Aká bude Pohoda po minuloročnej tragédii? Nie každý to nahlas povedal, ale všetci nad tým cestou na trenčianske letisko rozmýšľali. A aká by mala byť? Vážna? Smutná? Veselá?
Dnes už vieme, že Pohoda bola výborná, pravdepodobne najlepšia v celej 14-ročnej histórii festivalu. Mala svoje dojímavo silné momenty: napríklad počas úvodného Rekviem, počas Vivaldiho Štyroch ročných období, alebo keď v nedeľu ráno rabín Zev Stiefel spieval, že „život je úzky most, no ty sa nesmieš báť". Bola radostná: napríklad počas vystúpenia Sharon Jones and the Dap Kings, Scissor Sisters, The Stranglers alebo tria Midi lidi. Bola hudobne výdatná: The XX, José Gonzáles, Adam Green, Vivian Girls, Futureheads alebo fascinujúci These New Puritans priniesli do Trenčína niečo z toho najlepšieho, čo sa tento rok vo svete urodilo. Bola mimoriadne príjemná: svietilo slnko, ľudia boli k sebe ohľaduplní, počúvali, tancovali, debatovali, unavení zaspávali a znovu počúvali a tancovali.
Domáci návštevníci, ako aj hostia z cudziny si Pohodu nevedeli vynachváliť.
Pre mnohých bol vrcholom festivalu koncert skupiny múm. Keď hraví muzikanti z Reykjavíku spievali „You were so beautiful to us / We'd like to keep you in our house," vyjadrili to za mnohých. Pohoda bola taká dobrá, že by sme si ju najradšej so sebou zobrali domov.
Štrnásty ročník festivalu Bažant Pohoda bol najdôležitejšou kultúrnou udalosťou roku 2010.
.janina Krajina
Najprekvapivejším a v istom zmysle najzaujímavejším slovenským albumom roku 2010 bola Krajina rovina Jany Kirschner. Po Janinom návrate z Anglicka sa očakávala skôr ľahučká, popová, „radio-friendly" platňa, ktorá by nadviazala na jej „predanglické, hitmi nasýtené obdobie.
Jana Kirschner sa však rozhodla ináč. Spolu so svojou brilantnou superkapelou (Martin Wittgruber, Maťko Zajko, Ajdži Szabó, Pišta Lengyel, Martin Gašpar) a s producentom Eddiem Stevensom (Moloko, Roisin Murphy, Zero 7) sa zatvorila do vidieckeho štúdia, priniesla jemné, slovenskou melodikou ovplyvnené pesničky s krásnymi textmi a začali nahrávať. Album mnohých Janiných fanúšikov sklamal, hudobných kritikov, ktorí sa nevedeli rozhodnúť, či majú Janinu tvorbu vnímať ako moderné pesničkárstvo (ktoré je cool), alebo či je to iba trochu inteligentnejší pop (pre ktorý v prehrávačoch solídnych kritikov nie je miesto) album očaril. Nám sa veľmi páčil, no zdal sa nám zbytočne „preprodukovaný" (príliš veľké plochy okolo krásnych, prostých pesničiek).
V každom prípade ide o ojedinelý a mimoriadne chvályhodný počin. Keď sme Janu a jej skvelú kapelu počúvali 7. decembra v bratislavskom klube Hlava XXII, bolo jasné, že táto speváčka a muzikanti okolo nej vyrástli do neobyčajnej krásy. Staré aj nové piesne hrali jemne, citlivo, dokázali vytvárať atmosférický groove s krásnymi vyhrávkami (nikdy však nie sólami), Jana bola sama sebou, speváčkou, ktorá sa netlačí do veľkohlasových kantilén ani do virtuóznych džezových vokalíz, netlačí na pílu a z presne zaspievaných melódií, silných textov a hravej muzikálnosti vytvára nádherný hudobný artefakt.
.alternatíva žije
Keby človek počúval iba slovenské komerčné rádiá, sledoval Slávika a zábavné programy televízie, ľahko by mohol podľahnúť zúfalstvu. Teda, ak má rád hudbu. Všade iba Kuly, Zuzana, Jožo, občas nejaká Tina (z ktorej by ľahko mohla byť dobrá speváčka, ale z nejakého dôvodu nie je) a Rytmus, ktorý tvrdí, že je „Král”. Keď náhodou začujete Žbirku alebo Müllera, znie to ako hudba z krajšieho sveta.
Život je však – našťastie! – inde. Stačí sa ísť pozrieť na koncert klasikov ako sú Para, Hex, Hudba z Marsu, Noisecut, Chiki Liki Tu-A, Longital, Karpatské chrbáty či Živé kvety, alebo načúvať, pozorne načúvať mladej hudbe, akú robia The Ills, Moustache, Nourish My Fame, Pjóni a Ink Midget, Billy Barman alebo Hvozd a svet je zrazu krajší.
