.aký ste mali rok?
Plodný.
.v súčasnosti hráte v SND štyri veľké postavy. Čím to je?
Lebo režiséri vedia, akým spôsobom pracujem. Že sa do toho ponáram na doraz, a tak sa udeje taký náboženský zázrak, že zmizne Roth, zmizne Hamlet, jeden v druhom – a zrazu sa to narodí. A možno je to z čisto praktického dôvodu, nechcú, aby to hral človek s okukaným ksichtom. No a keďže ja mám aknóznu pleť, tak sa mi každým dňom mení, a preto nemôžem byť okukaný.
.to je vtipné.
Na tejto odpovedi trvám.
.aknózna pleť, útla postava, žiadny modelingový typ, a predsa ste dnes asi najdôležitejším hercom SND, vďaka ktorému môže Činohra hrať Hamleta, Fausta aj Ivanova.
To tvrdíte vy. Ale dajte do tej otázky aspoň to, že najdôležitejší herec svojej generácie.
.dobre. Tak ste najvýznamnejší herec SND svojej generácie. Ako sa to stalo?
Možno je to tým prístupom, nie každý má šťastie robiť to, čo ho baví. A mňa to baví naozaj životne. Tým teraz nechcem urážať svoju rodinu, ale je to moja priorita, ja som si zvolil túto cestu a po nej idem. Na doraz, so všetkým, čo k tomu patrí.
.preto vás režiséri obsadzujú? Lebo sú si istí, že to predstavenie potiahnete?
Sú aj režiséri, ktorí vás obsadia preto, že sú si istí, že tú postavu vyrobíte, aj keby vám v ničom nepomohli a neodpovedali na jedinú otázku. A sú aj režiséri, ktorí si nechcú kontaminovať krásny titul svetovej drámy opozeranou tvárou.
.v podstate im rozumieme.
Marketing tvrdí, že „seriálovci“ nám plnia búdu. Ja na to hovorím: tak ma vykopnite, ja tu nepotrebujem pľuť krv, keď oni plnia búdu. Nech vám ju plnia, super! Zdá sa mi minimálne nefér povedať mi do ksichtu, že oni plnia búdu. Nech si to aj myslia, ale oplieskavať mi to o hlavu?
.to je dosť hrozné, čo hovoríte.
No je to hrozné, ale čo mám robiť? Bohužiaľ, je taká doba, pozerajú sa seriály, telky a ja som mal minule na predstavení chuť chytiť jedného diváka za krk a vyhodiť ho z divadla, keď sa v ňom nevie správať. Mal som chuť povedať mu: „Mňa nemôžeš prepnúť, to si uvedom! Tu si v divadle, to sa odohráva tu a teraz a keď ťa to nebaví, choď preč!“
.čo robil?
Odpovedal na každú Hamletovu otázku, vykrikoval akože „vtipné" odpovede. A vtedy sa vo vás bije slušný človek a profesionál, ktorý si to nesmie dovoliť. Ale už som mal chuť poprosiť o svetlo v sále a dať mu dve možnosti: vyskúšať si to tam hore a ja budem komentovať a sms-kovať, alebo nech vypadne.
.prečo ste chceli byť hercom? Čo ste od toho očakávali?
Chcel som byť na javisku. Nemám rád slovo herec.
.čo je na ňom zlé?
No nemám ho rád, lebo sa strašne sprofanovalo. Dnes je hercom hocijaký hochštapler, ktorý hovorí smiešne po slovensky. A za meno sa mu napíše: herec, spevák, dramaturg, režisér, scenárista. To ma ide rozhodiť od jedu.
.takže javisko vás priťahovalo.
Áno, chcel som byť na javisku a robiť činoherné divadlo.
.máte ten vzťah k divadlu z rodiny?
Bol som rozhlasové dieťa, stál som pred mikrofónom od svojich siedmich rokov a lákalo ma to k trošku väčšiemu prejavu ako rozhlasovému, hoci nedám dopustiť na rozhlas, kde má interpret k dispozícii naozaj len hlas.
.vyštudovali ste konzervatórium, hudobno-dramatický odbor. Dalo vám to niečo?
Veľa, hlavne to, že som študoval s hudobníkmi. Dalo mi to disciplínu, ktorá je nesmierne dôležitá pri tom, keď chce človek robiť umenie. Nie iba remeslo. Disciplína je neskutočne dôležitá. A ja nehovorím o dochádzke.
.prečo ste nešli na vysokú školu?
Videli ma v študentskom predstavení a ponúkli mi angažmán v Trnave, okamžite som sa toho chytil. Bol som tam len jednu sezónu, potom som dostal ponuku z Novej scény. To bola celkom vtipná scénka.
.tak nám ju povedzte.
Volala mi pani Cila Veškrnová z Novej scény, aby som sa prišiel ukázať Bednárikovi. Ja som práve pral, lebo rodičia boli diplomati v Budapešti, takže som býval sám. A povedal som jej, že nemôžem, lebo musím vyvesiť bielizeň. Potom nasledovalo dlhé ticho a potom: „Ty sopliak, tu sa onakvejšie hviezdy plazia pred Bednárikom. Tak to vyves a dôjdi." Tak som to vyvesil a došiel. A potom som hral v muzikáli Pokrvní bratia.
.v SND vás chceli aj nechceli. Ako to bolo?
Hosťoval som tam bol už od roku 1994 a v roku 1996 som si podal žiadosť. V tom čase bol generálnym riaditeľom pán Fischer, ktorý to nepodpísal. Ale obsadzovali ma pravidelne, takže som tam bol ako stály hosť a keď v roku 1988 opozícia vyhrala a Dušan Jamrich sa opäť stal riaditeľom SND, tak ma prijal za člena súboru.
