.mária Terézia tomu zrejme odkiaľsi zhora celkom nerozumie: Hadík spolu s Adamom Františkom Kollárom boli totiž nielen jej obľúbenými Slovákmi, ale najmä sa nezmazateľne zapísali do stredoeurópskych dejín 18. storočia. Hoci nám Hadík, potomok zemianskej rodiny z Turca, zanechal vlastnoručne napísané a obsiahle denníkové zápisky, na Slovensku o ňom dodnes nevyšla monografia. A nielen to. O Hadíkovi sa možno viac dozvedieť z nemeckej či maďarskej Wikipedie než z kníh našich historikov. Nie div, že kým priemerne rozhľadený Maďar pokladá Andrása Hadika, rodom Slováka, za maďarského génia, u nás o jeho existencii tušia len najinformovanejší.
.chcel byť kňazom
Len čo sa Mária Terézia ujala moci, zhrozil ju stav, v akom našla rakúsku armádu: jej oddiely boli demoralizované, nosili uniformy od výmyslu sveta a veliteľské kádre vynikali najmä neschopnosťou. To všetko v čase, keď okolité mocnosti spochybňovali jej nárok na trón a v čase, keď nastúpil do čela Pruska kráľ Fridrich II., famózny veliteľ hnaný túžbou po nadvláde v strednej Európe. A bol to práve slovenský vojak, ktorý pripravil Fridrichovi II. najväčšie poníženie jeho krvavými bojmi preplneného života.
Keby sa však mal budúci život uberať podľa predstáv samotného Hadíka, všetko by bolo inak. Mladík si totiž vyvolil kňazské povolanie; študoval v kňazskom seminári v Košiciach. No jeho otec Michal Hadík, hrdý husársky kapitán, chcel mať zo svojho syna vojaka. Andrej sa dal napokon prehovoriť a v roku 1732, ako 22-ročný muž, vstúpil do armády. Možno by bol naozaj dobrý vo všetkom, do čoho by sa pustil. Ale na bojovom poli sa zaskvel hneď od začiatku. Odvahou aj strategickým myslením. Slúžil v husárskych plukoch, teda oddieloch ľahkého jazdectva, ktoré pri flexibilných presunoch potrebovali práve šikovných stratégov. Hadík preto veľmi rýchlo stúpal po vojenskom rebríčku. Ako 33-ročný sa stal vôbec najmladším plukovníkom v habsburskej armáde, čo bol stále len skromný začiatok jeho kariéry.
.husársky kúsok
Hadíkove slávne chvíle prišli v tretej vojne o Sliezsko (1756 – 1763), ktorej sa hovorí aj sedemročná vojna. Bola to ďalšia séria vyčerpávajúcich bojov medzi Máriou Teréziou a Fridrichom II. o priemyselne vyspelé Sliezsko. Strednú Európu tieto boje ničili, padlo v nich až 120-tisíc vojakov.
A práve v deň, keď Hadík oslávil svoje 47. narodeniny, sa mu podarila akcia, o ktorej sa dodnes prednáša na najlepších svetových vojenských akadémiách. Pruský kráľ vtedy urputne bojoval o Sliezsko stovky kilometrov od svojho Berlína. Nemohol ani v najtemnejších víziách tušiť, že Hadík sa zo Sliezska s 3 500 vojakmi nepozorovane presunie pruským územím – až do Fridrichovho Berlína. Hadíkovci prekonali v priebehu šiestich dní asi 400 kilometrov a aby ich nikto v nepriateľskom teréne nezbadal, v noci cválali vo dvojiciach na koňoch a cez deň sa ukrývali v lesoch. Lesť sa podarila. Dňa 16. októbra 1757 sa pred šokovanou kráľovskou rodinou a Berlínčanmi zrazu z kráľovských lesov vynorili Hadíkovi muži, ktorí sa prebojovali cez mestské brány a obsadili Berlín. Kráľovná z potupeného hlavného mesta ušla. Pri bojoch padli stovky pruských vojakov a ďalšie stovky Hadík zajal, pričom prišiel len o desiatich vojakov. Od mesta si vypýtal vysoké výpalné, a rýchlo sa vyparil, keďže sa už na pomoc Berlínu ponáhľali veľké Fridrichove pluky. Pruský kráľ túto potupu Hadíkovi nikdy nezabudol. Jeho vojaci sa raz neúspešne pokúsili uniesť Hadíka z Teplíc. A keď sa oveľa neskôr, už v priateľskejších časoch, stretol Fridrich s Jozefom II., na znak úcty všetkých prítomných rakúskych generálov, ešte včerajších nepriateľov, obdaroval. Len Hadíka ostentatívne ignoroval.
