.prežije euro vôbec?
Nad hospodárskymi vyhliadkami nášho kontinentu pre rok 2011 sa stále vznášajú zlovestné otázniky. Podľa ekonomickej prognózy Ernst&Young Eurozone Forecast sa má beztak skromný hospodársky rast eurozóny z tohto roka, na úrovni asi 1,7 % budúci rok spomaliť na niečo vyše 1 %. Neistotu v odhadoch prehlbuje súčasná dlhová kríza, pričom neschopnosť štátov splácať svoje záväzky by mohla viesť až k recesii. V prípade Slovenska, ktoré ťahá najmä lokomotíva nemeckého dopytu, ide o spomalenie z očakávaných 3,9 % za rok 2010 na odhadovaných 2,8 % v roku 2011. Tučné roky astronomických rastov HDP sú už nenávratne za nami, hoci v strednodobom horizonte by sme sa mohli vrátiť k stabilnému rastu aspoň na úrovni okolo štyroch percent. Oproti južnej Európe sme na tom však ešte relatívne dobre. V prípade Grécka a Portugalska sa očakáva hospodársky prepad do mínusových hodnôt na úrovni 3,3, respektíve 0,7 %. Neistota týkajúca sa budúceho vývoja sťažuje manažmentom podnikov ich plánovanie. Držia množstvo hotovosti a v investovaní i naberaní nových zamestnancov sú zdržanlivé, čo udržiava vysokú nezamestnanosť. Tak nejako bude vyzerať základný rámec, v ktorom sa budú európske vlády snažiť zachrániť spoločnú menu.
Kým írsky parlament schválil minulý týždeň prijatie finančnej pomoci vo výške 85 miliárd eur, medzinárodná ratingová agentúra Moody's v čase našej uzávierky znervózňuje vlády načrtnutím možnosti zníženia ratingu Španielska. Krajina s dvadsaťpercentnou nezamestnanosťou, kde skoro polovica 18-25-ročných nemá prácu, by ako člen klubu PIIGS mohla byť ďalšia na rane. Odohrá sa začiatok konca eura na Pyrenejskom polostrove?
To, že by taký scenár mohol nastať, pripúšťa aj správa, ktorú začiatkom decembra zverejnil American Enterprise Institute v spolupráci s londýnskym inštitútom Legatum, pre ktorý pracuje aj slovenský ekonóm, Dalibor Roháč. Euro je pre juhoeurópske krajiny na jednej strane zvieracou kazajkou, ktorá im v čase krízy bráni v znehodnotení meny. Na druhej strane, prísne pravidlá Paktu stability a rastu sa sústavne porušovali v prospech účelových a krátkodobých politických kalkulácií. Do troch rokov by mohol niektorý zo štátov PIIGS opustiť eurozónu. Štúdia varuje aj pred širšími následkami v podobe vlny občianskych nepokojov a hrozby zvolenia populistických politikov, nespolupracujúcich s medzinárodnými menovými autoritami na spôsob Orbánovho Maďarska. Pritom súčasný vývoj nie je žiadne prekvapenie. V roku 1999 veľa ekonómov, medzi nimi aj Milton Friedman, varovalo, že euro nie je dobrý nápad a neprežije svoju prvú recesiu.
Za týchto okolností neprekvapuje, že aj u nás zaznievajú hlasy o potrebe únikového plánu. Aspoň pre každý prípad. Richard Sulík bol za tieto slová kritizovaný, pretože jednostranný návrat Slovenska ku korune by znamenal enormné náklady. Krajina by bola spochybnená ako stabilná a predvídateľná investičná destinácia, staronová koruna by sa oproti euru ihneď znehodnotila a exportéri by opäť čelili kurzovému riziku. Lenže náklady fiškálnej únie by mohli byť ešte vyššie. Za týchto okolností dáva zmysel možnosť, na ktorú stavia Ivan Mikloš: zachovať euro bez fiškálnej únie, ale zato s tvrdými rozpočtovými obmedzeniami, pravidlami bankrotu a reštrukturalizácie či s pružnými trhmi práce.