.takže voľby v roku 1998 nepriniesli len koniec mečiarizmu, ale aj miesto v súbore SND pre Roberta Rotha.
Svojím spôsobom áno.
.na páde mečiarizmu ste sa tiež trošku zúčastňovali. Boli ste v tú pamätnú noc na ministerstve kultúry, keď z nej pod kabátom utekal minister Hudec, nie?
Naozaj som vtedy cítil, že sa dejú zlé veci. Bolo to ešte relatívne krátko po Nežnej revolúcii a ľudia ešte mali tú silu, tú chuť otvoriť ústa, rozkopnúť dvere, vykríknuť niečo a najmä držať pokope. Pamätám si ako dnes, keď som sa pozrel dolu zo schodiska a začul: „Ty vole, dole je asi štyridsať policajtov.“ Sadli sme si na zem, chytili sa za ruky a zdola počuli dupot. A na schodoch im Kňažko hovoril: „Porušujete zákon, páni!“ A veliteľ na to: „Pripraviť na zákrok!“ A Kňažko opäť: „Porušujete zákon, páni!“ Veliteľ: „Vykonať!“ Začali nás ťahať dole po schodoch, ale páčili sa mi dve nemenované kolegyne, ktoré sa krátko pred zákrokom nalíčili. (Úsmev.)
.aký pocit vám z tej akcie umelcov proti štátnej moci ostal?
Tí gauneri, čo tam vtedy boli – a nemám pocit, že teraz sú tam menší, len sú poučenejší a vedia sa značkovejšie obliecť – vedeli, ako s nami zamiesť. Ale nevnímal som to ako márne úsilie a ako hovorí McMurphy v Prelete nad kukučkiným hniezdom: Hergot, aspoň som to skúsil.
.potom prišla nová vládna garnitúra a dilema, čo s rozostavanou budovou SND. Váš pocit?
Mal som stále pocit, že je tam nejaká ryža. Že tam je stále čo kradnúť, z čoho brať, že sa stále do toho lejú peniaze a že sa to bude stavať dlho. Som presvedčený, že x domčekov po celom Slovensku má fragmenty z činohernej sály, aj z opernej sály a množstvo iných artefaktov, ako mramor, travertín, za lacný peniaz. Jednoducho za odvoz.
.verili ste tomu, že tá budova môže fungovať ako kvalitný divadelný priestor?
Dlho sa masírovali hlavy, že to musí byť multifunkčný objekt, akýsi multiplexný hybrid. Predstavovali si to jednoducho, že ráno tam bude kino, potom prednáška a večer predstavenie. Lenže to predstavenie treba postaviť, naskúšať. Pán minister Tóth, hoci o zosnulých len dobre, raz povedal, že veď tú cvičebňu tam budete mať. Možno mal predstavu nejakej telocvične, kde to zbúchame a večer to odohráme. Rozhodovali o nás ľudia, ktorí v divadle možno v živote ani neboli.
.vy ste možno chodievali aj do Stoky.
Aké možno?
.no dobre, takže chodievali ste do Stoky. Ako ste vnímali jej koniec?
Ako jeden nerovný zápas, ktorý, bohužiaľ, Stoka vyhrať nemohla.
.nie je tá budova poznamenaná dobou svojho vzniku, teda socializmom, predsa len viac, ako by si človek želal?
Nechcem si osvojiť túto otázku, pretože som si svoju šatňu „zabydlel“. S kolegom sme sa zložili dokonca aj na vežu, máme tam mikrovlnku, varnú kanvicu, všetko sme si oblepili obrázkami svojich žien a svojich hereckých idolov. V každom prípade si myslím, že to nie je o budove, ale o tých ľuďoch, čo sú tam, a o tom, čo sa tam deje. Pozrite sa, všetko nejako vyzerá, pozrite sa, bavili sme sa o mojej fyziognómii a tiež sa s tým dá vyliezť na javisko. (Úsmev.)
.takže tá budova už dnes nehrá nijakú rolu.
Však ja idem dnu na Madame Butterfly, hergot, nejdem očumovať interiér. A je to aj o mentálnej výbave nášho národa. Človek vojde dnu, pozrie si tú fontánku alebo tie šutre, čo tam sú vo foyer, a povie si: To je dosť trápne, a s týmto pocitom si sadne aj do divadla, a už neprijme ani inscenáciu, lebo sa tam cíti zle, odkedy do divadla vošiel.
.vy ste dnes symbolom herca, ktorý neberie pôsobenie v SND tak ľahučko – že si popri tom odskočí aj do nejakého seriálu, aj do nejakej zábavnej šou.
Pozor, aj ja to beriem ľahučko. Len som si vybral ťažšiu cestu k tomu „ľahučku“.
.v čom je tá ťažká cesta?
Ak som na javisku vytvoril nejaké hodnotné veci, tak tá hodnota je v tom, čo som za ne zaplatil. (Ticho.) Čo som za ne dal, počas skúšania, počas repríz. Teda tá hodnota je pre mňa nie v tom, čo som tou rolou získal, ale čo som za ňu zaplatil.
.čím sa v divadle platí?
Podpisuje sa to na zdraví, na psychike. Prídem domov a vedľa mojej malej Sáry tam sedí aj Čechov a Goethe. Sáru viem odlákať preč, ale tí dvaja tam sedia stále. Tá miestnosť je kontaminovaná týmito autormi, alebo inými. Nemôžem sa toho zbaviť, nemôžem vypnúť hlavu, zle spím. To je ten šek.
.dnes slúžite ako najvýraznejší príklad herca, ktorý odmieta lukratívne ponuky v televíziách preto, aby mohol naplno hrať v divadle. Asi vás už za to kolegovia aj nemajú radi.
