Bol sochárom minimálne stredoeurópskeho významu. Jeho vzťah k Slovensku bol pritom ešte o čosi intenzívnejší, no jeho meno je tu takmer neznáme.
Alojz Štróbl mal problém so sebaidentifikáciou. Jeho otec Jozef pochádzal z horného Sliezska, matka sa za slobodna volala Výrostková a pochádzala z Krásnej na Morave. Doma hovorili po nemecky. Prvý syn sa im narodil vo Vengerskej Gorke, ďalšie dve deti v Krakove. Potom Jozefa Štróbla poslal zamestnávateľ arcivojvoda Albrecht robiť účtovníka do železiarní na Mašu. A tu, medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou, prišiel v júni roku 1856 na svet Alojz Štróbl. Rodina sa na Liptove udomácnila a život na samote, zaseknutej medzi liptovskými vrchmi a Váhom, si zamilovala. Pre Alojza Štróbla a jeho sestru Žofiu to bola osudová láska.
.vychytený
Alojz chodil do školy v Kráľovej Lehote, v Liptovskom Hrádku a v Levoči. V roku 1874 však musel Jozef Štróbl s rodinou Frischfeur opustiť pre finančné nezrovnalosti v účtovníctve. Zakotvili napokon v Diviakoch pri Martine. To už syn Alojz študoval vo Viedni a k rodičom chodieval iba na prázdniny. Počas štúdia na akadémii sa prejavil ako výrazný talent a zaregistroval to aj samotný cisár František Jozef I. Ten sa stal jeho veľkým priaznivcom a neskôr mu udelil aj šľachtický titul.
Po skončení školy sa Štróbl pragmaticky rozhodol pre hlavné mesto Uhorska. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa Budapešť snažila vyrovnať Viedni aj počtom veľkolepých sôch na námestiach či na verejných budovách. Práce tu teda bolo dosť. Štróbl už od osemdesiatych rokov patril medzi sochársku elitu. Vytvoril jazdeckú sochu sv. Štefana, Studňu kráľa Mateja na Budínskom hrade, Aranyho pamätník v Budapešti a množstvo ďalších impozantných pomníkov a sôch. Štróblovi osobne pózoval aj cisár František Jozef I. a vytvoril aj sochársky portrét obľúbenej Sisy. Vďaka tomu sa stal Štróbl vychyteným umelcom. Portréty na objednávku vytváral v štýle obľúbeného neobaroka, ale pri pomníkoch či voľnej tvorbe mal bližšie k pôsobivému naturalizmu. Štróbl vychoval celé generácie umelcov, medzi nimi aj viacero slovenských, keďže štyridsať rokov bol profesorom a dlhé roky aj riaditeľom budapeštianskej sochárskej školy.
.jeho Liptov
Štróbl však nebol iba veľkomestský bohém. V Budapešti sa síce rád predvádzal v antických kostýmoch a usporadúval umelecké večierky, no prirodzene sa cítil i na poľovačke v Tatrách, na rybačke pri Váhu či na trhu v Hybiach. Evidentne si cenil liptovský zdroj svojej inšpirácie.
V roku 1891 Štróbl kupuje svoj rodný dom na Frischfeueri a začína tu budovať domov pre svoju rodinu. Sestra Žofia, ktorá bola maliarkou, ho podporovala. Obaja z detstva ovládali slovenčinu, takže sa v tomto prostredí cítili prirodzene. Štróbl pri budovaní rodinného sídla použil všetky vplyvy, ktoré zažil. Je tu tirolský dom, sikulská brána aj slovenský ornament. Pôsobilo to trošku bizarne, ale presne to vystihovalo túto rodinu.
Počas zimy žili Štróblovci v budapeštianskom byte, v lete putovali na Liptov. Štróbl sem vodil svojich študentov a početných hostí. Dokonca aj jeho manželka si liptovskú rezidenciu obľúbila a Štróblove deti sa naučili po slovensky.
V Budapešti Štróbla v čase vypätých národnostných sporov verejne kritizovali za jeho nemaďarský pôvod. Hneval sa, nemôže vraj za to, že sa narodil medzi „tótmi“. Prepiaty nacionalizmus z prelomu storočia Štróbla ničil. Napokon, ani jeho žena, ani jeho sestra sa nikdy nenaučili dobre po maďarsky.