Tento rok vydali skvelé albumy skupiny Para, Živé tvary, Swan Bride, Home Made Mutant, Toni Granko, Puding pani Elvisovej a Longital, na konci roka sa k nim ešte pridal Hex Pesničkárske skvosty nahrali Frank Winter a Soňa Horňáková.
Jeden z najoriginálnejších albumov vydal tento rok Štofo z Hudby z Marsu. Pod názvom Orchester z Marsu napísal desať ľahučkých pesničiek rovno na telo desiatim spevákom – od Koňýka cez Luciu Lužinskú až po Marcelu Laiferovú – nahral ich v aranžmánoch, ktoré každého z nich posúvali jemne mimo „komfortnej zóny". Ak by sme mali určiť popový album roka, je to práve album tohto Štofovho Orchestra (pieseň Mustang, ktorú na albume spieva Jana Tóthová, by potom bola horúcou kandidátkou na Pieseň roka). Fakt, že ho s výnimkou Rádia FM slovenské rozhlasové stanice odmietli, hovorí veľa o stave slovenského hudobného šoubiznisu.
V roku 2010 vyšlo aj niekoľko prenikavých albumov zaujímavých mladých kapiel. Post rock s vlastným názorom priniesli The Ills, hudbu ku komiksu nahrali Billy Barman, šikovne skomponované pesničky so silnou atmosférou nahral nahral Hvozd, piazzollovské tangá priniesla kapela Porque tango, Chasidské piesne rabín Baruch Myers a jeho spoluhráči. V týchto dňoch prichádza so svojím albumom Nourish My Fame, elektropopová kapela s výraznou speváčkou Adrienne Csanadi a džezom osmahnuté trio Chick & Tin.
Pestrofarebná slovenská alternatíva žije!
.cigarety a pesničky
Zvláštnu zmienku si zaslúži album a dévedéčko Cigarety a pesničky projektu afterPhurikane. Album nahrali šiesti rómski speváci, medzi nimi vynikajúci súrodenci Ďuďovci a „cigánsky Tom Waits" Béla Pokuta spolu s Jozefom Luptákom, Borisom Lenkom a Thierrym Ebamom. Stretli sa v evanjelickom kostole vo Veľkom Slavkove, hrali, spievali a (za kostolom) fajčili. Počiatočný ostych medzi rómskymi spevákmi a študovanými muzikantmi premostil Thierry so svojimi perkusiami, a tak to, čo počujeme na platni, je svojská hudba, v ktorej počuť rómsky spev, folklór, argentínske tango, klasiku, džez, reggae a ktovie, čo všetko ďalšie. Ako to všetko vznikalo, vidieť v dokumente Mareka Šulíka a Jany Kovalčíkovej, ktorý je súčasťou balíka.
Cigarety a pesničky je zatiaľ posledný výsledok dlhodobej práce etnomuzikologičky Jany Belišovej a patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo tento rok v slovenskej hudbe vzniklo.
.U2: S pazúrom okolo sveta
Minulý rok bol pre írsku skupinu U2 horko-sladký. Najprv Bono a spol. konečne pozliepali nový album No Line On The Horizon, ktorému sa dostalo veľmi rozpačitého prijatia a ani predaj nebol na pomery kapely bohvieaký. Z pultov obchodov zmizlo „len“ 5 miliónov kusov. Kapela si však sklamanie vynahradila koncertovaním. Vyrazila na svetové turné s veľkým sci-fi pódiom, pripomínajúcim veľkú orbitálnu stanicu budúcnosti. Hovoria mu The Claw, čo v preklade znamená pazúr a skutočne ho aj pripomína. Svetové turné sa prehuplo aj do tohto roka, no prvé dátumy musli byť odložené. Počas skúšok si Bono vážne poranil chrbát – toto zranenie bolo vraj také vážne, že mohlo ohroziť aj budúcu existenciu U2. Napravili ma nemeckí inžinieri – poďakoval spevák svojim lekárom.
Kapela je v týchto dňoch na austrálskom turné a pomaly už presakujú správy o novom albume, ktorý by sa mal objaviť na jar budúceho roka. Podľa niektorých správ by ho mal produkovať Danger Mouse, poľa iných spevák Back Eyed Peas will. i.am. Samotní U2 hovoria, že majú rozrobené až tri projekty, rockový album, klubový album, ako aj muzikál o Spidermanovi, kde Bono a gitarista The Edge napísali všetky piesne. Fanúšikovia sa tešia a strachujú zároveň. Obávajú sa, U2 chcú zabiť viac múch jednou ranou, namiesto toho, aby vydali poctivý album, zložený z tých najlepších piesní, a nie ako posledný hybrid s názvom No Line On The Horizon.
