.česi ho považujú za svojho. Vaško, po otcovi Čech a po matke Slovák, sa narodil v roku 1924 vo Zvolene. Otec pochádzal z pražskej katolíckej úradníckej rodiny, matka zase zase zo známej zvolenskej rodiny Veselovcov. K ich zoznámeniu prispela boľševická revolúcia Bélu Kúna, počas ktorej sa Vaško starší ocitol v radoch československého vojska na Slovensku. Po svadbe sa mladá rodina usadila v Banskej Bystrici.
Pre mladého Vaška sa však osudovým stal odchod na vysokoškolské štúdiá do Bratislavy, stretnutie s chorvátskym jezuitom a propagátorom laického apoštolátu Tomislavom Kolakovičom a jeho spoločenstvom aktívnych katolíkov, takzvanou Rodinou. „Vďaka Kolakovičovi som pochopil, že duchovný život neznamená len modliť sa, chodiť na omšu a občas sa postiť, ale že je to životný štýl upravujúci vzťah k sebe, k Bohu a k ľuďom,“ napísal neskôr Vaško.
Vaško bol oddaný katolík, ale podobne ako mnoho jeho kolegov z Rodiny nemal v obľube vojnový štát na čele s kňazom Tisom. Aj preto po vypuknutí SNP nezaváhal, po peripetiách sa mu podarilo dostať do Banskej Bystrice, kde sa pridal k odboju. Nakoniec jeho strýkovia generál Mirko Vesel a plukovníci Milan a Miloš Veselovci hrali v Povstaní kľúčovú úlohu.
Hneď ako prišiel do Banskej Bystrice, vstúpil do povstaleckej armády. Po porážke povstania ho Nemci zajali a uväznili. Vtedy mladý študent doslova len o vlások unikol smrti. Partizáni podnikli útok na trafostanicu v Banskej Bystrici a Gestapo sa ako odvetu rozhodlo popraviť desať zajatcov. Vaško bol medzi nimi. Po intervencii banskobystrického biskupa Škrábika u prezidenta Tisa bola však poprava odložená.
Krátko po oslobodení začal Vaško pracovať pre obnovené ministerstvo zahraničných vecí a ako diplomat sa dostal do Moskvy. Na starosti mal repatriáciu osôb, ktoré sa ocitli na území Sovietskeho zväzu a chceli sa vrátiť späť do Československa. V Moskve sa Vaško zoznámil s katolíčkou Irinou, s ktorou sa oženil a neskôr sa im narodila aj dcéra Máša. Diplomatickú kariéru si však dlho neužil. V Prahe vypukol „Víťazný február“ a Vaško bol povolaný späť do Českoslovenka. Prežíval vtedy dramatické chvíle, keďže jeho rodine nepovolili sa vysťahovať, a tak ženu a dcéru opäť uvidel až po dvadsiatich rokoch. Nepomohol mu ani jeho jediný veľký kompromis s režimom, ktorý neskôr trpko ľutoval. Na radu kolegov, aby udržal rodinu pokope, požiadal o vstup do komunistickej strany. Nový režim však na to nebral ohľad.
Po návrate na ministerstvo bol Vaško zakrátko z jeho radov ako „nebezpečný katolícky fanatik“ prepustený, pracoval ako robotník. To však komunistom nestačilo. V roku 1953 bol zatknutý a v roku 1954 odsúdený za vlastizradu na trinásť rokov väzenia. Nasledovala strastiplná púť lágrami v Jáchymove, Mírove a Leopoldove, až kým ho v roku 1960 po amnestii neprepustili na slobodu.
Okamžite sa zapojil do cirkevného života, začal spoluorganizovať Dielo koncilovej obnovy a dostal sa na čelo vydavateľstva katolíckej charity. Počas normalizácie ho však z tohto miesta vyhodili a začal žiť život radového tlačového korektora a katolíckeho disidenta.
