Prečo nie Trnka

O tom, že generálny prokurátor je figúrou so silným vplyvom na politiku, svedčia  aj udalosti minulého týždňa. Dobroslav Trnka zvolal tlačovú konferenciu, na ktorej obvinil ministra vnútra Lipšica, jeho štátneho tajomníka Žilinku a prezidenta policajného zboru Spišiaka, že sa snažili ovplyvňovať vyšetrovanie kauzy finacovania strany Smer. Jeho slová sa okamžite ocitli vo všetkých televíziách, na titulných stranách novín a stali sa politickou témou týždňa. Na jeho vystúpenie reagovali nielen dotknutí Lipšic a Fico, ale aj ďalší politici. Trnka pritom nemusel svoje tvrdenie podoprieť jediným relevantným dôkazom, stačila výzva: opýtajte sa pani vyšetrovateľky...

Schopnosť generálneho prokurátora vyrobiť zo dňa na deň politickú kauzu prakticky z ničoho však určite nie je tým dôvodom, prečo by sa o túto funkciu mal zvádzať existenčný politický zápas. Oveľa dôležitejšie je, že tento post má v našom právnom systéme obrovskú váhu. Bez zveličovania sa dá tvrdiť, že osoba, ktorá sedí na stoličke generálneho prokurátora, má kľúčový význam pre vymožiteľnosť práva v krajine. Právomoci generálneho prokurátora v trestnom konaní sa totiž dajú zjednodušene opísať asi takto: Nemá síce právo nikoho odsúdiť, ale do veľkej miery ovplyvňuje, či sa nejaká kauza pred súd vôbec dostane. Svoje rozhodnutie pritom, na rozdiel od súdu, nemusí verejne zdôvodňovať. (Viac v rámčeku.)

Keďže na Slovensku momentálne neexistuje dostatočný politický záujem ani sila  na oslabenie tohto obrovského vplyvu generálneho prokurátora, je absolútne dôležité, aby na tomto poste bol človek s nespochybniteľnou osobnou integritou. Prečo ním nie je Dobroslav Trnka?

Jedným z dôvodov je zvláštne konanie Generálnej prokuratúry vo viacerých citlivých trestných kauzách. V roku 2004 sa Dobroslav Trnka rozhodol prepustiť z väzby podnikateľa Jozefa Majského, ktorý bol podozrivý z tunelovania nebankových subjektov. Vo väzbe bol preto, že existovala obava z jeho úteku, ktorú uznal aj Najvyšší súd. Podľa Trnku sa však dôvody na Majského uväznenie pominuli. Za pozornosť tiež stojí, že Trnka vtedy rozhodol doslova v hodine dvanástej. O tri týždne neskôr by už toto rozhodnutie nebolo v jeho rukách, ale v kompetencii Úradu špeciálnej prokuratúry. „Nerozumiem tomu,“ týmito slovami vtedy zhodnotil Trnkovo rozhodnutie minister vnútra Vladimír Palko. Dôvodom Majského prepustenia vraj neporozumel ani po telefonickom rozhovore s generálnym prokurátorom.  

Ďalším rozhodnutím Generálnej prokuratúry, ktoré vzbudilo rozpaky, bolo zastavenie trestného stíhania voči majiteľovi bratislavskej Incheby a komunálnemu politikovi Smeru Alexandrovi Rozinovi.  Ten bol podozrivý z podvodného vydŕžania pozemkov. O zastavení trestného stíhania rozhodol okresný prokurátor v Bratislave III a ako sa neskôr zistilo, urobil tak na pokyn Trnkovho blízkeho spolupracovníka, riaditeľa trestného odboru Generálnej prokuratúry Tibora Šumichrasta.  Podľa Trnku o zastavení síce rozhodla Generálna prokuratúra, ale tá vraj len potvrdila rozhodnutie okresnej a krajskej prokuratúry na základe skutkového stavu. Šumichrast v roku 1997 zastavil aj vyšetrovanie vo veci zmareného referenda o vstupe SR do NATO a priamej voľbe prezidenta. 

Otázniky vzbudzuje aj konanie Generálnej prokuratúry v prípade Hedvigy Malinovej, ktorá je obvinená z krivej výpovede. Túto kauzu v roku 2008 Trnka odobral miestne príslušnej okresnej prokuratúre v Nitre a zriadil pre ňu špeciálny vyšetrovací tím na Generálnej prokuratúre. Odvtedy už niekoľkokrát avizoval rozhodnutie, to však doteraz neprišlo. Trnka to obhajuje čakaním na znalecký posudok dekana Lekárskej fakulty v Bratislave Petra Labaša. Vlečúce sa vyšetrovanie akoby však oznamovalo, že dôležitejšia ako právo je v tejto citlivej kauze politická taktika. 

