciám v školstve sa niekedy rozpočty zvýšili desaťnásobne. 

Oni ani neboli zvyknutí uvažovať projektovo. To v rezorte narobilo paseku. Aj preto je tu teraz naozaj málo odborníkov. 

Áno, mnohí. Ale to sa týka aj vedy. Dramaticky nám klesol počet vedcov zapojených do európskych vedeckých programov, keď prišli štrukturálne fondy.

Z vedcov sa stali eurobyrokrati. Vypĺňajú tisícstranové žiadosti a bojujú s úradníkmi, aby im uznali doklady, na základe ktorých majú dostať peniaze.

(Ticho.) Tie eurofondy. A aj časť externého štúdia na vysokých školách. Z toho mám najhorší pocit. 

Mal som z toho dosť veľké obavy. A pýtal som sa „mocných“, čo sa odo mňa očakáva. Bolo mi povedané, že výsledky. 

Zatiaľ to necítim, lebo vzdelanie je prioritou SDKÚ. Keby dali školstvu polovičný rozpočet, tak by to bol problém celej strany. 

Nie som ani v koaličnej rade. Ja si myslím, že minister teraz už veľa nevylobuje. Vláda – a osobitne Mikloš – chce v školstve urobiť kus dobrej roboty. Dohoda je jasná: Peniaze za reformy. Aj nedávno som bol za ministrom financií s reformou, ktorá by menila inštitucionálne financovanie vysokého školstva a vedy tak, aby tam bola väčšia súťaž. Potvrdil mi, že je to dôvod na zmenu rozpočtu. Tak to robil vždy a hovorím to aj ja svojim ľuďom: vymýšľajte systémové zmeny, ktoré zefektívnia celý systém, a potom bude viac peňazí. 

Nie. Rozprával som sa o tom raz s Luciou Žitňanskou a Mikulášom Dzurindom, ale z mojej strany to nebol kvalifikovaný rozhovor. 

Ja sa s ľuďmi z SDKÚ stretávam, chodím na vládu, stretávame sa v parlamente, teraz som bol s niektorými na kapustnici a bol som aj na Kongrese SDKÚ. 

Je to iný typ organizácie. Keby som prišiel z armády...

To neviem posúdiť. Možno je to trochu viac armáda ako iné strany, ale ja som v inej strane nebol, takže neviem. 

Ale tie diskusie tam prebiehajú, hoci nie na Kongrese. To je ako na vláde, ani tam sa už veľmi nediskutuje, všetko sa vydiskutuje predtým. Ale ja sa teraz nechcem zaoberať straníckou realitou, na to ani nemám čas, teraz sedím na ministerstve od rána do večera. Najmä tie prvé týždne som cítil veľké preťaženie, a tak som eliminoval všetky veci, ktoré sa ma netýkali priamo, aby som zvládol celé ministerstvo. 

Veľa vecí je už takých, že ma bavia. Moja prvá dohoda s Mikulášom Dzurindom, keď som vstúpil do politiky, bola, že aj tu budem robiť niečo podobné ako som robil v INEKO. 

Priznávam, prvé týždne to bolo zúfalé, ale teraz som si povedal, že veď ja som minister, môžem niektoré veci delegovať, a tak sa čiastočne snažím robiť veci po svojom. A tak ma to začína aj viac baviť.

Keď to prvýkrát s koalíciou mesiac po voľbách zakývalo – to bola kauza Matovič, keď sa hovorilo, že vystúpil z koalície – tak sa priznám, že som pocítil aj úľavu. Ale teraz by ma mrzelo, keby sme naše návrhy nemohli presadiť. Fakt by mi to bolo ľúto, lebo čoraz viac ma to vťahuje. Na druhej strane, viete, som tu každý deň od rána do večera a nechcel by som takto žiť až do konca života.