.náklady fiškálnej únie
Z predstavy, že Európska únia sa premení na gigantický prerozdeľovací mechanizmus, nie sú nadšení ani tí, ktorých by v prípade vzniku fiškálnej únie ako prvých požiadali o vytiahnutie peňaženky – Nemci. Ekonóm Kai Konrad z Inštitútu Maxa Plancka pre duševné vlastníctvo, konkurenciu a daňové právo na konci novembra pre noviny Welt am Sonntag vyčíslil náklady takéhoto peňazovodu. Menej solventné členské štáty by od tých výkonnejších ročne dostávali okolo 800 miliárd eur, z čoho by možno až 260 miliárd muselo poskytnúť Nemecko. Pritom Berlín je už dnes najväčším čistým prispievateľom. Konrad svoj model odvíjal jednak od prerozdeľovacích tokov medzi jednotlivými spolkovými krajinami, jednak od pomerov v rámci dnešného európskeho rozpočtu. Načrtol však aj verzie, ktoré by počítali s voľnejšou úniou. Aj pri najzdržanlivejších odhadoch by však Nemci museli niekde nájsť 20 miliárd eur ročne, čo by si vyžiadalo buď zvýšenie daní, ktoré by značne zaťažilo aj ich vlastnú ekonomiku, alebo nárast zadlženia.
Z týchto transferov by, pravda, profitovali najmä krajiny strednej a východnej Európy. Keďže naše daňovo-odvodové zaťaženie je relatívne nízke, Západoeurópania by výmenou za peňazovod od nových členov EÚ nepochybne žiadali odstránenie toho, čo oni považujú za daňový a sociálny dumping. Za daňovú úniu v súvislosti so záchranou Írska sa nedávno vyslovil napr. šéf rakúskej hospodárskej komory, Christoph Leitl. Tí, čo s ním nesúhlasia, sú podľa neho prosto „hlúpi“ alebo im „unikajú širšie súvislosti“. Lenže nízke dane sú v skutočnosti našou komparatívnou výhodou a požiadavka harmonizácie tých priamych by sa v našich končinách nepochybne stretla s odporom. Rozšírenie západoeurópskych daňových sadzieb a sociálnych štandardov do stredovýchodnej Európy by ochromilo ekonomiky týchto krajín a zastavilo ich dobiehanie. Slováci by sa spolu so susedmi právom sťažovali, že európsky superštát ich udržiava v zaostalosti. Lenže Nemci, Rakúšania či Francúzi by našu pozíciu nechápali. Sami by boli rozčarovaní, že nám musia posielať desiatky miliárd eur, kým my nevďačne frfleme. Už by nevideli, že prerozdeľované peniaze zo Západu by u nás prehĺbili korupčno-klientelistickú atmosféru, o ktorej sa už dnes hovorí v súvislosti s eurofondmi. Nevideli by, že tieto transfery masívne deformujú podnikateľské prostredie u nás a že vynútené regulácie dusia našich podnikateľov. A tak by práve fiškálna únia, ktorej prvou lastovičkou je volanie po európskych dlhopisoch, mohla viesť rovnou cestou k prehĺbeniu antagonizmov v EÚ, či dokonca k jej skorému rozpadu.
Lepšie ako masívne prerozdeľovanie by podľa Konrada bolo riešenie, ktoré je veľmi blízke uvažovaniu slovenskej vlády: teda postaviť sa za existujúce pravidlá a urobiť ich dôveryhodnými. Rátali by s možnosťou bankrotu štátov, kým banky by mali mať predpísané vyššie povinné rezervy. Zaujímavým hlasom v nemeckej debate je aj Hans-Olaf Henkel, bývalý prezident Spolkového zväzu priemyslu. Vo svojej knihe Zachráňte naše peniaze! uvažuje o viacerých alternatívach budúcnosti spoločnej meny. „Skáčeme z menovej do fiškálnej únie, pritom po dopade na tvrdú zem nás čaká inflácia,“ hovorí 70-ročný bývalý manažér. Naráža na to, že v dejinách sa štáty z krízy len málokedy dostávali šetrením. Politicky najmenej bolestivé by bolo nabaľujúcu sa snehovú guľu dlhov roztopiť kombináciou inflácie a hospodárskeho rastu. Keďže však výška rastu je skôr rozpačitá, zostáva ako najpravdepodobnejšia možnosť inflácia. Tak aspoň uvažujú politické a menové autority. Henkel naproti tomu kritizuje vznik eurovalu i popretie klauzuly, ktorá vylučuje vzájomné ručenie za záväzky medzi európskymi štátmi. Podľa neho by rozdielnu finančnú kultúru v južnej a severnej Európe mala reflektovať existencia dvoch mien: na jednej strane akéhosi severného tvrdého eura s Nemeckom na čele a účasťou Rakúska, Fínska či krajín Beneluxu. A južného mäkkého eura, vedeného Francúzskom, s účasťou štátov, ako sú Španielsko či Taliansko, na strane druhej. Severania by potom nemuseli ručiť za dlhy Južanov, kým tí by mohli znehodnocovať svoju mäkkú menu podľa ľubovôle.
