Návrat z gréckej cesty

„Rád počujem výčitku, že sme málo razantní v znižovaní verejných výdavkov. Ubezpečujem vás, že deväť desatín svojho času počúvam výčitky presne opačné.“ Týmito slovami dvakrát v priebehu jedného mesiaca reagoval štátny tajomník ministerstva financií, Vladimír Tvaroška, na opakovanú kritiku sprava. Prvý raz to bolo začiatkom novembra na konferencii think-tanku INESS o štíhlej vláde. Druhý raz táto reakcia zaznela v klube Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika o novom rozpočte, ktorý sa konal pred tromi týždňami. Pozícia štátneho tajomníka dobre ilustruje súčasné reformné rozpoloženie vládnej koalície. Na jednej strane je pohľad odborníkov z mimovládnej sféry, ktorí si môžu dovoliť bez politickej zodpovednosti hovoriť o tom, čo by sa v oblasti verejných financií malo urobiť. Na druhej strane je vládna garnitúra, ktorej politické mantinely sú určované realitou tesnej parlamentnej väčšiny a silnej opozície, číhajúcej na každú príležitosť. Situácia vlády je o to ťažšia, že jej predchodkyňa nepripravila východiská štátneho rozpočtu, pred voľbami zatajovala stav verejných financií a čas od volieb bol veľmi krátky. O stave, v akom boli prebraté verejné financie, vypovedá aj skutočnosť, že v rámci jednej schôdze parlamentu sa schvaľuje aj Štátny záverečný účet za rok 2009, novela tohtoročného rozpočtu i rozpočet na ďalší rok. Ak sa dnes napríklad spolitizované odbory vyhrážajú generálnym štrajkom, učebnicovo čisté riešenia bez kompromisov nie sú úplne reálne. Tak to aspoň vidia vládni politici. No ekonómovia z think-tankov oponujú: vláda mohla ísť ďalej, aj keď sa zohľadnia politické náklady. V skutočnosti často absentuje skôr vôľa.

„Chýba v ňom politická odvaha a ochota riešiť podstatu problémov bez zvýšenia daňovo-odvodového zaťaženia,“ hovorí o novom rozpočte Peter Gonda, ekonóm Konzervatívneho inštitútu a jeden z tých, ktorí ho kritizujú z pozície trhových princípov. Chápe v akom stave prebrala vláda verejné financie a priznáva, že Miklošov rozpočet je oproti Počiatkovej ére úspornejší, brzdí rast verejného dlhu a predkladá určité výdavkové úspory. No zároveň kritizuje, že sa ani neuvažovalo o možnosti skresať deficit len škrtaním na strane prebujneného štátu. Od začiatku sa hovorilo iba o kombinácii zvyšovania príjmov štátu cez vyššie daňovo-odvodové zaťaženie a šetrenia na strane vlády. Gonda hovorí aj o premárnenej príležitosti. V ďalších rokoch sa má schodok znižovať pomalšie. A ak celkové verejné výdavky majú každý rok rásť, boj s deficitom nemožno brať celkom vážne.  

Tvrdenie Roberta Fica, že víťazom rozpočtu na rok 2011 sú banky a monopoly, je kurióznym výkrikom mimo reality, ktorý sa neoplatí ani komentovať. Po tom, ako predchádzajúca vláda zaťala tento a minulý rok deficit verejných financií takmer na osempercentnej úrovni, nemajú poslanci Smeru nijaké morálne právo čokoľvek kritizovať. Zvlášť ak bohorovne nevidia žiadny problém v spôsobe, akým gazdovali oni. Na druhej strane, poslanec Ján Počiatek môže mať pravdu, ak kritizuje prílišné spoliehanie sa na peniaze z EÚ. Paradoxne, podobnej kritike čelil pred rokom aj on. Vypuklé je to napr. na ministerstve dopravy, kde prostriedky z Únie tvoria tretinu rozpočtu. Tento rezort zároveň ušetrí osem miliónov eur, ktoré mali pôvodne ísť na údržbu ciest – dôsledok pivnej revolty časti poslancov KDH.  K rizikám rozpočtu patria aj otázne príjmy zo zdanenia nadlimitných emisných kvót či vývoj svetovej ekonomiky. Nevieme, čo sa bude diať okolo eura a aký to bude mať dopad na nás, či na nášho popredného vývozného partnera – Nemecko.    