Silnou kompetenciou generálneho prokurátora a vlastne aj každého nadriadeného prokurátora je vydávanie takzvaných negatívnych pokynov podriadeným prokurátorom. Znamená to, že nadriadený prokurátor môže každému svojmu podriadenému nariadiť napríklad zastavenie trestného stíhania či zrušenie obvinenia. Tento pokyn je pre dotyčného prokurátora záväzný. Podľa informácií .týždňa z prostredia prokuratúry sa však tak niekedy deje za nie celkom transparentných okolností. „Jeden- či dvakrát som mal o takýchto pokynoch pochybnosti, problém je však aj to, že k nim dochádza spôsobom mimo oficiálnych pravidiel, často len telefonicky,“ povedal pre .týždeň prokurátor, ktorý si želal ostať v anonymite.

Ten, kto sa začne zaujímať o fungovanie prokuratúry a snaží sa získavať informácie medzi príslušníkmi rôznych právnických profesií, skôr či neskôr narazí na jedno slovo – cenníky.  O čo ide? O podozrenia, že v systéme slovenskej prokuratúry sa dajú rozhodnutia typu zastavenie trestného stíhania či prepustenie z väzby jednoducho kúpiť. „Vie sa o tom, ale nemám jediný dôkaz, ktorý by také praktiky potvrdzoval,“ hovorí náš zdroj z prokuratúry.  Aj keď dôkazy o cenníkoch, za ktoré sa dajú prokurátorské rozhodnutia kúpiť, asi hneď tak niekto na stôl nepoloží, medzi právnikmi je pomerne rozšírené presvedčenie o ich existencii, čo Generálnej prokuratúre určite dobrý imidž nerobí. Rovnako ani to, že sa človek s pozadím Mariána Kočnera pohybuje po jej budove ako doma. 

Na stránkach tohto časopisu sme už v minulosti upozorňovali na netransparentné výberové konania na miesta justičných čakateľov, pri ktorých to na kilometre zaváňalo rodinkárstvom. Už vtedy nás viacerí ľudia z právnickej brandže upozorňovali na to, nech si všimneme aj výberové konania na miesta právnych čakateľov prokuratúry. Pomery tam vraj mali byť porovnateľné s tými v súdnictve, ak nie ešte horšie. Niekoľko zdrojov z prostredia prokuratúry nám potvrdilo, že transparentnosť výberu budúcich prokurátorov je veľký problém. „Môj osobný pocit je, že za výberom právnych čakateľov prokuratúry je počas posledných 5 rokov možno až v 90-tich percentách prípadov protekcia,“ povedal .týždňu jeden z prokurátorov, ktorých sme oslovili. Uprednostňovaní vraj často bývajú rodinní príslušníci, alebo známi prokurátorov, sudcov či politikov. Vo viacerých médiách sa objavili informácie, že na prokuratúru sa dostali pracovať napríklad dcéra exministra hospodárstva Ľubomíra Jahnátka či dcéra predsedníčky Ústavného súdu Ivetty Macejkovej (čo, samozrejme, nemusí automaticky ešte nič zlé znamenať). 

Pokiaľ ide o personálnu politiku Generálnej prokuratúry, viacerí znalci prostredia upozorňujú aj na to, že v tejto inštitúcii sa za Trnkovho pôsobenia viditeľne zvýšila koncentrácia prokurátorov pochádzajúcich z radov vojenskej prokuratúry. „Samo osebe by to nemusel byť problém, len by ste museli vedieť, ako vojenská prokuratúra fungovala. Stále sa tam veselo žilo a niekomu sa to na dlhé roky zapáčilo. Potom nie je čas na serióznu prácu....,“ hovorí jeden z našich zdrojov. 

Generálneho prokurátora sme sa opýtali, či má informácie o tom, že v prokuratúre dochádza k udeľovaniu negatívnych pokynov podriadeným prokurátorom mimo oficiálnych pravidiel a či registruje problém s protekciou pri výberových konaniach. Tiež nás zaujímalo, či sa stretol s informáciou o neoficiálnych cenníkoch za prokurátorské rozhodnutia. Dobroslav Trnka nám prostredníctvom svojej hovorkyne Svetlany Močkovej odpovedal. „Vzhľadom na negatívne skúsenosti s časopisom .týždeň vám na vaše otázky neodpoviem.“

Na druhej strane treba povedať, že v radoch prokurátorov je dnes mnoho schopných a slušných ľudí, ktorí dokázali dotiahnuť viaceré ťažké kauzy súviace s organizovaným zločinom. Mnohé neduhy prokuratúry, o ktorých sa dnes hovorí, v nej boli aj pred nástupom Dobroslava Trnku. On ich však nielenže nedokázal eliminovať, ale mnohé podozrenia počas jeho funkčného obdobia, naopak, pribudli. Aj preto by už nemal byť generálnym prokurátorom.

Pred veľkou výzvou však stojí aj vládna koalícia. Šéf inštitúcie s takým dosahom na fungovanie právneho štátu, akým je Generálna prokuratúra, by nemal byť vyberaný spôsobom: nech je to ktokoľvek, len nie Trnka. Iba kvôli skutočne preverenému, dôveryhodnému a odhodlanému kandidátovi má zmysel dávať do stávky budúcnosť vládnej koalície.