.gorily na pláži
Myslíte, že rocková opera je mŕtva? Nie tak úplne. Tento žáner je nie je už roky v móde, veľké výpravné albumy artrockových skupín sú minulosťou. No Damon Albarn si myslí opak. Plastic Beach, tretí album jeho skupiny Gorillaz, ktorá pôvodne začala ako vedľajší projekt popri kapele Blur, je niečo ako elektropopová postapokalyptická opera, odohrávajúca sa na umelom ostrove, postavenom na odpadkoch tohto sveta. Slovo opera je použité v úvodzovkách, pretože v ňom nebudete počuť žiadne operné hlasy. Ukazuje to na Albarnovu šikovnosť, ako vie z malých syntezátorových mašiniek vytrieskať pozoruhodné melódie. Okrem Damona Albarna sa na Plastic Beach objavuje Lou Reed, Snoop Doggy Dog, Ike Turner alebo legendárna dvojica The Clash Mick Jones a Paul Simonon.
Gorillaz majú za sebou už tri albumy, no Plastic Beach je z nich najcelistvejší, najvynaliezavejší. Pôvodne to bola virtuálna kapela, kde namiesto skutočných hudobníkov vystupovali kreslené postavičky, no postupom času rástol do iných rozmerov. S druhým albumom Demon Days vyštartoval na krátke turné, počas ktorého spieval a hral za závesom. S Plastic Beach už vyrazil okolo sveta a definitívne vyšiel z anonymity. Gorillaz už nie sú len komiksovou kapelou, ale veľkým potulným cirkusom budúcnosti, ktorý sa určite oplatí vidieť.
.arcade Fire – menšinová väčšina
Ako je možné, že menšinová skupina hrá pre väčšinové publikum? Kanadskej mnohočlennej kapele Arcade Fire sa podaril obrovský zázrak.
Ich tretí, dlhoočakávaný album The Suburbs sa tento rok vyšvihol na prvé miesto americkej hitparády, kde sa kapela ocitla medzi umelými hviezdičkami a adolescentnými boybandmi. The Suburbs je dôkaz, že dobré, nápadité a zároveň nekompromisné pesničky sú stráviteľné aj pre masy a pritom pri nich zaplesá aj náročné srdce kritikov.
Arcade Fire sú skupina, ktorá funguje mimo pravidiel moderného sveta a pôsobí dojmom, že súčasný progres v hudbe ich vôbec nezaujíma. Je málo skupín, o ktorých by sa dalo povedať, že sú starosvetské.
Príbeh kapely, ktorá existuje sedem rokov, je na knihu. Už ich debutový album, ktorý vyšiel na malej značke Merge, spôsobil veľkú senzáciu. Nasledujúci Neon Bible ich extra postavenie len potvrdil. The Suburbs nie je žiadny optimistický album, aký by sme od trhača rebríčkov čakali. Má bližšie k odcudzeniu ako k láske. Arcade Fire dokázali cez The Suburbs napísať na túto tému ten najlepší soundtrack. Album je plný spomienok na detstvo súrodencov Butlerovcov, ktorí vyrastali na predmestí Houstonu, ďaleko od veľkého uponáhľaného sveta. Dúfam, že niečo čisté v nás zostalo, spieva líder Win Butler. Na tretej platni Arcade Fire je krásy viac ako dosť.
.starí psi sa vracajú
Nebyť hudobníkov 60. rokov, bol by obraz dnešnej popmusic nudný. Dokonca sa dá hovoriť, že hudobný priemysel zachraňujú práve oni. Dôvod je prostý – už dlho nevznikla v rockovej hudbe žiadna revolúcia, takže v rebríčkoch, kde vládne absolútne zhumpľovaný prefabrikovaný pop, nie je príliš veľa mladých rockových tvárí.
Ak preskočíme nový album King Of Leon, tak v druhej polovici tohto roku sa činili hlavne dôchodcovia. Niekdajší hlas Led Zeppelin Robert Plant vydal veľmi cenený album Band of Joy, ktorý nadviazal na úspech Grammy oceneného Raising Sand z roku 2007. Už 62-ročný Plant prežíva po rozpade Led Zeppelin asi najlepšie tvorivé obdobie. Na Band Of Joy sa po hardrockových a experimentálnych výletoch vrátil ku koreňom country. Robí to skoro tak dobre, ako keď Led Zeppelin čerpali z blues.
Okrem Planta sa činili aj ďalší spolupútnici. Elton John nahral po rokoch konečne dobrý album. Hlavne preto, že sa spojil s polozabudnutou nahsvillskou hviezdou Leonom Russellom. Ich spoločné dielo The Union bude v nasledujúcom roku veľkým kandidátom na Grammy. Je veľmi zručne napísaná a nahraná a americkí akademici majú radi dojemné príbehy – Elton John totiž vytiahol biediaceho Russella, hviezdu 70. rokov, z klubov do koncertných sál.
