Čia je spoločenská zodpovednosť?

Spoločenská zodpovednosť korporácií sa dá rozdeliť do dvoch kategórií: čo korporácie robia (napríklad či prispievajú mimovládke presadzujúcej práva žien, prípadne budujú školu v nejakej dedine) a čo by robiť nemali (napríklad vypúšťať ortuť do riek alebo umiestňovať na skládky nebezpečné látky). Druhá kategória je otázkou konvencií a podlieha regulácii (a v poslednom období aj otázkam, ako sa má korporácia správať, keď v krajine, kde pôsobí, regulácie neexistujú).

Je však dobrou praxou povinná spoločenská zodpovednosť korporácií? Milton Friedman aj ďalší kritici sa často pýtali, či je nutné, aby korporácie praktizovali altruizmus. Ešte pred nástupom korporácií pôsobili na trhu prevažne rodinné firmy, napríklad Rotschildovci. Keď zarobili peniaze, tie plynuli predovšetkým rodine. Aj altruizmus, ak sa prejavil, praktizovala rodina, ktorá rozhodovala, ako a na čo peniaze vynaloží. Bolo celkom vedľajšie, či peniaze minie firma, alebo jej akcionári či iní podielnici.

S nástupom obchodnej korporácie prakticky vymizli veľké rodinné firmy. To však neznamená, že korporácia je nutne ten subjekt, ktorý sa má angažovať v altruizme – hoci jej rôzni podielnici môžu, samozrejme, vynaložiť akúkoľvek časť príjmu, ktorý im plynie z korporácie a iných zdrojov, altruistickým spôsobom. Namiesto spoločenskej zodpovednosti korporácií by sme teda mali mať spoločenskú zodpovednosť osôb (personal social responsibility – PSR).

V prospech spoločenskej zodpovednosti osôb sa dá argumentovať aj preto, že ak žiadame o spoločenskú zodpovednosť korporácie, je to často spôsob, akým sa jednotlivec zbavuje vlastnej zodpovednosti za konanie dobra. A to je odvrátená strana obviňovania korporácií zo všetkých možných neduhov – od obezity po popáleniny od rozliatej kávy – jedno i druhé bolo v posledných rokoch predmetom súdnych sporov.

Ak namiesto spoločenskej zodpovednosti korporácií zavedieme spoločenskú zodpovednosť osôb, získame ešte jednu výhodu: cnosť totiž spočíva už v rôznosti prístupov k altruizmu. Mao chcel, aby rozkvitlo sto kvetov, ale len preto, aby ich všetky mohol odrezať od koreňov. No spoločenská zodpovednosť osôb pripomína skôr metaforu bývalého prezidenta Georgea H. W. Busha – „tisíc svetelných bodov“.

Okrem toho je sotva predstaviteľné, že podielnici korporácie vždy demokraticky dospejú k spoločnému stanovisku o tom, ako sa má korporácia angažovať a v ich mene prejavovať spoločenskú zodpovednosť. Každý totiž považuje svoj pohľad na tento typ zodpovednosti za najlepší.

Nemožno však zabúdať ani na argumenty v prospech spoločenskej zodpovednosti korporácií. Po prvé, politická realita je taká, že spoločnosť sa ku korporáciám stavia, akoby šlo o osoby, čo je často aj právnou realitou. Spoločnosť žiada, aby jej „korporátni občania“ boli altruistami, tak ako ľudia. Korporácie teda tejto požiadavke často vyhovujú už preto, lebo sa to od nich očakáva. A takáto spoločenská zodpovednosť pomáha budovať imidž „dobrej korporácie“, presne tak ako si Bill Gates a Warren Buffet budujú imidž „dobrých miliardárov“.

Po druhé, mnohé korporácie považujú spoločenskú zodpovednosť za účinnú obrannú stratégiu proti vplyvným aktivistickým mimovládnym organizáciám (napríklad Greenpeace), ktoré využívajú internetovú agitáciu, bojkot a iné spôsoby na „vydieranie“ určitých korporácií, aby sa podriadili ich požiadavkám. Čím viac spoločenskej zodpovednosti môže korporácia vykázať, tým menej sú takéto metódy úspešné – ba dokonca sa možno ani nepoužijú.

Pripomeňme si odlišné skúsenosti značiek Coke a Pepsi. Coke bola terčom mimovládiek za údajné nedostatky pri plnení pracovných a environmentálnych štandardov. Zato Pepsi, ktorá sa kedysi spojila s AT & T a CIA, aby v Čile zvrhli prezidenta Salvadora Allendeho, sa dnes môže tváriť nevinne, pretože svoju spoločenskú zodpovednosť finančne prejavila pri viacerých kauzách, ktoré považujú vplyvné mimovládne organizácie za dôležité.

V tom sa už poučil aj Wal-Mart. V roku 2005 vytvoril Medzinárodný odborový zväz zamestnancov v službách (SEIU) nový orgán: výbor Wal-Mart Watch s ročným rozpočtom päť miliónov amerických dolárov. Mal spraviť z Wal-Martu „lepšieho zamestnávateľa a korporátneho občana“, takže Wal-Mart napokon kapituloval aj pred niektorými špecifickými požiadavkami SEIU.

Napokon, spoločenská zodpovednosť korporácií môže byť neraz jednoducho reklama. V tom prípade sú financie, ktoré sa na ňu vynakladajú, nástrojom na produkciu dodatočného zisku, podobne ako reklama, a ich cieľom je predaj – tak ako pri reklame. Neškodným príkladom je sponzorstvo tenisových turnajov, ktoré praktizuje Adidas. Horším príkladom sú finančné dary, ktoré Philip Morris venuje múzeám, symfonickým orchestrom a operným scénam s cynickým úmyslom „kúpiť si“ umelcov, ktorí by možno inak propagovali zákazy fajčenia. 

Zo všetkých spomínaných dôvodov na praktizovanie spoločenskej zodpovednosti korporácií je zrejmé, že by sme ju mali prenechať na rozhodovanie jednotlivým korporáciám, tak ako spoločenská zodpovednosť osôb zostáva otázkou svedomia jednotlivca. To platí aj pre výber oblastí, ktoré sa v rámci takejto zodpovednosti podporia. Pokusy niektorých mimovládnych organizácií a aktivistov, navliecť spoločenskú zodpovednosť korporácií do zvieracej kazajky podľa svojich priorít, nie sú rozumné a treba ich odmietnuť. Vzorom by mala byť iniciatíva bývalého generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana: Global Compact. Annan prijal širokú paletu zásad, ktorými sa má zodpovednosť riadiť, a zároveň prenechal signatárskym korporáciám slobodu rozhodnúť, ktoré z nich chcú aktívne podporiť.

Autor je profesor ekonómie a práva na Columbia University.

Project Syndicate 2010