Iná váhová kategória

Doma v Corgoň lige neprehrala za sedem mesiacov 25 zápasov, bola najlepšia na jar i na jeseň. V Európe si to vyskúšala v elitnej spoločnosti, ktorá ju neúprosne odvrhla. Liga majstrov je naozaj iným „sústom“.

Tri slovenské kluby odohrali doteraz v hlavnej súťaži Ligy majstrov 18 zápasov a 14 z nich prehrali. Len Artmedia 2005 dokázala bodovať – košické Tigre´97 a Žilina 2010 si žiadny bod nepripísali. Žilina prehrala trikrát o gól, dvakrát o tri a raz rekordne doma o sedem. Inkasovala 19 gólov, čo sa v skupinách Ligy majstrov stalo od jesene 1993 len trom tímom.

Hapalovo mužstvo sa nedočkalo ani jednej remízy. V Marseille bola blízko, Žilinčanov škrie neodpískaná penalta po faule na Ceesaya. V Londýne na Stamford Bridge, proti druhej garnitúre Chelsea, bola remíza ešte bližšie, zmizla štyri minúty pred koncom. No a pri domácej rozlúčke proti Spartaku Moskva sa Žilinčania o dobrý výsledok pripravili sami: vyhrávali, a potom mali za stavu 1:2 výhodu presilovky. Márnosť nad márnosť, nevyšlo to.

V auguste sme kvitovali, že klub, ktorý sa roky vzmáhal a ktorého majiteľ čakal na zúročenie dlhodobých investícií (vybudovanie zázemia, štadióna, tréningového centra), sa zaslúžene pozrie medzi európsku smotánku. Vyradil Spartu, čo sa v našich končinách rátalo ešte viac, a nadobudol sebavedomie. Je otázne, či bolo namieste, ale odhodlanosť Žiliny sa pred štartom Ligy majstrov kvitovala, nikto ju nespochybňoval.

Prvým prešľapom bolo handrkovanie sa o cenu vstupeniek na veľkú Chelsea. Verný fanúšik sa cítil oklamaný, hoci niet pochýb, že vedenie klubu na taký krok malo nárok – z hierarchického a ekonomického hľadiska určite.

Pre bežného fanúšika je, samozrejme, dôležitejšia športová stránka, samotný výkon hráčov, ich porovnanie so superborcami európskeho a svetového futbalu. A v tomto smere nastali zlyhania.

Žilina nemala kostru, pevnú os mužstva, na ktorú by sa nabaľovali ďalší hráči. Hapal ich použil 19, mužstvo ani raz nenastúpilo v rovnakej zostave! Barážový čarodejník Ceesay stratil formu, velebený brankár Dúbravka, ktorý vychytal Spartu, sa na veľkej scéne neuviedol žiadnym veľkým výkonom. Podľa predstáv určite nezahrali Jež ani navrátilec Vladavič, do tla zhorel Vittor, pri pohľade na ktorého sa nechce veriť, že v Buenos Aires kopal za Independiente. Pečalku aj Bella sprevádzali zdravotné ťažkosti, Oravec bol často na hrote sám vojak v poli. V defenzívnej skladbe tímu sa ustavične menilo obsadzovanie postov, pritom práve obrana je pre každý slabší tím Ligy majstrov vecou zásadnou, alfou a omegou. A práve viacero obrancov Žiliny ukázalo, že Liga majstrov pre nich stojí privysoko.

Hapal sympaticky avizoval, že proti Chelsea sa nebude hrať bojazlivo, že aj naši hráči chcú ponúknuť divákovi aspoň malé divadlo. Po troch góloch v prvom polčase a po výsledku 1:4 prevládali pocity, že na Chelsea „jednoducho nemáme“, že „nám ukázali, ako sa hrá futbal“, že „využívali s ľahkosťou všetky svoje šance, kým my sme sa nevedeli presadiť z veľkého počtu streleckých pokusov“. Práve 21 striel, ktoré ukázala štatistika zápasu, sa stalo poľahčujúcou okolnosťou očakávaného rezultátu.

 

Prvým veľkým zlyhaním bol zápas v Moskve. Spartak jasne dominoval, Žilina netrafila jeho bránu ani raz, hráči boli bojazliví, do očí bil rozdiel v rýchlostných parametroch. Aj preto cestovala Žilina do Marseille s malou dušičkou a – držala sa nad očakávanie dobre. Prežila veľký tlak Olympiquu, nerozladil ju gól na začiatku druhého polčasu, sekundovala súperovi až do konca. Zrazu sme mali pocit, že práve s týmto súperom sa bude dať pod Dubňom uhrať dobrý výsledok. „Musíme pridať ešte nejaké percentá, ak sa to podarí, môžeme uspieť,“ povedal v dobrej viere kapitán Róbert Jež.