K blues sa na rovnomennej novinke vrátil aj Eric Clapton – kolekcia prevzatých piesní je určitou tou najlepšou v jeho diskografii za posledné roky. Pri bilancovaní netreba zabúdať na Elvisa Costella, ktorý si s novým albumom National Ransom drží svoj štandard. Na záver je tu ešte nový Neil Young. Vďaka produkcii Daniela Lanoisa je jeho Le Noise taký intenzívny, že pripomína jeho nahrávky z Crazy Horse. Pritom jediným hrajúcim a spievajúcim človekom na Le Noise jeYoung. Ak to všetko zhrnieme, je úžasné pozorovať, že hudobník so šiestimi krížikmi na chrbte sa vie stále prekonávať. Neuveriteľné!
.lady Gaga
Aj keď najväčšia hviezda americkej popmusic posledných dvoch rokov nenahrala nič nové, do bilancovania tohto roka patrí. Obrovský tlak bulvárnych médií spôsobil, že ju máme každý deň na tácke, dokonca viac ako hrôzostrašné pesničky Desmodu.
Michael Jackson je mŕtvy, Madonna nám pred očami starne, no dieru po obrovskej hviezde zaplnila Lady Gaga. Dnes na svete neexistuje úspešnejší spevák ako táto Newyorčanka, ktorá z debutu The Fame predala rekordných 14 miliónov albumu. Na dnešnú dobu ilegálneho sťahovania je to rekordné číslo. Prestížny americký magazín Time ju v tomto roku zaradil medzi 100 najdôležitejších ľudí tejto planéty. Na to, že má iba 24 rokov, znie to veľmi pozoruhodne.
No tu sa končí aj celá jej chvála. Lady Gaga je fenomén tejto doby – vďaka bizarným prevlekom (spomínate si na mäsový kostým?) ani nevieme, ako v skutočnosti vyzerá a istý čas aj trvá, kým si po mnohom a nechcenom vypočutí uvedomíme, že táto pieseň patrí jej.
Aj keď sa sama považuje za pop-art umelkyňu a rada cituje dobrých hudobníkov, ktorí opvlyvnili jej hudbu,
jej piesne nemajú nápad a radosť. Akoby ich vymyslel tím robotov, ktorí ich na základe marketingových tabuliek naprogramoval tak, aby sa masám páčila.
.pamäti skúseného diabla
O slávnych hudobníkoch sa napísali stohy papiera, ale životy slávnych ľudí sa najlepšie čítajú, keď si ich napíšu sami. Na jeseň vyšla jedna z najočakávanejších autobiografií, ktorej autorom je legendárny gitarista The Rolling Stones Keith Richards. Nazval ju jednoducho – Life (Život). Jeho príbeh je známy, no Keithovo spomínanie na jeho detstvo, život v kapele, hádky so spevákom Mickom Jaggerom alebo jeho veľké problémy s drogami má obrovské čaro, aj preto, že tento človek, ktorý vyzerá ako starý zvráskavený indián, nosí v sebe dar veľkého rozprávača. Okrem toho je známy ako autor mnohých rockových bonmotov. Life je dobrodružné čítanie, miestami veľmi drsné, ale často aj veľmi vtipné. O Keithovi koluje viacero vtipov, jeden je však výstižný: vypukne jadrová vojna a hádajte, kto prežije!? - Mravce, krysy a Keith Richards! Life je spoveďou človeka, ktorý jednu z týchto vojen zázrakom prežil a dnes po rokoch môže o tom podať svoje svedectvo. Varovanie! Nepokúšajte sa ho napodobiť – je iba jeden Keith Richards
.od albumov k pesničkám
Nekonečnú debatu o tom, či už definitívne končia cédečká a zostanú len empétrojky (a prípadne z času na čas nejaké tie koncerty) tento rok zatienil súmrak albumov ako takých, bez rozdielu nosiča.
Historici popmusic vravia, že sa tak dostávame niekde pred rok 1965, keď boli viac než albumy dôležité piesne. Z nich sa zostavovali hitparády, hrali sa v rádiách, vydávali sa na sedempalcových vinylových singloch. Hoci aj tento rok vyšlo viacero pozoruhodných „dlhohrajúcich" platní (niektoré spomíname v tomto článku, ďalším sa budeme venovať v novoročnom .týždni), väčšiemu záujmu sa tešia jednotlivé „tracky". Hudobné servre zverejňujú ich rebríčky, rešpektované časopisy ako New Musical Express, Mojo, Word alebo Uncut odporúčajú svojim čitateľom aktuálne playlisty. Kapely so svojimi fanúšikmi na internete zdieľajú jednotlivé piesne, často doplnené o „making of" alebo video zo štúdia či koncertu. Fanúšikovia, ktorí počúvajú hudbu v drvivej väčšine z počítača, telefónu či iPodu si z nich následne zostavujú svoje vlastné „albumy". Ak ich verejne zdieľajú, stávajú sa kľúčovou informáciou o ich vkuse a nepriamo aj o hodnotách, názoroch či životnom štýle.