Kde za týchto okolností škrtať? Radovan Kavický, analytik MESA 10, vidí priestor na úspory napríklad v obrane, kde pri verejnom obstarávaní zrejme dochádza k najväčšiemu plytvaniu. Ďalším kandidátom je nesystémový vianočný príspevok, ktorého zrušenie by štátnej kase ušetrilo približne 70 miliónov eur každý rok. Ako konkrétny program možnej zoštíhľovacej  kúry ponúka Peter Gonda projekt Programové vyhlásenie reformnej vlády, na ktorom sa krátko pred parlamentnými voľbami podieľali viaceré mimovládne organizácie. Radičovej kabinet by mohol prehodnotiť ďalšiu existenciu viacerých fondov a agentúr, zrušiť bonifikáciu hypotekárnych úverov, obmedziť poľnohospodárske dotácie, investičné stimuly a iné neodôvodnené podpory podnikateľským subjektom. Neposkytovanie prídavkov na deti v rodinách, ktoré na ne nie sú odkázané, by mohlo ušetriť štvrť miliardy eur. (Do)privatizáciou viacerých podnikov s majetkovou účasťou štátu by bolo možné znížiť štátny dlh a zaceliť dieru v dôchodkovom systéme. Hoci niektoré z týchto opatrení by sa nepochybne stretli s odporom, iné by pre vládu z hľadiska politického kapitálu nemuseli byť nákladné.    

Spolupracovník Nadácie F. A. Hayeka, Fedor Blaščák, cieli svoju kritiku inde: „Kým v prípade deficitu ide o denný chlebík všetkých ekonomických novinárov i analytikov, málo sa na vládu tlačí v oblasti rozpočtovej transparentnosti a spôsobu, akým sa niektoré dáta komunikujú verejnosti.“ Kým ministerstvo financií rozpracúva svoju rozpočtovú kapitolu až do položiek v rádoch tisícov eur, ministerstvá obrany alebo spravodlivosti v uplynulých rokoch rozpisovali svoj rozpočet na pár riadkov. Dnes je to podľa Blaščáka lepšie, no často sa stáva, že k položkám nie sú priradené čísla alebo že ministerstvá rôzne čiastkové údaje zverejňujú výberovo. Verejnosť si väčšinou štátny rozpočet spája s jednotlivými rezortmi. No najväčšou rozpočtovou kapitolou je Všeobecná pokladničná správa, ktorá je témou samou osebe. Tvorí asi štvrtinu objemu rozpočtu a zahŕňa výdavky, ktoré nesúvisia s ostatnými kapitolami. Najmä však tie, ktoré sú spojené so správou štátneho dlhu. Blaščák sa domnieva, že štátny dlh by mal byť voči verejnosti komunikovaný otvorenejšie, nie cez akúsi „čiernu škatuľu“, kde je schované všeličo. Peter Gonda v súvislosti s transparentnosťou vidí problém najmä v obľúbenej praktike vlád očisťovať rozpočet od niektorých položiek, na základe čoho môžu vyzerať výdavky lepšie. 

Otázkou filozofie tvorby rozpočtu je aj to, či má byť zostavovaný z výdavkovej, alebo príjmovej strany. Od jednej skupiny analytikov, kam sa radí aj ekonóm Konzervatívneho inštitútu, zaznieva argument, že vychádzať treba z príjmov: „Takúto sumu máme tento rok k dispozícií, poďme sa teraz pozrieť, načo si môžeme dovoliť ju minúť.“ Opačná strana namieta, že politická prax sa vždy bude odvíjať od výdavkov. „Politik musí povedať, aké má priority, a tým potom prispôsobiť príjmy,“ hovorí Kavický. Výdavkové zostavovanie rozpočtu mu neprekáža, aj keď pripúšťa, že môže ľahšie zvádzať politikov na zadlžovanie. 

V každom prípade, príjmy by sa mali plánovať na základe princípu opatrnosti, teda podľa najpesimistickejšieho scenára. Práve v uplynulých rokoch rátal totiž Ficov kabinet s nadštandardnými príjmami, o ktorých každý už v čase schvaľovania rozpočtu varoval, že sú prehnane optimistické.   