Práve v týchto rokoch však Vaško začína pracovať na diele, ktoré sa stalo významným príspevkom k historickej pamäti minimálne celej strednej Európy. V roku 1981 ho milánske vydavateľstvo Jaka Book požiadalo, aby pre nich napísal knihu o sebe – na pozadí života katolíckej cirkvi v Československu počas komunistickej totality. „Stretával som sa aj s názorom, načo o tom písať, veď Pán Boh vie, čo sme prežili. Pán Boh áno, ale naši potomci nie. Ak nenapíšu pamätníci sami, ako to skutočne bolo, nájdu budúci historici v archívoch a dobovej tlači len lži vyrobené ŠTB, súdmi a novinármi. A tak som namiesto o sebe začal písať knihu Neumlčaná, kroniku našej cirkvi po druhej svetovej vojne,“ napísal neskôr vo svojich pamätiach. Názvom Neumlčaná Vaško polemizoval s pojmom „mlčiaca cirkev“, ktorý sa na Západe ujal pre cirkev v komunistických krajinách. Cirkev, ktorá sa modlí, prináša obete a vzdoruje násiliu, nemlčí, tvrdil.
Kniha vyšla v roku 1990 a v tom čase sa už Vaško venoval ďalšiemu veľkému projektu. Založil katolícke vydavateľstvo Zvon s cieľom vydávať kvalitnú náboženskú literatúru, ktorá tu v tom čase de facto neexistovala. Naplno tiež pokračoval vo svojej kronikárskej činnosti. Vydáva druhý diel Neumlčanej a aj trilógiu Dom na skale (Cirkev skúšaná, Cirkev bojujúca, Cirkev väznená), ktorá sa zaoberá tou istou témou, ale sú v nej použité nové pramene. Ďalšími príspevkami k pochopeniu života katolíckej cirkvi v Československu v istom období, sú aj jeho knihy o likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, kardinálovi Tomáškovi či Tomislavovi Kolakovičovi.
Bez zveličovania sa dá povedať, že bez Vaškovej drobnej kronikárskej práce by nielen v našich dejinách, ale aj v histórii celého stredoeurópskeho priestoru existovali biele miesta, ktoré by sa zapĺňali len ťažko. Bol pamätník, priamy aktér a už len samotný jeho život bol jedným veľkým svedectvom.
Václav Vaško zomrel v roku 2009. V Česku ho v roku 1998 prezident Havel vyznamenal medailou za zásluhy, na Slovensku, ku ktorému sa napriek dlhoročnému životu v Prahe nikdy neprestal hlásiť, je jeho meno známe prakticky len malej skupine katolíckych intelektuálov.
Pre mladého Vaška sa však osudovým stal odchod na vysokoškolské štúdiá do Bratislavy, stretnutie s chorvátskym jezuitom a propagátorom laického apoštolátu Tomislavom Kolakovičom a jeho spoločenstvom aktívnych katolíkov, takzvanou Rodinou. „Vďaka Kolakovičovi som pochopil, že duchovný život neznamená len modliť sa, chodiť na omšu a občas sa postiť, ale že je to životný štýl upravujúci vzťah k sebe, k Bohu a k ľuďom,“ napísal neskôr Vaško.
Vaško bol oddaný katolík, ale podobne ako mnoho jeho kolegov z Rodiny nemal v obľube vojnový štát na čele s kňazom Tisom. Aj preto po vypuknutí SNP nezaváhal, po peripetiách sa mu podarilo dostať do Banskej Bystrice, kde sa pridal k odboju. Nakoniec jeho strýkovia generál Mirko Vesel a plukovníci Milan a Miloš Veselovci hrali v Povstaní kľúčovú úlohu.
Hneď ako prišiel do Banskej Bystrice, vstúpil do povstaleckej armády. Po porážke povstania ho Nemci zajali a uväznili. Vtedy mladý študent doslova len o vlások unikol smrti. Partizáni podnikli útok na trafostanicu v Banskej Bystrici a Gestapo sa ako odvetu rozhodlo popraviť desať zajatcov. Vaško bol medzi nimi. Po intervencii banskobystrického biskupa Škrábika u prezidenta Tisa bola však poprava odložená.