Počúvanie celých albumov (o kupovaní ani nehovoriac) sa stáva kratochvíľou pre tradicionalisticky orientovaných fajnšmekrov. Pesničky, skladby a tracky sa osamostatnili a žijú svojím vlastným životom.
Dnes už vieme, že Pohoda bola výborná, pravdepodobne najlepšia v celej 14-ročnej histórii festivalu. Mala svoje dojímavo silné momenty: napríklad počas úvodného Rekviem, počas Vivaldiho Štyroch ročných období, alebo keď v nedeľu ráno rabín Zev Stiefel spieval, že „život je úzky most, no ty sa nesmieš báť". Bola radostná: napríklad počas vystúpenia Sharon Jones and the Dap Kings, Scissor Sisters, The Stranglers alebo tria Midi lidi. Bola hudobne výdatná: The XX, José Gonzáles, Adam Green, Vivian Girls, Futureheads alebo fascinujúci These New Puritans priniesli do Trenčína niečo z toho najlepšieho, čo sa tento rok vo svete urodilo. Bola mimoriadne príjemná: svietilo slnko, ľudia boli k sebe ohľaduplní, počúvali, tancovali, debatovali, unavení zaspávali a znovu počúvali a tancovali.
Domáci návštevníci, ako aj hostia z cudziny si Pohodu nevedeli vynachváliť.
Pre mnohých bol vrcholom festivalu koncert skupiny múm. Keď hraví muzikanti z Reykjavíku spievali „You were so beautiful to us / We'd like to keep you in our house," vyjadrili to za mnohých. Pohoda bola taká dobrá, že by sme si ju najradšej so sebou zobrali domov.
Štrnásty ročník festivalu Bažant Pohoda bol najdôležitejšou kultúrnou udalosťou roku 2010.
.janina Krajina
Najprekvapivejším a v istom zmysle najzaujímavejším slovenským albumom roku 2010 bola Krajina rovina Jany Kirschner. Po Janinom návrate z Anglicka sa očakávala skôr ľahučká, popová, „radio-friendly" platňa, ktorá by nadviazala na jej „predanglické, hitmi nasýtené obdobie.
Jana Kirschner sa však rozhodla ináč. Spolu so svojou brilantnou superkapelou (Martin Wittgruber, Maťko Zajko, Ajdži Szabó, Pišta Lengyel, Martin Gašpar) a s producentom Eddiem Stevensom (Moloko, Roisin Murphy, Zero 7) sa zatvorila do vidieckeho štúdia, priniesla jemné, slovenskou melodikou ovplyvnené pesničky s krásnymi textmi a začali nahrávať. Album mnohých Janiných fanúšikov sklamal, hudobných kritikov, ktorí sa nevedeli rozhodnúť, či majú Janinu tvorbu vnímať ako moderné pesničkárstvo (ktoré je cool), alebo či je to iba trochu inteligentnejší pop (pre ktorý v prehrávačoch solídnych kritikov nie je miesto) album očaril. Nám sa veľmi páčil, no zdal sa nám zbytočne „preprodukovaný" (príliš veľké plochy okolo krásnych, prostých pesničiek).
V každom prípade ide o ojedinelý a mimoriadne chvályhodný počin. Keď sme Janu a jej skvelú kapelu počúvali 7. decembra v bratislavskom klube Hlava XXII, bolo jasné, že táto speváčka a muzikanti okolo nej vyrástli do neobyčajnej krásy. Staré aj nové piesne hrali jemne, citlivo, dokázali vytvárať atmosférický groove s krásnymi vyhrávkami (nikdy však nie sólami), Jana bola sama sebou, speváčkou, ktorá sa netlačí do veľkohlasových kantilén ani do virtuóznych džezových vokalíz, netlačí na pílu a z presne zaspievaných melódií, silných textov a hravej muzikálnosti vytvára nádherný hudobný artefakt.
.alternatíva žije
Keby človek počúval iba slovenské komerčné rádiá, sledoval Slávika a zábavné programy televízie, ľahko by mohol podľahnúť zúfalstvu. Teda, ak má rád hudbu. Všade iba Kuly, Zuzana, Jožo, občas nejaká Tina (z ktorej by ľahko mohla byť dobrá speváčka, ale z nejakého dôvodu nie je) a Rytmus, ktorý tvrdí, že je „Král”. Keď náhodou začujete Žbirku alebo Müllera, znie to ako hudba z krajšieho sveta.