Mne sa to nechce hodnotiť, som z tých debát unavený, nech si každý robí, čo chce. Je pravda, že cítim, že kolegovia prichádzajú „do práce“ unavení. Cítim to a prekáža mi to. Ja sa jednoducho nerozmieňam a tým pádom sa môžem a chcem sústrediť na jednu konkrétnu vec a venujem jej všetko a ďakujem bezbrehej tolerantnosti mojej rodiny za to, že mi je to umožnené.
.ako sa človek dostane k Hamletovi, najslávnejšej role pre herca vo veku od tridsať do štyridsať rokov?
Ak ste zamestnanec divadla, tak si režisér vytypuje herca, prekonzultuje to s direktorom, podpíšu sa pod to traja ľudia – režisér, šéf Činohry a generálny riaditeľ. A vy sa to jedného dňa dozviete z nástenky. Stále mám možnosť povedať, že si na to netrúfam. Jedného dňa si sadneme k stolu, začneme ju čítať, rozoberať ju, a potom sa každý podľa toho, ako je na tom so svojou výbavou, začne režiséra pýtať alebo nepýtať.
.čo ste si pomysleli, keď ste si pozreli tú nástenku a videli tam svoj rozpis úloh na Hamleta?
No do... , to budem dosť veľmi sám.
.vďaka tomu, ako Shakespeare tú rolu napísal, alebo vďaka niečomu inému?
Vďaka niečomu inému.
.divadelný kritik Vladimír Štefko o tomto predstavení napísal: Hamletova dvojaká osamelosť. Jednej osamelosti – tej Hamletovej – rozumieme, v čom je tá druhá?
Možno je to vec prístupu. Však Robo má hlavnú rolu, nech si ju zahrá, my mu budeme nahrávať a on nech dáva góly, ale ja si myslím, že aj hráč na postrannej čiare môže vyštartovať a ísť dať gól.
.čo je najťažšie, keď človek skúša takéto ťažké roly?
Keď nedostávam odpovede na otázky, ktoré potrebujem a keď ich neviem nájsť v sebe. A keď zisťujem, že ich v sebe nevie nájsť ani dramaturg, ani režisér. A vtedy sa cítim strašne osamelo a strašne bezmocne a musím zapnúť všetky generátory, ktoré mám.
.kde sú tie vaše generátory?
V poslednom čase v rodine, to je absolútny energizer.
.no a kde sa hľadajú tie odpovede?
Aj v literatúre. Ale je ťažké niektoré veci vysvetľovať mladému človeku, ktorý je, povedzme, o tri hlavy vyšší odo mňa a v pohode mu predajú pivo aj cigarety a odo mňa si vypýtajú občiansky preukaz. A ja mu mám vysvetliť, že teraz pôjdem kočom do Moskvy a bude to trvať tri dni. A on mi povie: ty truľo, kúp si predsa letenku. Doba posúva interpretáciu jednotlivých hier. Ale ja si myslím, že ísť do nejakých veľkých experimentov a robiť na skateboardoch Petra a Luciu či vletieť na javisko na vetroni a zrúknuť: „Mám ťa, Claudius!“ sa mi zdá „pritrúble“. Ak to režisér nevie urobiť tak, ako to Shakespeare napísal, tak nech to radšej nerobí.
.keď sa hra naskúša, odpremiéruje, nastupuje rutina?
Slovo rutina nemám vo svojom slovníku, iba keby to bolo meno nejakej barovej tanečnice La Rutina. Každý večer idem od nuly. Niektorí kolegovia hovoria, že pre nich je zaujímavejší proces skúšania. Ale ja mám strašne rád reprízy, kde si môžem skúšať aj iné veci – samozrejme, v intenciách naštudovania hry – a občas to aj obrátiť celkom naruby. Bez toho, aby som tej role ublížil.
.to sa asi nedá vždy.
Ide to vtedy, keď rola a ja spolu žijeme, bavíme sa spolu, osvojujeme si svoje návyky, biorytmy a v ideálnom prípade spolu splynieme. Zbavím sa všetkého, čo poznám, čo mám naučené. Zrazu nie je rozdiel medzi mnou a rolou. V ideálnom prípade ani neviem, kto je na javisku. Som to ja? Je to Hamlet? A kto kým vlastne vládne?
.nie je to nebezpečné? Nebojíte sa, či sa vrátite späť?
Dobrá otázka. (Smiech.) Ale je určená skôr niekomu v bielom plášti. Miloš Kopecký raz úplne presne povedal, že „herec musí po představení vystydnout“. Chce to čas, u mňa je to posunuté, v stredu som mal Ivanova a únava na mňa doľahla vo štvrtok a kým som sa jej zbavil, prišiel piatok a hral som Fausta. Celú sobotu som spal a v nedeľu bol na programe Hollý.
.ako sa prepnete, keď hráte v jeden týždeň tri veľké roly?
No, treba poslať z kuchyne preč Fausta, lebo klopká Vilo. A za ním stojí v chodbe Hollý. Mám na to prostriedky, dokážem si atmosféru toho predstavenia brutálne natlačiť do hlavy dve hodiny pred predstavením, samozrejme, musím byť pri tom sám.
.čo cítite z hľadiska? Prečo dnes ľudia chodia do divadla?
V ideálnom prípade – a zažil som ich veľa – chcú vidieť možno naozaj seba. Veľa ráz sa mi stalo, že mi po predstavení prišla od známeho sms-ka: Ty vole, to som bol ja! A keď sa opýtam, či na to predstavenie príde ešte raz, povie: Nie. Alebo povie: Áno, ale bez ženy. To sú malé osobné katarzie, to je ideálny prípad, keď štvrtá stena padne a hľadisko ide s nami. Zjednodušene: je prajné.