Z pravidla, že vláda musí presadiť väčšinu bolestivých zmien hneď po voľbách, kým vo svojom poslednom roku by mala voličovi ukazovať výsledky a najmä prívetivú tvár, sa už v slovenskej politike stala mantra. V prípade Radičovej kabinetu bude zrejme platiť, že po ozdravnom balíčku a úspornom rozpočte príde rok 2011 ako obdobie niekoľkých hlbších reforiem. Vláda napríklad prijala materiál, v ktorom ukladá 45 úloh ministrom a šéfom ďalších ústredných orgánov štátnej správy. Každá inštitúcia by mala identifikovať, či to, čo má na starosti, naozaj musí robiť, či by to nezvládol aj súkromný sektor a ak nie, či by sa to nedalo robiť efektívnejšie. Šetrenie v štátnej správe tak má nadobudnúť systémovejšiu podobu. Deficit verejných financií v roku 2011 má byť na úrovni 4,9 % HDP, neskôr má klesnúť na 3,8 % v roku 2012 a na 2,9 % v roku 2013.

V prvom polroku by sa mal objaviť aj návrh ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti. Zatiaľ je otázne, ako sa k nemu postaví opozícia, ktorej hlasy sú na presadenie predpisu nevyhnutné. V každom prípade, zahraničné skúsenosti ukazujú, že pravidlá rozpočtovej zodpovednosti najlepšie fungujú tam, kde o ich užitočnosti panuje konsenzus naprieč politickým spektrom. Vznikne u nás tiež inštitúcia, ktorej úlohou bude sledovať súvahu štátu. Na jej čelo by mohol prísť Ľudovít Ódor, ktorý vlani spolu s Michalom Horváthom napísal štúdiu o zodpovednej a transparentnej fiškálnej politike pre Národnú banku Slovenska. Autori upozorňujú na to, že prakticky od vzniku samostatnej SR je náš deficit verejných financií sústavne omnoho vyšší, než je udržateľné. Doteraz sme nikdy nezaznamenali prebytok a ani časy hospodárskej konjunktúry neboli dostatočne využité na dosiahnutie rovnováhy medzi príjmami a výdavkami. Problémom je aj to, že trojpercentný deficit, ktorý povoľoval Pakt stability a rastu, sa nevníma ako posledný mysliteľný bod, kam vlády môžu klesnúť. Naopak, naprieč Európou sa berie ako vytúžený cieľ garnitúr, ktoré hospodária s omnoho vyššími deficitmi. Práve Ódor a Horváth navrhli vytvoriť nezávislú radu pre fiškálnu zodpovednosť, ktorá by nielen hodnotila fiškálne ciele, ale navyše by prispela k väčšej transparentnosti verejných financií. Zamýšľali ju kreovať pri Národnej rade, mala by troch členov a sekretariát s pätnástimi analytikmi. Avšak konečná podoba tohto orgánu a najmä sankčný mechanizmus budú zrejme až výsledkom politických rokovaní. Medzi ďalšie návrhy štúdie patrí horná hranica pre hrubý dlh či nové pravidlá pre hospodárenie samospráv. 

Úsporu finančných prostriedkov, samozrejme, môže priniesť aj reforma verejného obstarávania. Na príjmovej stránke sa chystajú zmeny v súvislosti s prvkami, ktoré podľa strany SaS majú smerovať k odvodovému bonusu. Okrem zavedenia superhrubej mzdy či zjednotenia vymeriavacích základov sa chystá zjednotenie miesta výberu daní, ciel a odvodov, a následne zjednotenie miesta výplaty. Tieto opatrenia by vytvorili priestor na rozsiahle úspory v oblasti administratívy. Ide však už o program na celé volebné obdobie. Aj keď podľa doterajšieho výkonu vládnej koalície sa zdá, že zlaté obdobie reforiem z rokov 2002 až 2006 sa opakovať nebude, vláda má v časoch šíriacej sa dlhovej nákazy potenciál rozhodujúcou mierou zmeniť gazdovanie štátu k lepšiemu.