.slovenská voľba
Či už sa Južania odtrhnú, alebo nie a bez ohľadu na to, či sa pokúsia o nejaké mäkké euro, alebo návrat k národným menám, slovenskú pozíciu predurčuje skutočnosť, že je súčasťou nemeckého hospodárskeho priestoru. V určitom zmysle je to výhoda. Nemecko má silný výrobný sektor a v poslednom čase sa jeho ekonomike darí. Ich podnikateľskú kultúru dôslednosti, svedomitosti, zmyslu pre detail a kvalitu by sme sa mali snažiť napodobiť. No hrozbou by mohla byť snaha Nemcov neliberálnymi prostriedkami ekonomicky hierarchizovať tento priestor zhora. Precedensy pre takýto ich sklon existujú v histórii. V takomto systéme by sme síce mali svoje pevne dané miesto, no Berlín by sa mohol snažiť brzdiť naše dobiehanie prostredníctvom rôznych regulačných obmedzení. Žiak by tak nikdy nemohol predstihnúť svojho učiteľa.
Úloha slovenských elít bude spočívať v tom, nájsť spôsob, ako si v budúcnosti nechať súčasne otvorené čo najširšie dvere k nemeckým obchodným partnerom a pritom odrážať akúkoľvek snahu brzdiť naše dobiehanie Západu cez politické torpédovanie slovenských komparatívnych výhod.
Nad hospodárskymi vyhliadkami nášho kontinentu pre rok 2011 sa stále vznášajú zlovestné otázniky. Podľa ekonomickej prognózy Ernst&Young Eurozone Forecast sa má beztak skromný hospodársky rast eurozóny z tohto roka, na úrovni asi 1,7 % budúci rok spomaliť na niečo vyše 1 %. Neistotu v odhadoch prehlbuje súčasná dlhová kríza, pričom neschopnosť štátov splácať svoje záväzky by mohla viesť až k recesii. V prípade Slovenska, ktoré ťahá najmä lokomotíva nemeckého dopytu, ide o spomalenie z očakávaných 3,9 % za rok 2010 na odhadovaných 2,8 % v roku 2011. Tučné roky astronomických rastov HDP sú už nenávratne za nami, hoci v strednodobom horizonte by sme sa mohli vrátiť k stabilnému rastu aspoň na úrovni okolo štyroch percent. Oproti južnej Európe sme na tom však ešte relatívne dobre. V prípade Grécka a Portugalska sa očakáva hospodársky prepad do mínusových hodnôt na úrovni 3,3, respektíve 0,7 %. Neistota týkajúca sa budúceho vývoja sťažuje manažmentom podnikov ich plánovanie. Držia množstvo hotovosti a v investovaní i naberaní nových zamestnancov sú zdržanlivé, čo udržiava vysokú nezamestnanosť. Tak nejako bude vyzerať základný rámec, v ktorom sa budú európske vlády snažiť zachrániť spoločnú menu.
Kým írsky parlament schválil minulý týždeň prijatie finančnej pomoci vo výške 85 miliárd eur, medzinárodná ratingová agentúra Moody's v čase našej uzávierky znervózňuje vlády načrtnutím možnosti zníženia ratingu Španielska. Krajina s dvadsaťpercentnou nezamestnanosťou, kde skoro polovica 18-25-ročných nemá prácu, by ako člen klubu PIIGS mohla byť ďalšia na rane. Odohrá sa začiatok konca eura na Pyrenejskom polostrove?