Mária Terézia, ktorá označovala Fridricha II. za „netvora“, pochopiteľne po Hadíkovom husárskom kúsku žiarila blahom. Osobným listom sa mu poďakovala za „potešenie“, „preukázanie vytrvalej statočnosti“ a „slepej poslušnosti“.
.maršál
Hadík tak povýšil do hodnosti generála a dostal Veľkokríž Vojenského rádu Márie Terézie, čo bolo najväčšie vyznamenanie habsburskej monarchie. Hadík stúpal ďalej, stal sa ríšskym grófom, kráľovským miestodržiteľom v Sedmohradsku. Dosiahol najvyššiu vojenskú hodnosť poľného maršala a v mnohých bojoch bol hlavným veliteľom cisárskych vojsk. Napokon sa stal akýmsi ministrom vojny. Založil viedenský vojenský archív, zanechal dobrým štýlom napísané strategické poučenia o vojne.
Hadík ako 79-ročný starec ukončil svoje večné boje tam, kde zhruba 50 rokov predtým začínal ako kapitán – na Balkáne proti Turkom. Ako hlavný veliteľ cisárskych vojsk však pri obliehaní Belehradu ochorel a musel sa vrátiť do Viedne. Videl ešte na smrteľnej posteli umierať cisára Jozefa II., no tri týždne po cisárovej smrti odišiel aj on.
A tak ešte poznámka na okraj: pred dvoma rokmi zanikla krátko fungujúca Národná akadémia obrany maršala Andreja Hadíka, pričom vojenská akadémia, ktorá ostala, nesie meno M. R. Štefánika. To nie je dobrá voľba. Štefánik bol isteže naším veľkým politikom a diplomatom. Ale väčšieho vojenského génia než Hadíka v našich dejinách nenájdeme. Kým teda vo Viedni stojí socha Hadíka vedľa cisárovnej, u nás po ňom zľahla zem.
.chcel byť kňazom
Len čo sa Mária Terézia ujala moci, zhrozil ju stav, v akom našla rakúsku armádu: jej oddiely boli demoralizované, nosili uniformy od výmyslu sveta a veliteľské kádre vynikali najmä neschopnosťou. To všetko v čase, keď okolité mocnosti spochybňovali jej nárok na trón a v čase, keď nastúpil do čela Pruska kráľ Fridrich II., famózny veliteľ hnaný túžbou po nadvláde v strednej Európe. A bol to práve slovenský vojak, ktorý pripravil Fridrichovi II. najväčšie poníženie jeho krvavými bojmi preplneného života.
Keby sa však mal budúci život uberať podľa predstáv samotného Hadíka, všetko by bolo inak. Mladík si totiž vyvolil kňazské povolanie; študoval v kňazskom seminári v Košiciach. No jeho otec Michal Hadík, hrdý husársky kapitán, chcel mať zo svojho syna vojaka. Andrej sa dal napokon prehovoriť a v roku 1732, ako 22-ročný muž, vstúpil do armády. Možno by bol naozaj dobrý vo všetkom, do čoho by sa pustil. Ale na bojovom poli sa zaskvel hneď od začiatku. Odvahou aj strategickým myslením. Slúžil v husárskych plukoch, teda oddieloch ľahkého jazdectva, ktoré pri flexibilných presunoch potrebovali práve šikovných stratégov. Hadík preto veľmi rýchlo stúpal po vojenskom rebríčku. Ako 33-ročný sa stal vôbec najmladším plukovníkom v habsburskej armáde, čo bol stále len skromný začiatok jeho kariéry.