.dá sa to vycítiť?
Dá.
.kde tá katarzia funguje stopercentne?
Čerstvá skúsenosť je s Ivanovom od Čechova. Tam som videl veľa zarosených očí. Je rozdiel, kto nad kým a čím plače. Niekto plače nad osudom postavy či nad stavom spoločnosti, niekto myslí na svoj vlastný príbeh. Keď vidíme Ivanova, ako hovorí svojej žene: O chvíľu zdochneš, ty piča židovská! A v sekunde si uvedomí: čo som to povedal? To nie je ľahké odohrať. Ale je to nebojácnosť ukázať niečo strašné a pochybné, že aj to je vo mne, ale to je aj vo vás, čo sa na mňa pozeráte. Koľkokrát ste povedali: Ja by som ťa zabil, keby som mohol!
.keďže hráte len v divadle, dá sa z toho dnes slušne vyžiť? Herci sa bránia, že tie platy sú nízke.
Ja mám tiež hypotéky, tiež som zadlžený, ale neprislúcha mi hodnotiť kolegov, nepoznám ich platy, je to háklivá téma. Vidíte, prišiel som v čistom, myslím si, že aj celkom voniam, mám aj umytú hlavu.
.roky sa herci zo SND sťažovali na režisérov, stále sa tam točili tí istí ľudia. Je to lepšie?
Áno, prevažujú hosťujúci režiséri, väčšinou mladí. Vidím tam perspektívu. Ale je pravda, že máme diery v hereckom súbore vo vekových kategóriách.
.chodíte aj na iné predstavenia ako divák?
Chodím, chcem mať prehľad, chcem si utvrdiť alebo vyvrátiť pocit z niektorých kolegov, ale ja nemám patent na pravdu, neviem, čo je správne, ale niekedy, keď vidím predstavenie, v ktorom neúčinkujem, si poviem: No chvála pánubohu, že v tom neúčinkujem. Alebo si poviem: tak toto by som skôr mal hrať ja, lebo ty tam len si!
.ako je teraz na tom slovenské divadlo?
Je stále potrebné.
.je tu dosť ľudí, ktorí ho robia dobre?
Sú tu takí ľudia, ale neviem, či ich je dosť.
.prečo si nechodíte prevziať divadelné ceny?
Zahral som si tú rolu, už ma to naplnilo.
.začali ste kedysi študovať réžiu. Čo je s tým?
Mám iné priority. Ani to nestíham.
.takže režisér z vás nebude?
Teraz nemám tú ambíciu, možno, keď budem starší, unavenejší.
.váš životný princíp robiť svoju prácu naplno, na doraz, bez kompromisov, je svojím spôsobom fascinujúci. Vidíte v našej spoločnosti – aj mimo divadla – ľudí, ktorí podobne fungujú?
Vidím. Nechcem nikoho menovať, ale sú to ľudia, o ktorých sa nepíše v novinách. Raz za čas sa zjavia – a je to „něco“. Je to niečo a som rád, že zopár takýchto mimozemšťanov na Slovensku je a nemajú žiadnu vnútornú potrebu takejto sebaprezentácie.
.bol niekto, kto vás na túto životnú cestu inšpiroval?
Možno ľudia z histórie.
.skúste menovať.
Mám menovať svätého Marlona Branda? Tak už som ho dal. To bol ťažký kaliber, obrazne aj doslova.
.vy dobre spievate napríklad Rolling Stones. To vás baví?
No jasné, možno je to taká malá psychohygiena. A záleží aj na tom, kto ma zavolá. Teraz má aj Richard Müller turné – a furt nič! Nevolá! (Úsmev.)
.dokonca ste nahrali album. Ešte niečo bude?
To je ako pri hľadaní životného partnera. Potrebujem nájsť človeka, ktorý je rovnako naladený na strašne veľa vecí, aby bol vôbec ochotný do toho ísť partizánskym spôsobom, teda zadarmo, vlastný náklad, ktorý porozdávame. Ja v tomto veľa ambícií nemám, necítim sa tam až tak doma ako na inom javisku.
.vy ste si založili rodinu, máte poldruharočnú dcéru. Aké to je – život herca s rodinou?
Stačí, že prídem domov po skúške a moja malá ma privíta: „Tata, papa!“ Ona mi kýva, akoby som odchádzal. To je také hrozné, taká šupa na srdce, že sa mi to premieta až na pozitívnu energiu. Dobíja mi to baterky úplne astrálnym spôsobom.
.ste rodinný typ?
Absolútne. Verím, že pri Sárinke sa to neskončí. Rodina – to je najviac.
.má ešte zmysel robiť veci tak naplno? Až na istej hranici sebazničenia? Dokonca aj vtedy, keď za to nie je sláva, ani veľké peniaze?
Ak chcem byť naozaj tvorivý, nemôže byť reč o peniazoch, o sláve, o úspechu ani o dobrej povesti.
.aká je potom tá odmena?
Pocit. Pokoj tu. (Ukáže niekde smerom k srdcu.) Mne to naozaj stačí. A vlastne ešte čosi – keď si aspoň jeden divák povie: Ty kokos, tak toto bolo niečo! Mne to úplne stačí.
Robert Roth / Narodil sa v roku 1972, od siedmich rokov pôsobil v Detskej rozhlasovej dramatickej družine, študoval na bratislavskom konzervatóriu, pôsobil v Divadle J. Palárika a na Novej scéne. Od rok 2000 je členom Činohry SND, kde v súčasnosti hrá Hamleta, Fausta, Jána Hollého a Ivanova. Z času na čas spieva s kapelou Tomáša Slobodu.