Život je však – našťastie! – inde. Stačí sa ísť pozrieť na koncert klasikov ako sú Para, Hex, Hudba z Marsu, Noisecut, Chiki Liki Tu-A, Longital, Karpatské chrbáty či Živé kvety, alebo načúvať, pozorne načúvať mladej hudbe, akú robia The Ills, Moustache, Nourish My Fame, Pjóni a Ink Midget, Billy Barman alebo Hvozd a svet je zrazu krajší.
Tento rok vydali skvelé albumy skupiny Para, Živé tvary, Swan Bride, Home Made Mutant, Toni Granko, Puding pani Elvisovej a Longital, na konci roka sa k nim ešte pridal Hex Pesničkárske skvosty nahrali Frank Winter a Soňa Horňáková.
Jeden z najoriginálnejších albumov vydal tento rok Štofo z Hudby z Marsu. Pod názvom Orchester z Marsu napísal desať ľahučkých pesničiek rovno na telo desiatim spevákom – od Koňýka cez Luciu Lužinskú až po Marcelu Laiferovú – nahral ich v aranžmánoch, ktoré každého z nich posúvali jemne mimo „komfortnej zóny". Ak by sme mali určiť popový album roka, je to práve album tohto Štofovho Orchestra (pieseň Mustang, ktorú na albume spieva Jana Tóthová, by potom bola horúcou kandidátkou na Pieseň roka). Fakt, že ho s výnimkou Rádia FM slovenské rozhlasové stanice odmietli, hovorí veľa o stave slovenského hudobného šoubiznisu.
V roku 2010 vyšlo aj niekoľko prenikavých albumov zaujímavých mladých kapiel. Post rock s vlastným názorom priniesli The Ills, hudbu ku komiksu nahrali Billy Barman, šikovne skomponované pesničky so silnou atmosférou nahral nahral Hvozd, piazzollovské tangá priniesla kapela Porque tango, Chasidské piesne rabín Baruch Myers a jeho spoluhráči. V týchto dňoch prichádza so svojím albumom Nourish My Fame, elektropopová kapela s výraznou speváčkou Adrienne Csanadi a džezom osmahnuté trio Chick & Tin.
Pestrofarebná slovenská alternatíva žije!
.cigarety a pesničky
Zvláštnu zmienku si zaslúži album a dévedéčko Cigarety a pesničky projektu afterPhurikane. Album nahrali šiesti rómski speváci, medzi nimi vynikajúci súrodenci Ďuďovci a „cigánsky Tom Waits" Béla Pokuta spolu s Jozefom Luptákom, Borisom Lenkom a Thierrym Ebamom. Stretli sa v evanjelickom kostole vo Veľkom Slavkove, hrali, spievali a (za kostolom) fajčili. Počiatočný ostych medzi rómskymi spevákmi a študovanými muzikantmi premostil Thierry so svojimi perkusiami, a tak to, čo počujeme na platni, je svojská hudba, v ktorej počuť rómsky spev, folklór, argentínske tango, klasiku, džez, reggae a ktovie, čo všetko ďalšie. Ako to všetko vznikalo, vidieť v dokumente Mareka Šulíka a Jany Kovalčíkovej, ktorý je súčasťou balíka.
Cigarety a pesničky je zatiaľ posledný výsledok dlhodobej práce etnomuzikologičky Jany Belišovej a patrí k tomu najzaujímavejšiemu, čo tento rok v slovenskej hudbe vzniklo.
.U2: S pazúrom okolo sveta
Minulý rok bol pre írsku skupinu U2 horko-sladký. Najprv Bono a spol. konečne pozliepali nový album No Line On The Horizon, ktorému sa dostalo veľmi rozpačitého prijatia a ani predaj nebol na pomery kapely bohvieaký. Z pultov obchodov zmizlo „len“ 5 miliónov kusov. Kapela si však sklamanie vynahradila koncertovaním. Vyrazila na svetové turné s veľkým sci-fi pódiom, pripomínajúcim veľkú orbitálnu stanicu budúcnosti. Hovoria mu The Claw, čo v preklade znamená pazúr a skutočne ho aj pripomína. Svetové turné sa prehuplo aj do tohto roka, no prvé dátumy musli byť odložené. Počas skúšok si Bono vážne poranil chrbát – toto zranenie bolo vraj také vážne, že mohlo ohroziť aj budúcu existenciu U2. Napravili ma nemeckí inžinieri – poďakoval spevák svojim lekárom.
Kapela je v týchto dňoch na austrálskom turné a pomaly už presakujú správy o novom albume, ktorý by sa mal objaviť na jar budúceho roka. Podľa niektorých správ by ho mal produkovať Danger Mouse, poľa iných spevák Back Eyed Peas will. i.am. Samotní U2 hovoria, že majú rozrobené až tri projekty, rockový album, klubový album, ako aj muzikál o Spidermanovi, kde Bono a gitarista The Edge napísali všetky piesne. Fanúšikovia sa tešia a strachujú zároveň. Obávajú sa, U2 chcú zabiť viac múch jednou ranou, namiesto toho, aby vydali poctivý album, zložený z tých najlepších piesní, a nie ako posledný hybrid s názvom No Line On The Horizon.
