Mnohí kresťania by pritom dali veľa za to, keby mohli spievať Tichú noc na mieste, kde sa podľa kresťanskej tradície narodil Ježiš. Nadia je členkou vymierajúcej skupiny arabských kresťanov, ktorých trápi nielen demografia, ale aj útoky islamistických militantov. A to, že žije v meste narodenia Ježiša, už pre ňu dávno nemá žiadnu pridanú hodnotu. Čaká totiž na deň, keď jej brat, čo sa uchytil vo Francúzsku, zavolá, že jej našiel dobrú prácu. Potom sa zbalí a Betlehemu dá zbohom. Ako mnohí jej priatelia. Podľa štatistík žijú v súčasnosti tri štvrtiny betlehemských kresťanov v zahraničí.
.podozriví pre všetkých
Arabskí kresťania sú v Izraeli menšinou v menšine. A bojujú s dvojnásobnými predsudkami. Pre židovských Izraelčanov sú podozriví, lebo sú Arabi, pre drvivú väčšinu Arabov preto, že nie sú moslimovia.
A oni zase zo svojho postavenia vinia Izrael aj moslimov. Izrael preto, že jeho politika v Gaze aj na západnom brehu drví aj kresťanov. A moslimov preto, že nie sú ochotní tolerovať iné náboženstvo a na kresťanov útočia. Priamo, ako v Gaze, kde prívrženci Hamasu vypaľujú kníhkupectvá a internetové kaviarne, ktoré vlastnia kresťania, a tiež nepriamo, ako v Betleheme, kde sa robí špinavá politika, aby kresťanov dostali z radnice a kde moslimovia ticho bojkotujú kresťanské obchodné aktivity.
Kresťania tvoria dve percentá izraelskej populácie. Ide v prevažnej miere o Arabov, ale ku kresťanstvu sa hlásia aj prisťahovalci z bývalého Sovietskeho zväzu a do poloprázdnych kostolov v Jeruzaleme či Tel Avive chodia aj v Izraeli pomerne silno zastúpení filipínski ošetrovatelia. Na palestínskych územiach žije asi percento kresťanov. Sú v Gaze aj na západnom brehu.
Aj v Izraeli, aj na palestínskych územiach patria k najvzdelanejšej vrstve spoločnosti a ich percentuálne zastúpenie v politických funkciách, mimovládnych organizáciách, médiách ďaleko prevyšuje ich podiel v populácii. Platí pre nich aj to, že majú o poznanie nižšiu pôrodnosť ako židia a moslimovia a oveľa častejšie ako židia či moslimovia sa sťahujú do iných krajín. Hovorí sa napríklad, že v Sydney je viac arabských kresťanov než v Jeruzaleme.
.sme bližšie k Židom
Pediater Artur Hanna z Haify hovorí, že kresťania v Izraeli sa správajú ako Židia v diaspóre. „Je to klasický menšinový syndróm. Deti vychovávame tak, že sa musia učiť lepšie ako iní, aby sa mohli presadiť. Viac na sebe pracujeme, lebo väčšina vždy drží spolu a inakosť si nechce pripustiť.“ Artur Hanna sa na život v Izraeli v podstate nesťažuje. S vyznávaním náboženstva 70-ročný špecialista na detský diabetes problémy nemá. Chodí do protestantského kostola, jeho deti tam mali konfirmáciu a svadby, nedávno tam pokrstil tretieho vnuka. Žije veľmi slušne, vysoko nad pomery nielen západného brehu, ale aj Izraela. Problémy má len s tým, že niektorým ľuďom sa nepáči jeho arabské meno a dávajú mu to najavo. „Lenže idiotov nájdete všade,“ komentuje. Paradoxne, najväčšie problémy so svojou identitou mal na americkom letisku, keď ho dlhšie vypočúval imigračný úradník.
Hanna však sám seba označuje za úspešného. Jeho rodičia boli zámožní obchodníci z Haify, teta viedla dievčenskú náboženskú školu. Do tej po vzniku Izraela chodili aj mnohé židovské dievčatá. Učili tam totiž francúzštinu a angličtinu, na čo v štátnych školách mladého štátu nemali kapacity. „Kultúrne, spoločensky a hodnotovo sme boli vždy skôr bližšie k židom. Môj otec hovoril, že za britského mandátu sme boli vnímaní ako ľudia Západu, ako most medzi Západom a Východom.“
To, čo Briti kedysi videli ako plus, je však v očiach moslimov na palestínskych územiach biľag. Kresťanov vnímajú ako bezvercov, odpadlíkov a v mnohých prípadoch ako kolaborantov s Izraelom. Arabskí kresťania neprikazujú svojim ženám, aby sa zahaľovali, na krkoch nosia krížiky a nechodia do mešity. To je pre radikálne skupiny problém. V Gaze sú kresťania v kŕči, ale ani na západnom brehu, kde je to trocha tolerantnejšie, si náboženskej slobody veľa neužijú.