Plodný.
.v súčasnosti hráte v SND štyri veľké postavy. Čím to je?
Lebo režiséri vedia, akým spôsobom pracujem. Že sa do toho ponáram na doraz, a tak sa udeje taký náboženský zázrak, že zmizne Roth, zmizne Hamlet, jeden v druhom – a zrazu sa to narodí. A možno je to z čisto praktického dôvodu, nechcú, aby to hral človek s okukaným ksichtom. No a keďže ja mám aknóznu pleť, tak sa mi každým dňom mení, a preto nemôžem byť okukaný.
.to je vtipné.
Na tejto odpovedi trvám.
.aknózna pleť, útla postava, žiadny modelingový typ, a predsa ste dnes asi najdôležitejším hercom SND, vďaka ktorému môže Činohra hrať Hamleta, Fausta aj Ivanova.
To tvrdíte vy. Ale dajte do tej otázky aspoň to, že najdôležitejší herec svojej generácie.
.dobre. Tak ste najvýznamnejší herec SND svojej generácie. Ako sa to stalo?
Možno je to tým prístupom, nie každý má šťastie robiť to, čo ho baví. A mňa to baví naozaj životne. Tým teraz nechcem urážať svoju rodinu, ale je to moja priorita, ja som si zvolil túto cestu a po nej idem. Na doraz, so všetkým, čo k tomu patrí.
.preto vás režiséri obsadzujú? Lebo sú si istí, že to predstavenie potiahnete?
Sú aj režiséri, ktorí vás obsadia preto, že sú si istí, že tú postavu vyrobíte, aj keby vám v ničom nepomohli a neodpovedali na jedinú otázku. A sú aj režiséri, ktorí si nechcú kontaminovať krásny titul svetovej drámy opozeranou tvárou.
.v podstate im rozumieme.
Marketing tvrdí, že „seriálovci“ nám plnia búdu. Ja na to hovorím: tak ma vykopnite, ja tu nepotrebujem pľuť krv, keď oni plnia búdu. Nech vám ju plnia, super! Zdá sa mi minimálne nefér povedať mi do ksichtu, že oni plnia búdu. Nech si to aj myslia, ale oplieskavať mi to o hlavu?
.to je dosť hrozné, čo hovoríte.
No je to hrozné, ale čo mám robiť? Bohužiaľ, je taká doba, pozerajú sa seriály, telky a ja som mal minule na predstavení chuť chytiť jedného diváka za krk a vyhodiť ho z divadla, keď sa v ňom nevie správať. Mal som chuť povedať mu: „Mňa nemôžeš prepnúť, to si uvedom! Tu si v divadle, to sa odohráva tu a teraz a keď ťa to nebaví, choď preč!“
.čo robil?
Odpovedal na každú Hamletovu otázku, vykrikoval akože „vtipné" odpovede. A vtedy sa vo vás bije slušný človek a profesionál, ktorý si to nesmie dovoliť. Ale už som mal chuť poprosiť o svetlo v sále a dať mu dve možnosti: vyskúšať si to tam hore a ja budem komentovať a sms-kovať, alebo nech vypadne.
.prečo ste chceli byť hercom? Čo ste od toho očakávali?
Chcel som byť na javisku. Nemám rád slovo herec.
.čo je na ňom zlé?
No nemám ho rád, lebo sa strašne sprofanovalo. Dnes je hercom hocijaký hochštapler, ktorý hovorí smiešne po slovensky. A za meno sa mu napíše: herec, spevák, dramaturg, režisér, scenárista. To ma ide rozhodiť od jedu.
.takže javisko vás priťahovalo.
Áno, chcel som byť na javisku a robiť činoherné divadlo.
.máte ten vzťah k divadlu z rodiny?
Bol som rozhlasové dieťa, stál som pred mikrofónom od svojich siedmich rokov a lákalo ma to k trošku väčšiemu prejavu ako rozhlasovému, hoci nedám dopustiť na rozhlas, kde má interpret k dispozícii naozaj len hlas.
.vyštudovali ste konzervatórium, hudobno-dramatický odbor. Dalo vám to niečo?
Veľa, hlavne to, že som študoval s hudobníkmi. Dalo mi to disciplínu, ktorá je nesmierne dôležitá pri tom, keď chce človek robiť umenie. Nie iba remeslo. Disciplína je neskutočne dôležitá. A ja nehovorím o dochádzke.
.prečo ste nešli na vysokú školu?
Videli ma v študentskom predstavení a ponúkli mi angažmán v Trnave, okamžite som sa toho chytil. Bol som tam len jednu sezónu, potom som dostal ponuku z Novej scény. To bola celkom vtipná scénka.
.tak nám ju povedzte.
Volala mi pani Cila Veškrnová z Novej scény, aby som sa prišiel ukázať Bednárikovi. Ja som práve pral, lebo rodičia boli diplomati v Budapešti, takže som býval sám. A povedal som jej, že nemôžem, lebo musím vyvesiť bielizeň. Potom nasledovalo dlhé ticho a potom: „Ty sopliak, tu sa onakvejšie hviezdy plazia pred Bednárikom. Tak to vyves a dôjdi." Tak som to vyvesil a došiel. A potom som hral v muzikáli Pokrvní bratia.
.v SND vás chceli aj nechceli. Ako to bolo?
Hosťoval som tam bol už od roku 1994 a v roku 1996 som si podal žiadosť. V tom čase bol generálnym riaditeľom pán Fischer, ktorý to nepodpísal. Ale obsadzovali ma pravidelne, takže som tam bol ako stály hosť a keď v roku 1988 opozícia vyhrala a Dušan Jamrich sa opäť stal riaditeľom SND, tak ma prijal za člena súboru.