To, že by taký scenár mohol nastať, pripúšťa aj správa, ktorú začiatkom decembra zverejnil American Enterprise Institute v spolupráci s londýnskym inštitútom Legatum, pre ktorý pracuje aj slovenský ekonóm, Dalibor Roháč. Euro je pre juhoeurópske krajiny na jednej strane zvieracou kazajkou, ktorá im v čase krízy bráni v znehodnotení meny. Na druhej strane, prísne pravidlá Paktu stability a rastu sa sústavne porušovali v prospech účelových a krátkodobých politických kalkulácií. Do troch rokov by mohol niektorý zo štátov PIIGS opustiť eurozónu. Štúdia varuje aj pred širšími následkami v podobe vlny občianskych nepokojov a hrozby zvolenia populistických politikov, nespolupracujúcich s medzinárodnými menovými autoritami na spôsob Orbánovho Maďarska. Pritom súčasný vývoj nie je žiadne prekvapenie. V roku 1999 veľa ekonómov, medzi nimi aj Milton Friedman, varovalo, že euro nie je dobrý nápad a neprežije svoju prvú recesiu.
Za týchto okolností neprekvapuje, že aj u nás zaznievajú hlasy o potrebe únikového plánu. Aspoň pre každý prípad. Richard Sulík bol za tieto slová kritizovaný, pretože jednostranný návrat Slovenska ku korune by znamenal enormné náklady. Krajina by bola spochybnená ako stabilná a predvídateľná investičná destinácia, staronová koruna by sa oproti euru ihneď znehodnotila a exportéri by opäť čelili kurzovému riziku. Lenže náklady fiškálnej únie by mohli byť ešte vyššie. Za týchto okolností dáva zmysel možnosť, na ktorú stavia Ivan Mikloš: zachovať euro bez fiškálnej únie, ale zato s tvrdými rozpočtovými obmedzeniami, pravidlami bankrotu a reštrukturalizácie či s pružnými trhmi práce.
.náklady fiškálnej únie
Z predstavy, že Európska únia sa premení na gigantický prerozdeľovací mechanizmus, nie sú nadšení ani tí, ktorých by v prípade vzniku fiškálnej únie ako prvých požiadali o vytiahnutie peňaženky – Nemci. Ekonóm Kai Konrad z Inštitútu Maxa Plancka pre duševné vlastníctvo, konkurenciu a daňové právo na konci novembra pre noviny Welt am Sonntag vyčíslil náklady takéhoto peňazovodu. Menej solventné členské štáty by od tých výkonnejších ročne dostávali okolo 800 miliárd eur, z čoho by možno až 260 miliárd muselo poskytnúť Nemecko. Pritom Berlín je už dnes najväčším čistým prispievateľom. Konrad svoj model odvíjal jednak od prerozdeľovacích tokov medzi jednotlivými spolkovými krajinami, jednak od pomerov v rámci dnešného európskeho rozpočtu. Načrtol však aj verzie, ktoré by počítali s voľnejšou úniou. Aj pri najzdržanlivejších odhadoch by však Nemci museli niekde nájsť 20 miliárd eur ročne, čo by si vyžiadalo buď zvýšenie daní, ktoré by značne zaťažilo aj ich vlastnú ekonomiku, alebo nárast zadlženia.
Z týchto transferov by, pravda, profitovali najmä krajiny strednej a východnej Európy. Keďže naše daňovo-odvodové zaťaženie je relatívne nízke, Západoeurópania by výmenou za peňazovod od nových členov EÚ nepochybne žiadali odstránenie toho, čo oni považujú za daňový a sociálny dumping. Za daňovú úniu v súvislosti so záchranou Írska sa nedávno vyslovil napr. šéf rakúskej hospodárskej komory, Christoph Leitl. Tí, čo s ním nesúhlasia, sú podľa neho prosto „hlúpi“ alebo im „unikajú širšie súvislosti“. Lenže nízke dane sú v skutočnosti našou komparatívnou výhodou a požiadavka harmonizácie tých priamych by sa v našich končinách nepochybne stretla s odporom. Rozšírenie západoeurópskych daňových sadzieb a sociálnych štandardov do stredovýchodnej Európy by ochromilo ekonomiky týchto krajín a zastavilo ich dobiehanie. Slováci by sa spolu so susedmi právom sťažovali, že európsky superštát ich udržiava v zaostalosti. Lenže Nemci, Rakúšania či Francúzi by našu pozíciu nechápali. Sami by boli rozčarovaní, že nám musia posielať desiatky miliárd eur, kým my nevďačne frfleme. Už by nevideli, že prerozdeľované peniaze zo Západu by u nás prehĺbili korupčno-klientelistickú atmosféru, o ktorej sa už dnes hovorí v súvislosti s eurofondmi. Nevideli by, že tieto transfery masívne deformujú podnikateľské prostredie u nás a že vynútené regulácie dusia našich podnikateľov. A tak by práve fiškálna únia, ktorej prvou lastovičkou je volanie po európskych dlhopisoch, mohla viesť rovnou cestou k prehĺbeniu antagonizmov v EÚ, či dokonca k jej skorému rozpadu.