Navyše ich, rovnako ako moslimov, trápi systém, ktorý má ochraňovať bezpečnostné záujmy Izraela. V prípade Gazy je to blokáda, v prípade západného brehu bezpečnostná bariéra a kontrolné stanoviská izraelskej armády. To všetko predstavuje pre populáciu ekonomické a sociálne problémy.
.kto na to má, odchádza
„Poviem to takto: časť moslimov si frustráciu rieši džihádom, my kresťania zase tak, že ak na to máme, rozhodneme sa radšej pre emigráciu,“ hovorí Raymond. Narodil sa v Betleheme, teraz má spolu so svojou švédskou ženou obchod s orientálnym korením v malom švédskom mestečku. Jeho svokor je pastorom v miestnom kostole.
Raymond si myslí, že vinu na postavení kresťanov má aj izraelská politika, ale jej väčšia časť padá na moslimov. Raymond si spomína, že keď po dohodách z Oslo pripadol Betlehem pod palestínsku samosprávu, jedným z prvých krokov vtedajšieho lídra palestínskej samosprávy Jásira Arafata bolo pričleniť k Betlehemu niekoľko utečeneckých táborov, čím znížil kresťanskú populáciu v meste. Postaral sa aj o to, aby z mestskej rady zmizli zástupcovia kresťanov. Napriek tomu, že veľa popredných osobností jeho politického zoskupenia Fatah boli kresťania, rovnako zapálení za zničenie Izraela ako on.
Niektoré štúdie uvádzajú, že mnoho arabských kresťanov začína zdôrazňovať svoju národnú identitu, aby sa zblížili s moslimami. Radikalizujú sa, aby prežili, hovoria niektorí sociológovia. A prestávajú sa priznávať k svojim koreňom.
V Betleheme, ktorý bol po stáročia kresťanským mestom, kresťanská populácia stále klesá. Za posledných 15 rokov spadla o sedem a pol tisícok.
Svoje urobila aj ekonomická situácia. Krátko po dohodách z Oslo Betlehem prekvital. Prichádzali turisti, známe výšivky betlehemských žien sa objavovali vo vychytených butikoch a obchodoch s dekoráciami po celom svete, potom prišla intifáda a pútnici sa do Betlehema už nehrnuli.
Hotely zostali prázdne, výrobky z dielničiek si nemal kto kúpiť. K úpadku prispel aj zákaz vstupu do Betlehema, ktorý sa z bezpečnostných dôvodov týka všetkých držiteľov izraelských identifikačných preukazov. Aj turistických sprievodcov, ktorí sprevádzajú skupiny pútnikov. Čakajú ich pred mestom, kým sa skončí obhliadka.
Posledné roky sa palestínska ekonomika na západnom brehu trochu zmohla, ale nie natoľko, aby sa exodus kresťanov z Betlehema a iných častí západného brehu zastavil.
.bude to ešte Svätá zem?
Elias Khoury o situácii kresťanov na západnom brehu píše už roky do Vatikánu. Je katolík a pápeža vníma ako autoritu, ktorá by mohla pomôcť. Bol aj v skupine kresťanov, ktorých Benedikt XVI. prijal počas návštevy Svätej zeme. Khoury má pocit, že pápež dobre vie, že kresťania na celom Blízkom východe to majú nahnuté, ale bojí sa ostrejšie vystupovať proti moslimom. „Toto je náboženská vojna,“ povedal v telefonáte z Kanady, kde teraz žije. „Pozrite sa na prenasledovanie kresťanov v Pakistane, Iraku, na protikresťanské nepokoje v Egypte. Na palestínskych územiach je relatívny pokoj, ale rovnako to môže byť významné ticho pred búrkou. Toto je Svätá zem, miesto narodenia Ježiša aj kresťanského náboženstva. Svätá zem bez kresťanov nebude svätou.“
Ľudia ako Nadia však nemienia čakať, kým sa niečo zmení. Keď videla, čo sa stalo v Bagdade, a po tom, čo jej sesternicu v Gaze, ktorá pracuje pre kresťanskú charitu, za veľmi zvláštnych okolností prešlo auto, nemá na čakanie čas ani chuť. Možno ešte naberie odvahu a pôjde, ako dúfa, na svoju poslednú polnočnú v Betleheme. Vo vyzdobenom kostole bude opäť sedieť palestínska politická aj náboženská špička, omšu odvysiela Vatikánska televízia a spravodajské televízie z celého sveta opäť prinesú reportáže o postavení kresťanov na Blízkom východe. Nadia to už dobre pozná, veď má 50 rokov a z Betlehemu sa veľmi do sveta nedostala. Na budúci rok chce betlehemskú polnočnú sledovať z gauča v Lille.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.