Prezident na pranieri

Marína GálisovSamozrejme, žiadna kaša sa nezje taká horúca, aká sa navarí. Keď však o tom, že Obama nekoná v duchu princípov, za ktoré horlil v kampani, hovorí aj americká ľavica, netreba ani na chvíľu pochybovať, že prezidentove kruhy pozorne načúvajú. Znejú hlasy, že Barack Obama by už druhý raz kandidovať na prezidenta nemusel – a nemal.

Korešpondentka New York Times pri Bielom dome, Helene Cooper, sa vyjadrila, že prezident a jeho ľudia sa vážne obávajú primáriek. Podľa nich je možné, že Obama v týchto vnútrostraníckych voľbách bude čeliť vyzývateľovi, ako sa to stalo Jimmymu Carterovi, ktorého v roku 1980 vyzval na súboj o kandidatúru na post prezidenta senátor Ted Kennedy. Jimmy Carter síce primárky vyhral, tak sa však politicky oslabil, že ho v prezidentských voľbách toho istého roku porazil Ronald Reagan.

Helene Cooper nehovorí do vetra. Vplyvní ľavicoví komentátori v USA celkom vážne uvažujú, že demokrati by mali usporiadať primárky a v nich proti Barackovi Obamovi postaviť iného kandidáta. Nie je to maličkosť. Je to asi tak, ako keby súčasnému prezidentovi pohrozili prstom a povedali: „Pozor, pane! Sme s vami veľmi nespokojní.“ A hneď za tým by mohli potichu doložiť: „A sme nespokojní aj so sebou, pretože sme vložili dôveru do nesprávneho človeka.“

Prezidentské voľby sa blížia a strategické uvažovanie volených politikov je také, že koncom roku 2010 sa javí rok 2012, teda rok týchto ďalších volieb, omnoho bližší než všetky doterajšie Obamove zásluhy. A jeho prešľapy vyzerajú hrozivo krikľavo.

Ak by bola strana so svojím prezidentom spokojná, vyjadrila by mu väčšinovú podporu a žiadne primárky, teda výber druhého kandidáta, ktorý by za demokratov bojoval o stoličku v Oválnej pracovni, by sa konať nemuseli. Ešte nie tak dávno vyznievala kacírsky predstava, že by niekto z Demokratickej strany spochybnil automatický „nárok“ Baracka Obamu kandidovať opäť na post prezidenta USA. Teraz sa čosi stalo, pretože tá idea sa z ríše absurdity presúva na mienkotvorné fóra.

A čo sa stalo? Je toho viac. Po prvé, Obama sa neukázal tým mierotvorcom, za akého ho pokladali radikálni ľavicoví prívrženci. Irak a Afganistan zostávajú napriek všetkému vážnymi otvorenými problémami. Po druhé, aj škandál WikiLeaks prispel k tomu, že idealistom spadli z očí šupiny: áno, táto administratíva používa prakticky rovnaké metódy ako jej predchodkyne, ednoducho preto, lebo iné k dispozícii nemá. Niežeby práve to bola jej hlavná chyba, ale imidžu to škodí – a Obama bol zvolený aj preto, lebo ho časť voličov považovala za „imidžové vylepšenie“ a liek na antiamerické nálady vo svete.

Po druhé, Obama nepretláča ľavicovú agendu tak účinne, ako od neho niektorí voliči očakávali. Posledným príkladom, ktorý rozhneval ľavé krídlo Demokratickej strany, je jeho dohoda o daniach, ktorá má zafungovať ako podpora americkej ekonomiky. Obama totiž ustúpil republikánom v tom, že zachoval daňové úľavy aj pre vyššie príjmové skupiny. Nie je to maličkosť, rozhodne nie z ideologického pohľadu. Pre radikálnych Obamových voličov je to zrada ideálov. Od Obamu očakávali, že sa dištancuje od Bushovej éry aj v ekonomickej oblasti, a nielen pomôže tzv. malému človeku, ale aj poriadne načrie do peňaženiek tým, ktorých pokladajú za kapitalistických vykorisťovateľov, prípadne darmožráčov žijúcich zo zdedených impérií (vybudovaných, ako inak, kapitalistickým vykorisťovaním). Obama týmto kritikom, ktorý teraz hovoria o zrade, odkázal, že inak konať nemohol, pretože ak chcel poskytnúť finančné stimuly aj strednej a nižšej triede, musel v niektorých bodoch jednoducho kapitulovať. V hneve ho však veľmi nepočúvajú.

Obama radikálnejších ľavičiarov sklamal, no reči o primárkach treba brať v prvom rade ako znamenie frustrácie. Tie mainstreamoví stále uznávajú, že politika je umenie možného. Dodávajú síce, že Obamu treba priviesť na „správnu cestu“, realisticky však hodnotia aj možnosť či nemožnosť konania straníckych primárok.

Lebo je pravda, že ak by sa mali primárky naozaj konať, musel by existovať vhodný protikandidát. Protikandidát, ktorý by Demokratickej strane za to úsilie stál. Musel by byť zvoliteľný, čiže by musel mať najmä podporu tých voličských vrstiev, ktoré do Bieleho domu dostali Obamu. A tými sú najmä afroamerickí voliči, ktorí však stále masovo stoja za „svojím“ prezidentom.

V súvislosti s možnými protikandidátmi sa spomínal napríklad Howard Dean, exguvernér Vermontu, ktorý kandidoval v rámci Demokratickej strany v primárkach roku 2004 a rozhodne patrí k nekonvenčným mozgom ľavice. Je tu však háčik: Howard Dean zatiaľ kandidovať proti Obamovi nemieni. A rovnako by sa zrejme dali zhodnotiť všetci potenciálni protikandidáti. Obama nemá oficiálneho vyzývateľa ani nikoho, kto by sa na túto rolu – verejne – pripravoval.

Neznamená to však, že ho mať nebude. Obama si nemôže byť istý, že túto kašu nechajú chladnúť veľmi dlho. Reči o tom, že demokrati budú mať primárky, sú naozaj vážnym prejavom nespokojnosti s jeho politikou.

Ako inak, republikáni sa z týchto rozporov medzi demokratmi tešia. No možno tiež predčasne, lebo hovoriť o tom, ako v roku 2012 porazia Obamu (oslabeného opozíciou ešte aj vo vlastnom tábore), prípadne nejakého jeho náhradníka, môžu začať, keď sami predstavia osobnosť zvoliteľného formátu. Takú zatiaľ nemajú a čas plynie. Rok 2012 sa javí koncom roku 2010 naozaj hrozivo blízko.