Zaradeniu Bratislavy do okružnej jazdy po európskych metropolách pred maďarským Predsedníctvom EÚ (1. január) je možné dať rôzne výklady. Optikou domácej politiky to vyzerá na manéver Orbána vykonať dvojstranný styk tak, aby sa nedostal pod kritiku Jobbiku a nechápavé pohľady vlastného nacionálneho krídla, že vôbec so slovenskou vládou komunikuje. Z tohto zorného uhla, ktorý viac-menej opanoval verejnú mienku v Maďarsku, sa totiž na Slovensku porušujú ľudské práva menšiny a „ten, kto sa vyhýba konfliktu, len urýchľuje cestu ,felvidéckeho´ maďarstva k zániku“ (Lázsló Kovér, predseda parlamentu).
Treba jasne vidieť, že kým Maďarsko práve spúšťa (tiež 1. január) lov na nových občanov a v debatách okolo ústavy sa pečie dokonca otázka volebného práva, ako hlavnú prekážku zlepšovania vzťahov tam prestierajú slovenský zákon o jazyku (a podobne). Východisko slovenskej politiky Fideszu (na rozdiel od rumunskej, srbskej, poľskej, kde vidia regionálnych spojencov) je, že „najviac, čo naše vlády v minulosti v rokovaniach so Slovákmi dosiahli, bolo, že nebudú biť Maďarov na námestí trikrát denne, ale iba raz.“ (Kovér).
Toto mentálne nastavenie je v dokonalom kontraste s posunom od Fica k Radičovej na Slovensku. Úsilie o dobré vzťahy je OK, omylom je však taktika olivovej ratolesti, stojaca na ilúzii, že Orbán je pripravený oceniť aj činmi (teda nad rámec jednej vety na brífingu) napríklad rušenie Ficovho nezmyselného „protizákona“. Nie je. Pravdepodobnejšie sa zdá, že novelu štátneho jazyka vyhlási za nedostatočnú a na prípadné návrhy slovenskej strany k novej legislatíve Fideszu sa zatvári úplne nechápavo s otázkou, či sme ešte na Slovensku nepočuli, aké je udeľovanie občianstva rodákom rozšírené na celom svete.
Štyri roky to bola Ficova vláda, ktorá niesla leví diel viny za najhoršie susedské vzťahy v celej EÚ. Teraz sa kocka otáča o 180 stupňov, avšak látka, z ktorej sú utkané napätia a spory budúcnosti, je omnoho horľavejšia. To občianstvo pre desatinu Slovenska či ofenzívna tematizácia autonómie spojená s korumpovaním menšinových reprezentácií by si žiadali od vlády podstatne ucelenejšie predstavy než len vieru, že Orbána zničí ekonomika (čo by bolo tiež veľmi zlé), respektíve, že ho gestá z Bratislavy dojmú k zmäknutiu. Spôsob, akým sa Orbán rozišiel s MMF, postavil sa na zadné v Bruseli, zrušil vlastnícke práva v ústave, znárodnil súkromné dôchodky a brutálne zdanil zahraničný kapitál a šampiónov ekonomiky (banky, telekomunikácie, MOL), nenecháva ani najmenšiu štrbinu pre nádej, že by Slovensko považoval za činiteľa, ktorým by sa na svojej misii dejinami mal nejako zaoberať.
To, že Slovensko nemá stratégiu voči dramatickej zmene v Budapešti, respektíve vychádza z predpotopných dokumentov o višegrádskej spolupráci, by ešte nemuselo prekážať, keby kríza dlhov práve nezačínala nahlodávať geopolitické istoty posledných rokov. V najvyššom záujme Slovenska je, aby Orbán so svojou ústavnou väčšinou nevykoľajil Maďarsko z toho priestoru, v ktorom sme my sami, čo znamená, mimo iného, nepchať hlavy do piesku a ako dobrý a starostlivý sused pomenúvať veci pravými menami. Teda krádež krádežou, znárodnenie znárodnením a rušenie právneho štátu rušením.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.