.takže voľby v roku 1998 nepriniesli len koniec mečiarizmu, ale aj miesto v súbore SND pre Roberta Rotha.
Svojím spôsobom áno.
.na páde mečiarizmu ste sa tiež trošku zúčastňovali. Boli ste v tú pamätnú noc na ministerstve kultúry, keď z nej pod kabátom utekal minister Hudec, nie?
Naozaj som vtedy cítil, že sa dejú zlé veci. Bolo to ešte relatívne krátko po Nežnej revolúcii a ľudia ešte mali tú silu, tú chuť otvoriť ústa, rozkopnúť dvere, vykríknuť niečo a najmä držať pokope. Pamätám si ako dnes, keď som sa pozrel dolu zo schodiska a začul: „Ty vole, dole je asi štyridsať policajtov.“ Sadli sme si na zem, chytili sa za ruky a zdola počuli dupot. A na schodoch im Kňažko hovoril: „Porušujete zákon, páni!“ A veliteľ na to: „Pripraviť na zákrok!“ A Kňažko opäť: „Porušujete zákon, páni!“ Veliteľ: „Vykonať!“ Začali nás ťahať dole po schodoch, ale páčili sa mi dve nemenované kolegyne, ktoré sa krátko pred zákrokom nalíčili. (Úsmev.)
.aký pocit vám z tej akcie umelcov proti štátnej moci ostal?
Tí gauneri, čo tam vtedy boli – a nemám pocit, že teraz sú tam menší, len sú poučenejší a vedia sa značkovejšie obliecť – vedeli, ako s nami zamiesť. Ale nevnímal som to ako márne úsilie a ako hovorí McMurphy v Prelete nad kukučkiným hniezdom: Hergot, aspoň som to skúsil.
.potom prišla nová vládna garnitúra a dilema, čo s rozostavanou budovou SND. Váš pocit?
Mal som stále pocit, že je tam nejaká ryža. Že tam je stále čo kradnúť, z čoho brať, že sa stále do toho lejú peniaze a že sa to bude stavať dlho. Som presvedčený, že x domčekov po celom Slovensku má fragmenty z činohernej sály, aj z opernej sály a množstvo iných artefaktov, ako mramor, travertín, za lacný peniaz. Jednoducho za odvoz.
.verili ste tomu, že tá budova môže fungovať ako kvalitný divadelný priestor?
Dlho sa masírovali hlavy, že to musí byť multifunkčný objekt, akýsi multiplexný hybrid. Predstavovali si to jednoducho, že ráno tam bude kino, potom prednáška a večer predstavenie. Lenže to predstavenie treba postaviť, naskúšať. Pán minister Tóth, hoci o zosnulých len dobre, raz povedal, že veď tú cvičebňu tam budete mať. Možno mal predstavu nejakej telocvične, kde to zbúchame a večer to odohráme. Rozhodovali o nás ľudia, ktorí v divadle možno v živote ani neboli.
.vy ste možno chodievali aj do Stoky.
Aké možno?
.no dobre, takže chodievali ste do Stoky. Ako ste vnímali jej koniec?
Ako jeden nerovný zápas, ktorý, bohužiaľ, Stoka vyhrať nemohla.
.nie je tá budova poznamenaná dobou svojho vzniku, teda socializmom, predsa len viac, ako by si človek želal?
Nechcem si osvojiť túto otázku, pretože som si svoju šatňu „zabydlel“. S kolegom sme sa zložili dokonca aj na vežu, máme tam mikrovlnku, varnú kanvicu, všetko sme si oblepili obrázkami svojich žien a svojich hereckých idolov. V každom prípade si myslím, že to nie je o budove, ale o tých ľuďoch, čo sú tam, a o tom, čo sa tam deje. Pozrite sa, všetko nejako vyzerá, pozrite sa, bavili sme sa o mojej fyziognómii a tiež sa s tým dá vyliezť na javisko. (Úsmev.)
.takže tá budova už dnes nehrá nijakú rolu.
Však ja idem dnu na Madame Butterfly, hergot, nejdem očumovať interiér. A je to aj o mentálnej výbave nášho národa. Človek vojde dnu, pozrie si tú fontánku alebo tie šutre, čo tam sú vo foyer, a povie si: To je dosť trápne, a s týmto pocitom si sadne aj do divadla, a už neprijme ani inscenáciu, lebo sa tam cíti zle, odkedy do divadla vošiel.
.vy ste dnes symbolom herca, ktorý neberie pôsobenie v SND tak ľahučko – že si popri tom odskočí aj do nejakého seriálu, aj do nejakej zábavnej šou.
Pozor, aj ja to beriem ľahučko. Len som si vybral ťažšiu cestu k tomu „ľahučku“.
.v čom je tá ťažká cesta?
Ak som na javisku vytvoril nejaké hodnotné veci, tak tá hodnota je v tom, čo som za ne zaplatil. (Ticho.) Čo som za ne dal, počas skúšania, počas repríz. Teda tá hodnota je pre mňa nie v tom, čo som tou rolou získal, ale čo som za ňu zaplatil.
.čím sa v divadle platí?
Podpisuje sa to na zdraví, na psychike. Prídem domov a vedľa mojej malej Sáry tam sedí aj Čechov a Goethe. Sáru viem odlákať preč, ale tí dvaja tam sedia stále. Tá miestnosť je kontaminovaná týmito autormi, alebo inými. Nemôžem sa toho zbaviť, nemôžem vypnúť hlavu, zle spím. To je ten šek.
.dnes slúžite ako najvýraznejší príklad herca, ktorý odmieta lukratívne ponuky v televíziách preto, aby mohol naplno hrať v divadle. Asi vás už za to kolegovia aj nemajú radi.