Lepšie ako masívne prerozdeľovanie by podľa Konrada bolo riešenie, ktoré je veľmi blízke uvažovaniu slovenskej vlády: teda postaviť sa za existujúce pravidlá a urobiť ich dôveryhodnými. Rátali by s možnosťou bankrotu štátov, kým banky by mali mať predpísané vyššie povinné rezervy. Zaujímavým hlasom v nemeckej debate je aj Hans-Olaf Henkel, bývalý prezident Spolkového zväzu priemyslu. Vo svojej knihe Zachráňte naše peniaze! uvažuje o viacerých alternatívach budúcnosti spoločnej meny. „Skáčeme z menovej do fiškálnej únie, pritom po dopade na tvrdú zem nás čaká inflácia,“ hovorí 70-ročný bývalý manažér. Naráža na to, že v dejinách sa štáty z krízy len málokedy dostávali šetrením. Politicky najmenej bolestivé by bolo nabaľujúcu sa snehovú guľu dlhov roztopiť kombináciou inflácie a hospodárskeho rastu. Keďže však výška rastu je skôr rozpačitá, zostáva ako najpravdepodobnejšia možnosť inflácia. Tak aspoň uvažujú politické a menové autority. Henkel naproti tomu kritizuje vznik eurovalu i popretie klauzuly, ktorá vylučuje vzájomné ručenie za záväzky medzi európskymi štátmi. Podľa neho by rozdielnu finančnú kultúru v južnej a severnej Európe mala reflektovať existencia dvoch mien: na jednej strane akéhosi severného tvrdého eura s Nemeckom na čele a účasťou Rakúska, Fínska či krajín Beneluxu. A južného mäkkého eura, vedeného Francúzskom, s účasťou štátov, ako sú Španielsko či Taliansko, na strane druhej. Severania by potom nemuseli ručiť za dlhy Južanov, kým tí by mohli znehodnocovať svoju mäkkú menu podľa ľubovôle.
.slovenská voľba
Či už sa Južania odtrhnú, alebo nie a bez ohľadu na to, či sa pokúsia o nejaké mäkké euro, alebo návrat k národným menám, slovenskú pozíciu predurčuje skutočnosť, že je súčasťou nemeckého hospodárskeho priestoru. V určitom zmysle je to výhoda. Nemecko má silný výrobný sektor a v poslednom čase sa jeho ekonomike darí. Ich podnikateľskú kultúru dôslednosti, svedomitosti, zmyslu pre detail a kvalitu by sme sa mali snažiť napodobiť. No hrozbou by mohla byť snaha Nemcov neliberálnymi prostriedkami ekonomicky hierarchizovať tento priestor zhora. Precedensy pre takýto ich sklon existujú v histórii. V takomto systéme by sme síce mali svoje pevne dané miesto, no Berlín by sa mohol snažiť brzdiť naše dobiehanie prostredníctvom rôznych regulačných obmedzení. Žiak by tak nikdy nemohol predstihnúť svojho učiteľa.
Úloha slovenských elít bude spočívať v tom, nájsť spôsob, ako si v budúcnosti nechať súčasne otvorené čo najširšie dvere k nemeckým obchodným partnerom a pritom odrážať akúkoľvek snahu brzdiť naše dobiehanie Západu cez politické torpédovanie slovenských komparatívnych výhod.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.