Krátko po oslobodení začal Vaško pracovať pre obnovené ministerstvo zahraničných vecí a ako diplomat sa dostal do Moskvy. Na starosti mal repatriáciu osôb, ktoré sa ocitli na území Sovietskeho zväzu a chceli sa vrátiť späť do Československa. V Moskve sa Vaško zoznámil s katolíčkou Irinou, s ktorou sa oženil a neskôr sa im narodila aj dcéra Máša. Diplomatickú kariéru si však dlho neužil. V Prahe vypukol „Víťazný február“ a Vaško bol povolaný späť do Českoslovenka. Prežíval vtedy dramatické chvíle, keďže jeho rodine nepovolili sa vysťahovať, a tak ženu a dcéru opäť uvidel až po dvadsiatich rokoch. Nepomohol mu ani jeho jediný veľký kompromis s režimom, ktorý neskôr trpko ľutoval. Na radu kolegov, aby udržal rodinu pokope, požiadal o vstup do komunistickej strany. Nový režim však na to nebral ohľad.
Po návrate na ministerstvo bol Vaško zakrátko z jeho radov ako „nebezpečný katolícky fanatik“ prepustený, pracoval ako robotník. To však komunistom nestačilo. V roku 1953 bol zatknutý a v roku 1954 odsúdený za vlastizradu na trinásť rokov väzenia. Nasledovala strastiplná púť lágrami v Jáchymove, Mírove a Leopoldove, až kým ho v roku 1960 po amnestii neprepustili na slobodu.
Okamžite sa zapojil do cirkevného života, začal spoluorganizovať Dielo koncilovej obnovy a dostal sa na čelo vydavateľstva katolíckej charity. Počas normalizácie ho však z tohto miesta vyhodili a začal žiť život radového tlačového korektora a katolíckeho disidenta.
Práve v týchto rokoch však Vaško začína pracovať na diele, ktoré sa stalo významným príspevkom k historickej pamäti minimálne celej strednej Európy. V roku 1981 ho milánske vydavateľstvo Jaka Book požiadalo, aby pre nich napísal knihu o sebe – na pozadí života katolíckej cirkvi v Československu počas komunistickej totality. „Stretával som sa aj s názorom, načo o tom písať, veď Pán Boh vie, čo sme prežili. Pán Boh áno, ale naši potomci nie. Ak nenapíšu pamätníci sami, ako to skutočne bolo, nájdu budúci historici v archívoch a dobovej tlači len lži vyrobené ŠTB, súdmi a novinármi. A tak som namiesto o sebe začal písať knihu Neumlčaná, kroniku našej cirkvi po druhej svetovej vojne,“ napísal neskôr vo svojich pamätiach. Názvom Neumlčaná Vaško polemizoval s pojmom „mlčiaca cirkev“, ktorý sa na Západe ujal pre cirkev v komunistických krajinách. Cirkev, ktorá sa modlí, prináša obete a vzdoruje násiliu, nemlčí, tvrdil.
Kniha vyšla v roku 1990 a v tom čase sa už Vaško venoval ďalšiemu veľkému projektu. Založil katolícke vydavateľstvo Zvon s cieľom vydávať kvalitnú náboženskú literatúru, ktorá tu v tom čase de facto neexistovala. Naplno tiež pokračoval vo svojej kronikárskej činnosti. Vydáva druhý diel Neumlčanej a aj trilógiu Dom na skale (Cirkev skúšaná, Cirkev bojujúca, Cirkev väznená), ktorá sa zaoberá tou istou témou, ale sú v nej použité nové pramene. Ďalšími príspevkami k pochopeniu života katolíckej cirkvi v Československu v istom období, sú aj jeho knihy o likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, kardinálovi Tomáškovi či Tomislavovi Kolakovičovi.
Bez zveličovania sa dá povedať, že bez Vaškovej drobnej kronikárskej práce by nielen v našich dejinách, ale aj v histórii celého stredoeurópskeho priestoru existovali biele miesta, ktoré by sa zapĺňali len ťažko. Bol pamätník, priamy aktér a už len samotný jeho život bol jedným veľkým svedectvom.
Václav Vaško zomrel v roku 2009. V Česku ho v roku 1998 prezident Havel vyznamenal medailou za zásluhy, na Slovensku, ku ktorému sa napriek dlhoročnému životu v Prahe nikdy neprestal hlásiť, je jeho meno známe prakticky len malej skupine katolíckych intelektuálov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.