Mne sa to nechce hodnotiť, som z tých debát unavený, nech si každý robí, čo chce. Je pravda, že cítim, že kolegovia prichádzajú „do práce“ unavení. Cítim to a prekáža mi to. Ja sa jednoducho nerozmieňam a tým pádom sa môžem a chcem sústrediť na jednu konkrétnu vec a venujem jej všetko a ďakujem bezbrehej tolerantnosti mojej rodiny za to, že mi je to umožnené.
.ako sa človek dostane k Hamletovi, najslávnejšej role pre herca vo veku od tridsať do štyridsať rokov?
Ak ste zamestnanec divadla, tak si režisér vytypuje herca, prekonzultuje to s direktorom, podpíšu sa pod to traja ľudia – režisér, šéf Činohry a generálny riaditeľ. A vy sa to jedného dňa dozviete z nástenky. Stále mám možnosť povedať, že si na to netrúfam. Jedného dňa si sadneme k stolu, začneme ju čítať, rozoberať ju, a potom sa každý podľa toho, ako je na tom so svojou výbavou, začne režiséra pýtať alebo nepýtať.
.čo ste si pomysleli, keď ste si pozreli tú nástenku a videli tam svoj rozpis úloh na Hamleta?
No do... , to budem dosť veľmi sám.
.vďaka tomu, ako Shakespeare tú rolu napísal, alebo vďaka niečomu inému?
Vďaka niečomu inému.
.divadelný kritik Vladimír Štefko o tomto predstavení napísal: Hamletova dvojaká osamelosť. Jednej osamelosti – tej Hamletovej – rozumieme, v čom je tá druhá?
Možno je to vec prístupu. Však Robo má hlavnú rolu, nech si ju zahrá, my mu budeme nahrávať a on nech dáva góly, ale ja si myslím, že aj hráč na postrannej čiare môže vyštartovať a ísť dať gól.
.čo je najťažšie, keď človek skúša takéto ťažké roly?
Keď nedostávam odpovede na otázky, ktoré potrebujem a keď ich neviem nájsť v sebe. A keď zisťujem, že ich v sebe nevie nájsť ani dramaturg, ani režisér. A vtedy sa cítim strašne osamelo a strašne bezmocne a musím zapnúť všetky generátory, ktoré mám.
.kde sú tie vaše generátory?
V poslednom čase v rodine, to je absolútny energizer.
.no a kde sa hľadajú tie odpovede?
Aj v literatúre. Ale je ťažké niektoré veci vysvetľovať mladému človeku, ktorý je, povedzme, o tri hlavy vyšší odo mňa a v pohode mu predajú pivo aj cigarety a odo mňa si vypýtajú občiansky preukaz. A ja mu mám vysvetliť, že teraz pôjdem kočom do Moskvy a bude to trvať tri dni. A on mi povie: ty truľo, kúp si predsa letenku. Doba posúva interpretáciu jednotlivých hier. Ale ja si myslím, že ísť do nejakých veľkých experimentov a robiť na skateboardoch Petra a Luciu či vletieť na javisko na vetroni a zrúknuť: „Mám ťa, Claudius!“ sa mi zdá „pritrúble“. Ak to režisér nevie urobiť tak, ako to Shakespeare napísal, tak nech to radšej nerobí.
.keď sa hra naskúša, odpremiéruje, nastupuje rutina?
Slovo rutina nemám vo svojom slovníku, iba keby to bolo meno nejakej barovej tanečnice La Rutina. Každý večer idem od nuly. Niektorí kolegovia hovoria, že pre nich je zaujímavejší proces skúšania. Ale ja mám strašne rád reprízy, kde si môžem skúšať aj iné veci – samozrejme, v intenciách naštudovania hry – a občas to aj obrátiť celkom naruby. Bez toho, aby som tej role ublížil.
.to sa asi nedá vždy.
Ide to vtedy, keď rola a ja spolu žijeme, bavíme sa spolu, osvojujeme si svoje návyky, biorytmy a v ideálnom prípade spolu splynieme. Zbavím sa všetkého, čo poznám, čo mám naučené. Zrazu nie je rozdiel medzi mnou a rolou. V ideálnom prípade ani neviem, kto je na javisku. Som to ja? Je to Hamlet? A kto kým vlastne vládne?
.nie je to nebezpečné? Nebojíte sa, či sa vrátite späť?
Dobrá otázka. (Smiech.) Ale je určená skôr niekomu v bielom plášti. Miloš Kopecký raz úplne presne povedal, že „herec musí po představení vystydnout“. Chce to čas, u mňa je to posunuté, v stredu som mal Ivanova a únava na mňa doľahla vo štvrtok a kým som sa jej zbavil, prišiel piatok a hral som Fausta. Celú sobotu som spal a v nedeľu bol na programe Hollý.
.ako sa prepnete, keď hráte v jeden týždeň tri veľké roly?
No, treba poslať z kuchyne preč Fausta, lebo klopká Vilo. A za ním stojí v chodbe Hollý. Mám na to prostriedky, dokážem si atmosféru toho predstavenia brutálne natlačiť do hlavy dve hodiny pred predstavením, samozrejme, musím byť pri tom sám.
.čo cítite z hľadiska? Prečo dnes ľudia chodia do divadla?
V ideálnom prípade – a zažil som ich veľa – chcú vidieť možno naozaj seba. Veľa ráz sa mi stalo, že mi po predstavení prišla od známeho sms-ka: Ty vole, to som bol ja! A keď sa opýtam, či na to predstavenie príde ešte raz, povie: Nie. Alebo povie: Áno, ale bez ženy. To sú malé osobné katarzie, to je ideálny prípad, keď štvrtá stena padne a hľadisko ide s nami. Zjednodušene: je prajné.