Zažil však úder aj z druhej strany, a to po roku 1918. Trvalý pobyt mala celá rodina na Liptove, ale v Československu ho obvinili, že je maďarón a vilu mu chceli skonfiškovať. To celkom nevyšlo a v roku 1921 sa Štróblovci opäť vracajú na Liptov.
.aj náš Štróbl
Pred sedemdesiatkou už Štróbl túži po odpočinku a so ženou podnikajú kroky, aby sa natrvalo usadili na Liptove. Na jeseň 1926 sa ešte vrátili do Budapešti a v decembri 1926 Štróbl náhle umiera. Jeho žena Alojzia sa však presťahovala na Liptov. V usadlosti zriadila penzión a viedla ho až do roku 1942. Potom už Frischauer pustol a na Alojza Štróbla sa zabúdalo. Mnohé sochy boli zničené, jeho meno v socializme nič neznamenalo. Len jeho potomkovia naďalej chodievali na Liptov, akoby sa silný vzťah k tomuto miestu zapísal do genetickej informácie Štróblovcov.
Potom sa však o Štróbla začal ktosi zaujímať. Kronikár Kráľovej Lehoty František Bizub, technik na dôchodku a amatérsky historik, sa totiž narodil v dome, ktorý susedí s Frischfeurom. Koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa Bizub skontaktoval so Štróblovými potomkami a spolu v roku 2001 zorganizovali v Kráľovej Lehote konferenciu o Alojzovi Štróblovi. Bizub o ňom vydal knižku. To už Štróbl zaujal aj historikov umenia. V roku 2006 a 2007 mu urobili výstavu v Liptovskom Mikuláši, vo Zvolene aj v Bratislave. Išlo o prvé pripomenutie Štróbla aj ako osobnosti dejín slovenského výtvarného umenia.
Akoby sme až teraz objavili umelca, ktorý sa mohol úplne identifikovať iba s c. k. monarchiou, lebo celkom nepatril k žiadnemu z jej národov. Pokojne sa k nemu môže hlásiť Viedeň, Budapešť aj Bratislava. Tak by sa to zrejme páčilo aj Alojzovi Štróblovi.
Alojz Štróbl mal problém so sebaidentifikáciou. Jeho otec Jozef pochádzal z horného Sliezska, matka sa za slobodna volala Výrostková a pochádzala z Krásnej na Morave. Doma hovorili po nemecky. Prvý syn sa im narodil vo Vengerskej Gorke, ďalšie dve deti v Krakove. Potom Jozefa Štróbla poslal zamestnávateľ arcivojvoda Albrecht robiť účtovníka do železiarní na Mašu. A tu, medzi Liptovským Hrádkom a Kráľovou Lehotou, prišiel v júni roku 1856 na svet Alojz Štróbl. Rodina sa na Liptove udomácnila a život na samote, zaseknutej medzi liptovskými vrchmi a Váhom, si zamilovala. Pre Alojza Štróbla a jeho sestru Žofiu to bola osudová láska.
.vychytený
Alojz chodil do školy v Kráľovej Lehote, v Liptovskom Hrádku a v Levoči. V roku 1874 však musel Jozef Štróbl s rodinou Frischfeur opustiť pre finančné nezrovnalosti v účtovníctve. Zakotvili napokon v Diviakoch pri Martine. To už syn Alojz študoval vo Viedni a k rodičom chodieval iba na prázdniny. Počas štúdia na akadémii sa prejavil ako výrazný talent a zaregistroval to aj samotný cisár František Jozef I. Ten sa stal jeho veľkým priaznivcom a neskôr mu udelil aj šľachtický titul.
Po skončení školy sa Štróbl pragmaticky rozhodol pre hlavné mesto Uhorska. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní sa Budapešť snažila vyrovnať Viedni aj počtom veľkolepých sôch na námestiach či na verejných budovách. Práce tu teda bolo dosť. Štróbl už od osemdesiatych rokov patril medzi sochársku elitu. Vytvoril jazdeckú sochu sv. Štefana, Studňu kráľa Mateja na Budínskom hrade, Aranyho pamätník v Budapešti a množstvo ďalších impozantných pomníkov a sôch. Štróblovi osobne pózoval aj cisár František Jozef I. a vytvoril aj sochársky portrét obľúbenej Sisy. Vďaka tomu sa stal Štróbl vychyteným umelcom. Portréty na objednávku vytváral v štýle obľúbeného neobaroka, ale pri pomníkoch či voľnej tvorbe mal bližšie k pôsobivému naturalizmu. Štróbl vychoval celé generácie umelcov, medzi nimi aj viacero slovenských, keďže štyridsať rokov bol profesorom a dlhé roky aj riaditeľom budapeštianskej sochárskej školy.