.gorily na pláži
Myslíte, že rocková opera je mŕtva? Nie tak úplne. Tento žáner je nie je už roky v móde, veľké výpravné albumy artrockových skupín sú minulosťou. No Damon Albarn si myslí opak. Plastic Beach, tretí album jeho skupiny Gorillaz, ktorá pôvodne začala ako vedľajší projekt popri kapele Blur, je niečo ako elektropopová postapokalyptická opera, odohrávajúca sa na umelom ostrove, postavenom na odpadkoch tohto sveta. Slovo opera je použité v úvodzovkách, pretože v ňom nebudete počuť žiadne operné hlasy. Ukazuje to na Albarnovu šikovnosť, ako vie z malých syntezátorových mašiniek vytrieskať pozoruhodné melódie. Okrem Damona Albarna sa na Plastic Beach objavuje Lou Reed, Snoop Doggy Dog, Ike Turner alebo legendárna dvojica The Clash Mick Jones a Paul Simonon.
Gorillaz majú za sebou už tri albumy, no Plastic Beach je z nich najcelistvejší, najvynaliezavejší. Pôvodne to bola virtuálna kapela, kde namiesto skutočných hudobníkov vystupovali kreslené postavičky, no postupom času rástol do iných rozmerov. S druhým albumom Demon Days vyštartoval na krátke turné, počas ktorého spieval a hral za závesom. S Plastic Beach už vyrazil okolo sveta a definitívne vyšiel z anonymity. Gorillaz už nie sú len komiksovou kapelou, ale veľkým potulným cirkusom budúcnosti, ktorý sa určite oplatí vidieť.
.arcade Fire – menšinová väčšina
Ako je možné, že menšinová skupina hrá pre väčšinové publikum? Kanadskej mnohočlennej kapele Arcade Fire sa podaril obrovský zázrak.
Ich tretí, dlhoočakávaný album The Suburbs sa tento rok vyšvihol na prvé miesto americkej hitparády, kde sa kapela ocitla medzi umelými hviezdičkami a adolescentnými boybandmi. The Suburbs je dôkaz, že dobré, nápadité a zároveň nekompromisné pesničky sú stráviteľné aj pre masy a pritom pri nich zaplesá aj náročné srdce kritikov.
Arcade Fire sú skupina, ktorá funguje mimo pravidiel moderného sveta a pôsobí dojmom, že súčasný progres v hudbe ich vôbec nezaujíma. Je málo skupín, o ktorých by sa dalo povedať, že sú starosvetské.
Príbeh kapely, ktorá existuje sedem rokov, je na knihu. Už ich debutový album, ktorý vyšiel na malej značke Merge, spôsobil veľkú senzáciu. Nasledujúci Neon Bible ich extra postavenie len potvrdil. The Suburbs nie je žiadny optimistický album, aký by sme od trhača rebríčkov čakali. Má bližšie k odcudzeniu ako k láske. Arcade Fire dokázali cez The Suburbs napísať na túto tému ten najlepší soundtrack. Album je plný spomienok na detstvo súrodencov Butlerovcov, ktorí vyrastali na predmestí Houstonu, ďaleko od veľkého uponáhľaného sveta. Dúfam, že niečo čisté v nás zostalo, spieva líder Win Butler. Na tretej platni Arcade Fire je krásy viac ako dosť.
.starí psi sa vracajú
Nebyť hudobníkov 60. rokov, bol by obraz dnešnej popmusic nudný. Dokonca sa dá hovoriť, že hudobný priemysel zachraňujú práve oni. Dôvod je prostý – už dlho nevznikla v rockovej hudbe žiadna revolúcia, takže v rebríčkoch, kde vládne absolútne zhumpľovaný prefabrikovaný pop, nie je príliš veľa mladých rockových tvárí.
Ak preskočíme nový album King Of Leon, tak v druhej polovici tohto roku sa činili hlavne dôchodcovia. Niekdajší hlas Led Zeppelin Robert Plant vydal veľmi cenený album Band of Joy, ktorý nadviazal na úspech Grammy oceneného Raising Sand z roku 2007. Už 62-ročný Plant prežíva po rozpade Led Zeppelin asi najlepšie tvorivé obdobie. Na Band Of Joy sa po hardrockových a experimentálnych výletoch vrátil ku koreňom country. Robí to skoro tak dobre, ako keď Led Zeppelin čerpali z blues.