Dva týždne boli nabité optimizmom a sebaklamom. Aj pre nás v médiách. Nikto nespomenul, že Olympique hral hlboko pod svoje možnosti. To sa u nás nenosí. Nie je to zďaleka len prípad žilinských futbalistov. Málokedy vieme po dobrom výsledku skonštatovať, že súper sa nezaskvel, že bol vlastne horší, ako sme predpokladali. Nie, u nás sa to zaobaľuje do konštrukcie: „Hral len to, čo sme mu dovolili.“

A tak to Olympique rozbalil v Žiline. Naplno, veď je majstrom Francúzska, má skvelé individuality, ako Valbuena, Lucho Gonzales, Gignac, Rémy, Ayew, Heinze. Žilina im dopriala čas a priestor na nevídané ofenzívne manévrovanie. Nie je pravda, že OM dal z prvých troch striel tri góly, ako sa u nás zvykne po čase spomínať. V prvých desiatich minútach stihol vystreliť päťkrát (!) a až po týchto početných varovaniach sa odtrhla  rekordná gólová lavína, zatláčajúca psychiku našich hráčov do suterénu. Bol to debakel, s ktorým, či chceme, či nie, bude spojené účinkovanie nášho majstra v elitnej súťaži. Bohužiaľ.

Potom prišla ďalšia premena. Súvisela s obavami, s ktorými  Žilinu vyprevádzali na londýnsky Stamford Bridge. Je to ďalšia naša typická národná črta, prejavovaná v športových zápoleniach: keď hrozí čosi strašné, keď sú obavy najväčšie, keď si prestávame navzájom veriť, prichádza krátkodobé a správne zomknutie. A tak sme aj Žilinu videli drieť, brániť, hráčov lepšie defenzívne komunikovať, neuvoľňovať súperovi priestor. Žilina konečne nehrala corgoňligový futbal, ale europohárový futbal.

Isteže, Chelsea bola oslabená o neúčasť veľkých mien na čele s Čechom, Terrym, Essienom a Lampardom, ale nebyť skvelého Maloudu a na záver nasadeného Anelku, nebola by vyhrala! Je pravda, že Chelsea v druhom polčase Žilinčanom takmer nič nedovolila, že tlačila aj s hráčmi, ktorých v jej drese nie je vidieť (van Aanholt, Bruma, McEachran), aj tak však zostal povzdych nad zahodenou šancou, veď ešte v 86. minúte bol stav 1:1 – a to si krátko po postdušičkovom výprasku od Marseille nevedel zrejme nikto predstaviť.

 

Aj posledný zápas priniesol prejav symptónov, ktoré Žilinu obrali o lepšie výsledky a väčšiu nádej na ne. Polčas dobre bránila, hneď po ňom udrela po štandardnej situácii a vyštartovala po súperovi. Pustila sa do naháňačky, vycítila, že Spartak je zraniteľný, a pritom sa nevedomky sama chytila do pasce. Dovolila protivníkovi rýchle akcie, dvakrát po nich inkasovala a hoci mala v závere prevahu, druhý gól už nedala.

Pri neúspešných debutoch sa hovorí o „nováčikovskej dani“, o „neskúsenosti“, o „tvrdej škole“, o „potrebnej lekcii“. Žilina mala po žrebe väčšie ambície, než aké prezentujú jej výsledky, to si treba priznať. Je zrejmé, že Liga majstrov bola pre jej hráčov privysokou métou, ale je fajn, že v nej boli. Aspoň majú pred sebou vidinu toho, že aj v našej zatracovanej lige je o čo hrať, že prípadný titul prinesie (pre Žilinu či kohokoľvek iného) novú šancu v majstrovskej vetve predkôl Champions League.

Presvedčili sme sa o tom, aké hlboké rozdiely panujú v pohárovej Európe. Rozšírenie obzoru Ligy majstrov, do ktorého zapadla v tomto roku Žilina, ešte automaticky neznamená rozširovanie samotnej kvality súťaže. Ale je to obrovské športové aj ekonomické lákadlo. Hráčom zo Žiliny sa určite splnil sen hrať súťaž, ktorú roky sledovali len na televíznej obrazovke. To, že v nej neexcelovali a šesťkrát prehrali, je obrazom kvality našej najvyššej súťaže a motívom na zintenzívnenie toho, čo v športe voláme tvrdá práca. A neplatí to len pre Žilinu, ale pre všetky procesy v našich kluboch. Inak budú popri najlepších pripomínať len borcov, ktorí sú o niekoľko hmotnostných kategórií nižšie.