Keď píše Marías

Skvelá charakteristika literatúry z úst človeka povolaného, autora úspešného, skúseného, hojne prekladaného už desiatky rokov. V slovenčine sa s ním môžeme stretnúť v knižnej podobe po prvý raz. Prostredníctvom poviedkovej zbierky Keď som bol smrteľný (1996), ktorá nedávno vyšla v Artfore v preklade Evy Palkovičovej aj s jej doslovom.

Javier Marías sa narodil v roku 1951 v Madride, pochádza z intelektuálnej, akademicko-umeleckej, protifrankovsky naladenej rodiny. Nielen píše, ale aj prekladá – z angličtiny do španielčiny, napríklad Shakespeara, Updika, Faulknera či Kiplinga. Nielen prekladá, ale aj novinárči. Nielen píše pravidelné týždenné stĺpčeky, ale aj prednáša (voľakedy aj v Oxforde). Nielen učí, ale aj vydáva knihy a udeľuje svojskú literárnu cenu. Šikovný chlapík.

Dvanásť poviedok z knižky Keď som bol smrteľný spája nielen autorov verbálny štýl, ale istá podobnosť vo výbere príbehov a hrdinov, situácií, v akých sa v tých krátkych príbehoch zjavujú. Ocitáme sa na pomedzí reálneho a zvláštnym spôsobom nereálneho priestoru. Tú nereálnosť netvorí ani sen, ani vymyslený fantazijný svet ako z rozprávky, ani paranormálne javy. Je vytvorená tam, kde v danej chvíli hrdinove oči celkom jasne nedovidia, uši nedopočujú, prsty nedočiahnu, nos nedoňuchá a jazyk sa nezmestí. Myseľ potom usudzuje na základe neostrých, útržkovitých pozorovaní, pamäť ju neraz väčšmi zrádza, ako by jej bola na pomoci. Realita sa zahmlieva, nedá sa s istotou povedať, aký obraz jej zodpovedá, aká je vlastne „úplná pravda“. V mozaike z absolútne realistických kamienkov, niekedy celkom jednoduchých, chýba toľko kúskov, až výsledok pôsobí dosť abstraktne. Nikdy sa nekončiaca neukončenosť nášho vnímania a posudzovania tvorí v poviedkach Javiera Maríasa tú vrstvu nereálneho.

Sú rôzne príčiny, prečo sa pozorovanie a poznanie  Maríasových postáv nevyčíri natoľko, aby kompaktnejšie pripomínalo celistvý odraz skutočnosti. Niekedy to spôsobuje detský vek, inokedy krátkosť stretnutia... Inokedy, napríklad v poviedke Všetko zlé sa raz vráti, sa hrdina bráni získavať viac informácií – mozaikových kamienkov, lebo tuší, že nebudú jeho duši lahodiť, preto sa nechce vystaviť nebezpečenstvu, aby na ne musel spomínať. Alebo autor zachádza ešte ďalej, keď sa jedna jeho ženská postava „úplne rozplýva, ale jej príťažlivosť – bola vskutku očarujúca – spočívala pravdepodobne v tom, že aj v jej prítomnosti, tu a teraz, ju človek cítil už len ako spomienku, ako vznášajúcu sa, ľahkú, a práve preto harmonickú, pokojnú spomienku, upokojujúcu, jemne nostalgickú a nepolapiteľnú“. Takmer elfskú.

Námety zo zbierky Keď som bol smrteľný sú rôzne. V Lekárovi z nočnej pohotovosti je španielsky rozprávač na návšteve u talianskej známej, po večeri ide odprevadiť priateľku tej známej a zistí, že možno obe ženy navštevuje ten istý nočný doktor... V Rozbitom ďalekohľade stretáva rozprávač na dostihoch chlapa vymódeného na čudesný spôsob, uzatvárajú stávky, bratsky sa delia o jeden ďalekohľad, povzbudzujú svojich favoritov a z chlapa sa vykľuje osobný strážca s hrozivými plánmi do budúcnosti... Jadrom Nedele plnej tiel či  poviedky Na svadobnej ceste je balkónová scéna. Hore je tentoraz muž, rozprávač, dole v prvom prípade tiež muž – s pištoľou, v druhom prípade neznáma žena, ktorá „urobila rukou nejasné gesto, gesto, ktoré nenaznačovalo ani pozdrav, ani snahu o zblíženie, myslím tým zblíženie s neznámym, naznačovalo vlastníctvo a spoznanie, akoby som bol človek, na ktorého čakala, akoby sa mala stretnúť so mnou“...