Očami Doroty Nvotovej

 Majestátne a chutnučké zároveň. Najkrajšie sú tie z Tibetu – vyzdobené rolničkami, zvoncami, koberčekmi, korálikmi a výšivkami. Kráčajú pevne a pravidelne, naložené ťažkým nákladom – vreciami s čínskymi nápismi, v ktorých tkvie všetok čínsky šmejd. Lacné tenisky, umelohmotné ponožky, zimné bundy a pár lacných kobercov. Podarilo sa mi pár ich v živote pohladkať – ale ešte sa mi nikdy nesplnil sen – potuľkať jaka. Za dlhých chladných večerov na ubytovni – jaky sú totiž dosť bojazlivé a ľudí si k sebe veľmi nepustia. A keď sa pozriem, ako miestni do nich hádžu kamene (čo je vlastne spôsob poháňania, namiesto bičíka alebo palice) a ako malé deti naháňajú malé jačíky po roli a vystrašia ich na smrť, ani sa jakom nečudujem. Nevidela som ešte, aby ich niekto tuľkal. A pritom na nič iné pohľad na ne ani neláka. Keď ide okolo karavána jakov, vždy všetci zastanú a s úžasom hľadia. Aj tí najcynickejší salámisti – lebo jak, to je sila. Podobná, ale bez tej majestátnosti, je horská koza changra. Tak ako jak je chlpatá himalájska kravička, changra je chlpatá himalájska kozička. Pasie sa hlavne v oblasti Annapurny – tu pri Evereste je ich málo. Je veľmi nízka a má dlhé rovné chlpy, väčšinou rozdelené v strede chrbta pekne na cestičku, ako keby ju niekto učesal. Aj tie by som potuľkala, ale hneď ako sa priblížim, rozbehnú sa hore prudkou stráňou a neprekážajú im ani tŕnisté kríky – cez ich kožušinku máločo prenikne. Potom tu ešte máme divé zvieratká – himalájsky tahr je kráľom v oblasti Everestu. Je to niečo ako kamzík, ale opäť – veľmi chlpatý. Treba mať naňho šťastie, asi podobne, ako u nás v Tatrách na nášho kamzíka, ale keď ho človek zbadá, tiež sa nedá necítiť to vzrušenie z jeho vznešenosti. Pri Annapurne zasa kraľuje medzi divými kopytníkmi zviera zvané blue sheep. Paradoxom je, že to nie je ani modrá, ani ovca. Skôr to pripomína takú kozu, možno kedysi dávno zmiešanú s nejakou srnkou. Samce majú krásne zatočené rohy. To, čo je však najväčšia paráda, videlo len pár ľudí na tejto planéte – snežný leopard. Motám sa tu hore-dolu už tri roky, ale ešte sa mi to nepodarilo – a dodnes som v to ani nedúfala. Prečo by taký ojedinelý a hanblivý tvor vôbec išiel na turistický chodník? Keď sme však dnes boli v dedinke Thamo na polievke, všimla som si jeho fotku na stene. Majiteľka mi neskôr povedala, že fotku urobili hneď tu blízko Namche. Ležal tam krásne a spokojne na skale, obkolesený oranžovým vyschnutým ihličím. Vyrovná sa mu len jeden tvor – tiger – ktorých tu tiež kedysi bolo dosť, kým ich nejakí snobi nevystrieľali. Na juhu krajiny, v národnom parku Chitwan, ich boli stovky. Teraz ich je menej ako sto. Napriek tomu, že park je strážený ozbrojenou armádou, čínski pytliaci majú stále šťastie. Najmä na nosorožcov. Pre ich roh, ktorý im hneď odrežú, zahynie celé zviera. Potom z toho v Číne vyrábajú afrodiziakum.Veľmi drahé a vzácne afrodiziakum. Čo to ľudia furt majú s tými afrodiziakmi? Naozaj stojí to, aby bol nejaký čínsky papaláš nadržaný, za smrť takého krásneho zvieraťa? Viete, aké je to, pozorovať nosorožce len pár metrov od vás, vo voľnej prírode? Často vidno celú rodinku, ako sa kúpu, pasú, alebo len tak váľajú v bahne. Mláďatká ešte rohy nemajú – kiež by im ani nenarástli. Uchránilo by ich to od bolestivej, násilnej smrti. Ešteže jačie rohy neobsahujú afrodiziakum. Aj keď by zviera bez nich prežilo, nebolo by mu kam zavesiť tie pekné ozdoby.