.dá sa to vycítiť?
Dá.
.kde tá katarzia funguje stopercentne?
Čerstvá skúsenosť je s Ivanovom od Čechova. Tam som videl veľa zarosených očí. Je rozdiel, kto nad kým a čím plače. Niekto plače nad osudom postavy či nad stavom spoločnosti, niekto myslí na svoj vlastný príbeh. Keď vidíme Ivanova, ako hovorí svojej žene: O chvíľu zdochneš, ty piča židovská! A v sekunde si uvedomí: čo som to povedal? To nie je ľahké odohrať. Ale je to nebojácnosť ukázať niečo strašné a pochybné, že aj to je vo mne, ale to je aj vo vás, čo sa na mňa pozeráte. Koľkokrát ste povedali: Ja by som ťa zabil, keby som mohol!
.keďže hráte len v divadle, dá sa z toho dnes slušne vyžiť? Herci sa bránia, že tie platy sú nízke.
Ja mám tiež hypotéky, tiež som zadlžený, ale neprislúcha mi hodnotiť kolegov, nepoznám ich platy, je to háklivá téma. Vidíte, prišiel som v čistom, myslím si, že aj celkom voniam, mám aj umytú hlavu.
.roky sa herci zo SND sťažovali na režisérov, stále sa tam točili tí istí ľudia. Je to lepšie?
Áno, prevažujú hosťujúci režiséri, väčšinou mladí. Vidím tam perspektívu. Ale je pravda, že máme diery v hereckom súbore vo vekových kategóriách.
.chodíte aj na iné predstavenia ako divák?
Chodím, chcem mať prehľad, chcem si utvrdiť alebo vyvrátiť pocit z niektorých kolegov, ale ja nemám patent na pravdu, neviem, čo je správne, ale niekedy, keď vidím predstavenie, v ktorom neúčinkujem, si poviem: No chvála pánubohu, že v tom neúčinkujem. Alebo si poviem: tak toto by som skôr mal hrať ja, lebo ty tam len si!
.ako je teraz na tom slovenské divadlo?
Je stále potrebné.
.je tu dosť ľudí, ktorí ho robia dobre?
Sú tu takí ľudia, ale neviem, či ich je dosť.
.prečo si nechodíte prevziať divadelné ceny?
Zahral som si tú rolu, už ma to naplnilo.
.začali ste kedysi študovať réžiu. Čo je s tým?
Mám iné priority. Ani to nestíham.
.takže režisér z vás nebude?
Teraz nemám tú ambíciu, možno, keď budem starší, unavenejší.
.váš životný princíp robiť svoju prácu naplno, na doraz, bez kompromisov, je svojím spôsobom fascinujúci. Vidíte v našej spoločnosti – aj mimo divadla – ľudí, ktorí podobne fungujú?
Vidím. Nechcem nikoho menovať, ale sú to ľudia, o ktorých sa nepíše v novinách. Raz za čas sa zjavia – a je to „něco“. Je to niečo a som rád, že zopár takýchto mimozemšťanov na Slovensku je a nemajú žiadnu vnútornú potrebu takejto sebaprezentácie.
.bol niekto, kto vás na túto životnú cestu inšpiroval?
Možno ľudia z histórie.
.skúste menovať.
Mám menovať svätého Marlona Branda? Tak už som ho dal. To bol ťažký kaliber, obrazne aj doslova.
.vy dobre spievate napríklad Rolling Stones. To vás baví?
No jasné, možno je to taká malá psychohygiena. A záleží aj na tom, kto ma zavolá. Teraz má aj Richard Müller turné – a furt nič! Nevolá! (Úsmev.)
.dokonca ste nahrali album. Ešte niečo bude?
To je ako pri hľadaní životného partnera. Potrebujem nájsť človeka, ktorý je rovnako naladený na strašne veľa vecí, aby bol vôbec ochotný do toho ísť partizánskym spôsobom, teda zadarmo, vlastný náklad, ktorý porozdávame. Ja v tomto veľa ambícií nemám, necítim sa tam až tak doma ako na inom javisku.
.vy ste si založili rodinu, máte poldruharočnú dcéru. Aké to je – život herca s rodinou?
Stačí, že prídem domov po skúške a moja malá ma privíta: „Tata, papa!“ Ona mi kýva, akoby som odchádzal. To je také hrozné, taká šupa na srdce, že sa mi to premieta až na pozitívnu energiu. Dobíja mi to baterky úplne astrálnym spôsobom.
.ste rodinný typ?
Absolútne. Verím, že pri Sárinke sa to neskončí. Rodina – to je najviac.
.má ešte zmysel robiť veci tak naplno? Až na istej hranici sebazničenia? Dokonca aj vtedy, keď za to nie je sláva, ani veľké peniaze?
Ak chcem byť naozaj tvorivý, nemôže byť reč o peniazoch, o sláve, o úspechu ani o dobrej povesti.
.aká je potom tá odmena?
Pocit. Pokoj tu. (Ukáže niekde smerom k srdcu.) Mne to naozaj stačí. A vlastne ešte čosi – keď si aspoň jeden divák povie: Ty kokos, tak toto bolo niečo! Mne to úplne stačí.
Robert Roth / Narodil sa v roku 1972, od siedmich rokov pôsobil v Detskej rozhlasovej dramatickej družine, študoval na bratislavskom konzervatóriu, pôsobil v Divadle J. Palárika a na Novej scéne. Od rok 2000 je členom Činohry SND, kde v súčasnosti hrá Hamleta, Fausta, Jána Hollého a Ivanova. Z času na čas spieva s kapelou Tomáša Slobodu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.