Umlčané bratstvo

Sedíme pri pive s Michaelom Magetom na nádvorí slovenskej ambasády v Káhire. „Mubárak je pre mňa jediná voľba, korektný človek a záruka sekulárneho štátu. Vďaka nemu tu ako kresťania netrpíme. Podnikám vo viacerých firmách, moje deti chodia do kvalitných súkromných škôl,“ pochvaľuje si 35-ročný Kopt (ortodoxný egyptský kresťan), ktorý vyštudoval farmáciu v Bratislave a oženil sa so Slovenkou.

Západné kritériá tu, samozrejme, neplatia. Napokon, voľby v  Egypte neboli slobodné nikdy. Samozrejme, za kráľa Farúka, na ktorého pamätníci spomínajú s nostalgiou a ktorého v roku 1952 zvrhla revolúcia „arabského socializmu“ v podaní dôstojníka Násíra, neboli vôbec. „Nie, ani tieto voľby nie sú demokratické, zoči-voči fundamentalistom však ani nemôžu byť,“ odpije si doktor Maget z chladenej dvanástky. Inak, v prevažne moslimskej krajine kúpite slobodne alkohol – v koptských obchodoch. Víťazstvo Bratstva by aj tento prejav „bezbožnosti“ zrejme odstránilo. Oveľa pustošivejšie následky však mala Násírova revolúcia: tretinu nádherných budov v centre Káhiry, navrhnutých tými najlepšími európskymi architektmi, barbarsky zničili. Luxusný hotel Sheppard vypálili, dnes na jeho mieste stojí banka. Podobne dopadlo neďaleké kino, operu nahradili garáže. 

„Egypt nie je púšť, až do roku 1952 to bola kultúrna krajina. Káhira bola kedysi centrom módy, spoločne s Parížom a Milánom. Zbieram staré fotografie tohto mesta, originály kupujem v Európe a uložil som ich v trezore. Zbierka má nevyčísliteľnú hodnotu. Venujem ju svojim deťom, ako svedectvo, čím bol kedysi Egypt,“ dodáva doktor Maget, keď listujeme jeho albumami. Vyvolávajú nostalgiu za tým, čo všade na svete nazývajú starými dobrými časmi: vidíme v opere slávneho umelca Sulejmana Bega Magiho, iránskeho Šáha Rézu Páhlavího (vzal si za ženu príbuznú kráľa Farúka),uniformovaných príslušníkov tzv. turistickej polície s typickou kovovou helmou, aj dopravnú políciu v bielych uniformách. 

Egypt je v mnohých ohľadoch najdôležitejšia arabská krajina Blízkeho východu. Vysoko integrovaná spoločnosť sa rozvíjala takmer päťtisíc rokov, zo všetkých štátov v okolí najviac vyhovuje kritériám moderného národa. Parlamentné voľby s vopred jasným výsledkom tu pritom nikoho príliš nezaujímajú. Ani samotných Egypťanov (vládne zdroje udávajú zrejme vysoko zveličený údaj o účasti 35 percent), ani svet. Na uliciach nie sú takmer nijaké volebné bilbordy. Načo aj? Kľúčovou správou zo začiatku minulého týždňa nebol bojkot podľa všetkého zmanipulovaných volieb egyptskou opozíciou (okrem Bratstva ju tvorí aj liberálna Strana novej delegácie), ale žralok, ktorý v letovisku Šarm aš-Šajch zabil alebo vážne zranil európskych turistov.

Nikoho, zdá sa, príliš nevzrušuje fakt, že Bratstvo v prvom kole nezískalo ani jeden mandát v 518-člennom parlamente: v súčasnosti má pritom asi pätinu poslancov. Tisíc jeho členov a sympatizantov pred voľbami „preventívne“ zatkli, víťazstvo Mubáraka, prefíkaného spojenca Západu, poistili obštrukcie pri registrácii kandidátov (tí za Bratstvo mohli kandidovať iba ako nezávislí), útoky a represálie voči opozičným médiám, pokračujúce trestanie blogerov a kupovanie si hlasov. V krajine, kde platí od atentátu na prezidenta Anwara Sádáta v roku 1981 výnimočný stav, sa opozícia prvýkrát odhodlala na zúfalý krok – bojkot volieb. Osemdesiatmiliónová kľúčová moslimská krajina s desaťpercentnou kresťanskou menšinou je pritom napriek desiatim miliónom turistov, ktorí pod pyramídy alebo k Červenému moru ročne prichádzajú, v hlbokej ekonomickej kríze. Čo by jej však prinieslo víťazstvo „zlých chlapcov“ z Bratstva v prípadných slobodných demokratických voľbách? Odpoveď leží, ako inak, v minulosti.