.jeho Liptov
Štróbl však nebol iba veľkomestský bohém. V Budapešti sa síce rád predvádzal v antických kostýmoch a usporadúval umelecké večierky, no prirodzene sa cítil i na poľovačke v Tatrách, na rybačke pri Váhu či na trhu v Hybiach. Evidentne si cenil liptovský zdroj svojej inšpirácie.
V roku 1891 Štróbl kupuje svoj rodný dom na Frischfeueri a začína tu budovať domov pre svoju rodinu. Sestra Žofia, ktorá bola maliarkou, ho podporovala. Obaja z detstva ovládali slovenčinu, takže sa v tomto prostredí cítili prirodzene. Štróbl pri budovaní rodinného sídla použil všetky vplyvy, ktoré zažil. Je tu tirolský dom, sikulská brána aj slovenský ornament. Pôsobilo to trošku bizarne, ale presne to vystihovalo túto rodinu.
Počas zimy žili Štróblovci v budapeštianskom byte, v lete putovali na Liptov. Štróbl sem vodil svojich študentov a početných hostí. Dokonca aj jeho manželka si liptovskú rezidenciu obľúbila a Štróblove deti sa naučili po slovensky.
V Budapešti Štróbla v čase vypätých národnostných sporov verejne kritizovali za jeho nemaďarský pôvod. Hneval sa, nemôže vraj za to, že sa narodil medzi „tótmi“. Prepiaty nacionalizmus z prelomu storočia Štróbla ničil. Napokon, ani jeho žena, ani jeho sestra sa nikdy nenaučili dobre po maďarsky.
Zažil však úder aj z druhej strany, a to po roku 1918. Trvalý pobyt mala celá rodina na Liptove, ale v Československu ho obvinili, že je maďarón a vilu mu chceli skonfiškovať. To celkom nevyšlo a v roku 1921 sa Štróblovci opäť vracajú na Liptov.
.aj náš Štróbl
Pred sedemdesiatkou už Štróbl túži po odpočinku a so ženou podnikajú kroky, aby sa natrvalo usadili na Liptove. Na jeseň 1926 sa ešte vrátili do Budapešti a v decembri 1926 Štróbl náhle umiera. Jeho žena Alojzia sa však presťahovala na Liptov. V usadlosti zriadila penzión a viedla ho až do roku 1942. Potom už Frischauer pustol a na Alojza Štróbla sa zabúdalo. Mnohé sochy boli zničené, jeho meno v socializme nič neznamenalo. Len jeho potomkovia naďalej chodievali na Liptov, akoby sa silný vzťah k tomuto miestu zapísal do genetickej informácie Štróblovcov.
Potom sa však o Štróbla začal ktosi zaujímať. Kronikár Kráľovej Lehoty František Bizub, technik na dôchodku a amatérsky historik, sa totiž narodil v dome, ktorý susedí s Frischfeurom. Koncom deväťdesiatych rokov minulého storočia sa Bizub skontaktoval so Štróblovými potomkami a spolu v roku 2001 zorganizovali v Kráľovej Lehote konferenciu o Alojzovi Štróblovi. Bizub o ňom vydal knižku. To už Štróbl zaujal aj historikov umenia. V roku 2006 a 2007 mu urobili výstavu v Liptovskom Mikuláši, vo Zvolene aj v Bratislave. Išlo o prvé pripomenutie Štróbla aj ako osobnosti dejín slovenského výtvarného umenia.
Akoby sme až teraz objavili umelca, ktorý sa mohol úplne identifikovať iba s c. k. monarchiou, lebo celkom nepatril k žiadnemu z jej národov. Pokojne sa k nemu môže hlásiť Viedeň, Budapešť aj Bratislava. Tak by sa to zrejme páčilo aj Alojzovi Štróblovi.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.