.husársky kúsok
Hadíkove slávne chvíle prišli v tretej vojne o Sliezsko (1756 – 1763), ktorej sa hovorí aj sedemročná vojna. Bola to ďalšia séria vyčerpávajúcich bojov medzi Máriou Teréziou a Fridrichom II. o priemyselne vyspelé Sliezsko. Strednú Európu tieto boje ničili, padlo v nich až 120-tisíc vojakov.
A práve v deň, keď Hadík oslávil svoje 47. narodeniny, sa mu podarila akcia, o ktorej sa dodnes prednáša na najlepších svetových vojenských akadémiách. Pruský kráľ vtedy urputne bojoval o Sliezsko stovky kilometrov od svojho Berlína. Nemohol ani v najtemnejších víziách tušiť, že Hadík sa zo Sliezska s 3 500 vojakmi nepozorovane presunie pruským územím – až do Fridrichovho Berlína. Hadíkovci prekonali v priebehu šiestich dní asi 400 kilometrov a aby ich nikto v nepriateľskom teréne nezbadal, v noci cválali vo dvojiciach na koňoch a cez deň sa ukrývali v lesoch. Lesť sa podarila. Dňa 16. októbra 1757 sa pred šokovanou kráľovskou rodinou a Berlínčanmi zrazu z kráľovských lesov vynorili Hadíkovi muži, ktorí sa prebojovali cez mestské brány a obsadili Berlín. Kráľovná z potupeného hlavného mesta ušla. Pri bojoch padli stovky pruských vojakov a ďalšie stovky Hadík zajal, pričom prišiel len o desiatich vojakov. Od mesta si vypýtal vysoké výpalné, a rýchlo sa vyparil, keďže sa už na pomoc Berlínu ponáhľali veľké Fridrichove pluky. Pruský kráľ túto potupu Hadíkovi nikdy nezabudol. Jeho vojaci sa raz neúspešne pokúsili uniesť Hadíka z Teplíc. A keď sa oveľa neskôr, už v priateľskejších časoch, stretol Fridrich s Jozefom II., na znak úcty všetkých prítomných rakúskych generálov, ešte včerajších nepriateľov, obdaroval. Len Hadíka ostentatívne ignoroval.
Mária Terézia, ktorá označovala Fridricha II. za „netvora“, pochopiteľne po Hadíkovom husárskom kúsku žiarila blahom. Osobným listom sa mu poďakovala za „potešenie“, „preukázanie vytrvalej statočnosti“ a „slepej poslušnosti“.
.maršál
Hadík tak povýšil do hodnosti generála a dostal Veľkokríž Vojenského rádu Márie Terézie, čo bolo najväčšie vyznamenanie habsburskej monarchie. Hadík stúpal ďalej, stal sa ríšskym grófom, kráľovským miestodržiteľom v Sedmohradsku. Dosiahol najvyššiu vojenskú hodnosť poľného maršala a v mnohých bojoch bol hlavným veliteľom cisárskych vojsk. Napokon sa stal akýmsi ministrom vojny. Založil viedenský vojenský archív, zanechal dobrým štýlom napísané strategické poučenia o vojne.
Hadík ako 79-ročný starec ukončil svoje večné boje tam, kde zhruba 50 rokov predtým začínal ako kapitán – na Balkáne proti Turkom. Ako hlavný veliteľ cisárskych vojsk však pri obliehaní Belehradu ochorel a musel sa vrátiť do Viedne. Videl ešte na smrteľnej posteli umierať cisára Jozefa II., no tri týždne po cisárovej smrti odišiel aj on.
A tak ešte poznámka na okraj: pred dvoma rokmi zanikla krátko fungujúca Národná akadémia obrany maršala Andreja Hadíka, pričom vojenská akadémia, ktorá ostala, nesie meno M. R. Štefánika. To nie je dobrá voľba. Štefánik bol isteže naším veľkým politikom a diplomatom. Ale väčšieho vojenského génia než Hadíka v našich dejinách nenájdeme. Kým teda vo Viedni stojí socha Hadíka vedľa cisárovnej, u nás po ňom zľahla zem.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.