V Egypte sa na prelome 19. a 20. storočia rozvinul hlavný prúd islamského intelektuálneho reformizmu – nahda. Rozpad Osmanskej ríše znamenal prehĺbenie koloniálnej závislosti od Veľkej Británie, na ktorej toho veľa nezmenilo ani formálne vyhlásenie nezávislosti v roku 1922. Sekularizácia a európske právne kódexy prinášali obrannú reakciu tradičnej spoločnosti – uchýlenie sa k islamu. Jeho rôzne smery zjednotila v roku 1928 Asociácia moslimských bratov, sociálne hnutie nového typu založené na fundamentalizme.

Otcom zakladateľom bol mladý učiteľ Hasan Banná, ktorého v prístave Izmailíja šokoval rozmarný život tamojšej smotánky, porušovanie islamských mravných zásad (v podobe alkoholu, prostitúcie, kín, barov a „škodlivej literatúry“) a arogancia britskej okupačnej posádky. Napísal svoj prvý pamflet, v ktorom vyzval súkmeňovcov na rešpektovanie zásad šaríje (islamské právo). Banná založil Bratstvo so šiestimi stúpencami, už v roku 1936 však združovalo milión ľudí. Tajomstvo úspechu? Charitatívna činnosť: jeho stúpenci zakladali mládežnícke kluby, budovali nemocnice, sirotince, verejné vývarovne a útulky pre chudobných, V tom, napokon, úspešne pokračujú dodnes.

Neostalo však iba pri charite. Primknutie sa k islamu a arogancia okupačnej správy prinášali narastajúcu agresivitu Bratstva. V roku 1924 vznikol „zvláštny aparát“ zložený z malých záškodníckych skupín, odhodlaných aj na samovražedné akcie. Okrem sabotážnych akcií sa množili vraždy britských vojakov, sekulárnych intelektuálov a židovských obchodníkov. Banná zahynul v roku 1949 rukou atentátnika (zrejme dielo tajnej služby), jeho nasledovníci však boli ešte radikálnejší. V roku 1952 prevzala vládu nad Egyptom armáda v podobe Slobodných dôstojníkov, generál Násir sa však nemienil s Bratstvom deliť o moc: o dva roky neskôr ho postavil mimo zákona. A tam sa fakticky nachádza dodnes.

Z jeho popularity, najmä medzi menej vzdelanými vrstvami spoločnosti, to však neubralo, skôr naopak. Prispela k tomu aj politika zblíženia Egypta s Izraelom a Západom. Štát vyznávačov Bratstva prenasledoval, pričom príbeh ich prechodu do ilegality a usadzovania sa v púštnych jaskyniach a údoliach okolo mesta Asjút pripomína iný desivý príbeh z Afganistanu a Pakistanu – ten o al-Káide a jej „implementačnom partnerovi“ Talibane. Krvavá cesta fundamentalistov k Bohu má aj v Egypte mnohé míľniky, atentát na Sádáta počas slávnostnej vojenskej prehliadky v októbri 1981 je iba jednou z nich. Viceprezident Mubárak vtedy akoby zázrakom vyviazol bez zranení. „Tento nenápadný generál letectva a absolvent Frunzeho vojenskej akadémie v Sovietskom zväze vyvolával pri nástupe do úradu mnohé pochybnosti. Napriek všetkému je tento „neohrabaný lampasák“ naďalej úspešne na čele najvplyvnejšieho arabského štátu,“ píše v knihe Islámská výzva (Atlantis, 1994) český arabista a islamista Miloš Mendel. Egyptský variant riadenej demokracie stále, zdá sa, funguje. Bratstvo je naďalej v ilegalite, no nachádza sa v akejsi zvláštnej symbióze so štátom. Nielen Mubárak a jeho syn Gamál, bankár a nádejný „nástupca trónu“ sa obávajú, že namiesto neho by mohli prísť ešte radikálnejšie skupiny.