Audiovizuálna prezentácia

Do „Babylonu", ako sa klubu MMC stále hovorí, sme prišli dve hodiny pred avizovaným začiatkom koncertu. Alan Wilder totiž súhlasil so stretnutím s niekoľkými novinármi a fanúšikmi. Stali sme sa tak svedkami zvukovej skúšky „kapely" Recoil, ktorú na koncertoch tvorí okrem Wildera ešte DJ/producent Paul Kendall. Zapojenie laptopov, skúška projekcie na veľké plátno a nastavenie zvuku trvalo len pár minút. „Takto je to jednoduchšie – len prídeme so svojimi kufríkmi, zapojíme ich a môžeme hrať," hovorí mi po zvukovke Alan, keď sa ho pýtam, prečo na svojich koncertoch nemá aj  „živých" muzikantov.

Alan Wilder je pre fanúšikov Depeche Mode ikona: s touto kapelou hral 13 rokov, bol pri jej vrcholných albumoch, akými sú Construction Time Again, Black Celebration, Violator alebo Songs Of Faith And Devotion. Hoci je autorom len niekoľkých depešáckych piesní, nezameniteľný zvuk kapely ide práve na jeho vrub. 

Už v druhej polovici osemdesiatych rokov začal Alan Wilder popri pôsobení v Depeche Mode tvoriť a nahrávať vlastnú muziku pod názvom Recoil. Zo začiatku išlo o fascinujúce „soundscapes", ktoré boli svojou „špinavou" ambientnosťou kontrapunktom k popovým pesničkám Martina Gora a Dava Gahana. Prvého júna 1995, v deň svojich 36. narodenín, Alan Depeche Mode opustil. „Od roku 1982 som kapele dával všetku svoju energiu a entuziazmus aj napriek tomu, že pracovná záťaž nebola rozdelená rovnomerne," uviedol vtedy Alan Wilder v tlačovej správe. „V kapele sa mi však za to, žiaľ, nedostalo zodpovedajúceho rešpektu a uznania."

Odvtedy sa Alan Wilder naplno venuje svojmu vlastnému projektu. Alanova tvorba sa posunula od zvukových plôch ku kompozíciám pripomínajúcim pesničky, na jeho nahrávkach hosťujú speváci rôznych naturelov (od Diamandy Galás cez gospelový The Golden Gate Jubilee Quartet až po speváka Nitzer Ebb Douglasa McCarthyho), zvuková produkcia jednotlivých trackov je perfekcionalisticky čistá (nie však sterilná), vznášajúca sa od ťažkých bítov až k éterickým výškam. „Počúvam veľa rôznej hudby – od gospelu a blues až po experimentálne elektronické kompozície," hovorí Alan pred bratislavským koncertom. „So spevákmi som začal spolupracovať preto, lebo som si uvedomil, že hudba musí mať určitý fokus, centrum, od ktorého sa odvíja," hovorí hudobník, ktorého mnohí vnímajú evidentne ako celebritu, no on nás všetkých prekvapuje „normálnosťou" a otvorenosťou. 

„Ide skôr o audiovizuálnu prezentáciu ako o koncert," vysvetľuje Alan Wilder, a tak sme na to, čo prichádza po rozpačitom vystúpení predskakujúcich The Autumnist (hoci išlo o „live act", chýbala energia a pointa) pripravení. Na pódium počas extatických ovácií a skandovania prichádza Alan Wilder (Paul Kendall je v tej chvíli už za svojím laptopom), všetkých privíta, podá ruky zopár šťastlivcom pod pódiom, asistent spustí videoprojekciu, Alan zajde za laptopový stôl a prezentácia sa začína. Zvuk bol „ako z cédečka", teda vynikajúci, projekcia bola intenzívna a zaujímavá, ľudia evidentne spokojní. Alan „púšťal" (napísať „hral" by bolo eufemizmom) skvelé tracky z aktuálneho výberového albumu Recoil Selected, keď sa objavila zvuková alúzia na depešácky retro zvuk, fanúšikovia skákali celí bez seba.

Ak človeku nestačí fakt, že pár metrov od seba vidí legendárneho hudobníka, tak ho po chvíli začne „audiovizuálna prezentácia" nudiť. „Hudba musí mať fokus," spomínam si na Alanove slová. Púšťanie trackov z laptopu nestačí. 

Alan Wilder sa v Bratislave zastavil na konci svojho prvého recoilovského turné. „Ďalšie turné už bude iné – asi už okrem laptopu budem hrať na nejakom nástroji, alebo budem mať so sebou nejakú speváčku," hovorí Alan. Audiovizuálna prezentácia bola v poriadku, tešíme sa na skutočný koncert.