Okrem Planta sa činili aj ďalší spolupútnici. Elton John nahral po rokoch konečne dobrý album. Hlavne preto, že sa spojil s polozabudnutou nahsvillskou hviezdou Leonom Russellom. Ich spoločné dielo The Union bude v nasledujúcom roku veľkým kandidátom na Grammy. Je veľmi zručne napísaná a nahraná a americkí akademici majú radi dojemné príbehy – Elton John totiž vytiahol biediaceho Russella, hviezdu 70. rokov, z klubov do koncertných sál.
K blues sa na rovnomennej novinke vrátil aj Eric Clapton – kolekcia prevzatých piesní je určitou tou najlepšou v jeho diskografii za posledné roky. Pri bilancovaní netreba zabúdať na Elvisa Costella, ktorý si s novým albumom National Ransom drží svoj štandard. Na záver je tu ešte nový Neil Young. Vďaka produkcii Daniela Lanoisa je jeho Le Noise taký intenzívny, že pripomína jeho nahrávky z Crazy Horse. Pritom jediným hrajúcim a spievajúcim človekom na Le Noise jeYoung. Ak to všetko zhrnieme, je úžasné pozorovať, že hudobník so šiestimi krížikmi na chrbte sa vie stále prekonávať. Neuveriteľné!
.lady Gaga
Aj keď najväčšia hviezda americkej popmusic posledných dvoch rokov nenahrala nič nové, do bilancovania tohto roka patrí. Obrovský tlak bulvárnych médií spôsobil, že ju máme každý deň na tácke, dokonca viac ako hrôzostrašné pesničky Desmodu.
Michael Jackson je mŕtvy, Madonna nám pred očami starne, no dieru po obrovskej hviezde zaplnila Lady Gaga. Dnes na svete neexistuje úspešnejší spevák ako táto Newyorčanka, ktorá z debutu The Fame predala rekordných 14 miliónov albumu. Na dnešnú dobu ilegálneho sťahovania je to rekordné číslo. Prestížny americký magazín Time ju v tomto roku zaradil medzi 100 najdôležitejších ľudí tejto planéty. Na to, že má iba 24 rokov, znie to veľmi pozoruhodne.
No tu sa končí aj celá jej chvála. Lady Gaga je fenomén tejto doby – vďaka bizarným prevlekom (spomínate si na mäsový kostým?) ani nevieme, ako v skutočnosti vyzerá a istý čas aj trvá, kým si po mnohom a nechcenom vypočutí uvedomíme, že táto pieseň patrí jej.
Aj keď sa sama považuje za pop-art umelkyňu a rada cituje dobrých hudobníkov, ktorí opvlyvnili jej hudbu,
jej piesne nemajú nápad a radosť. Akoby ich vymyslel tím robotov, ktorí ich na základe marketingových tabuliek naprogramoval tak, aby sa masám páčila.
.pamäti skúseného diabla
O slávnych hudobníkoch sa napísali stohy papiera, ale životy slávnych ľudí sa najlepšie čítajú, keď si ich napíšu sami. Na jeseň vyšla jedna z najočakávanejších autobiografií, ktorej autorom je legendárny gitarista The Rolling Stones Keith Richards. Nazval ju jednoducho – Life (Život). Jeho príbeh je známy, no Keithovo spomínanie na jeho detstvo, život v kapele, hádky so spevákom Mickom Jaggerom alebo jeho veľké problémy s drogami má obrovské čaro, aj preto, že tento človek, ktorý vyzerá ako starý zvráskavený indián, nosí v sebe dar veľkého rozprávača. Okrem toho je známy ako autor mnohých rockových bonmotov. Life je dobrodružné čítanie, miestami veľmi drsné, ale často aj veľmi vtipné. O Keithovi koluje viacero vtipov, jeden je však výstižný: vypukne jadrová vojna a hádajte, kto prežije!? - Mravce, krysy a Keith Richards! Life je spoveďou človeka, ktorý jednu z týchto vojen zázrakom prežil a dnes po rokoch môže o tom podať svoje svedectvo. Varovanie! Nepokúšajte sa ho napodobiť – je iba jeden Keith Richards
.od albumov k pesničkám
Nekonečnú debatu o tom, či už definitívne končia cédečká a zostanú len empétrojky (a prípadne z času na čas nejaké tie koncerty) tento rok zatienil súmrak albumov ako takých, bez rozdielu nosiča.
Historici popmusic vravia, že sa tak dostávame niekde pred rok 1965, keď boli viac než albumy dôležité piesne. Z nich sa zostavovali hitparády, hrali sa v rádiách, vydávali sa na sedempalcových vinylových singloch. Hoci aj tento rok vyšlo viacero pozoruhodných „dlhohrajúcich" platní (niektoré spomíname v tomto článku, ďalším sa budeme venovať v novoročnom .týždni), väčšiemu záujmu sa tešia jednotlivé „tracky". Hudobné servre zverejňujú ich rebríčky, rešpektované časopisy ako New Musical Express, Mojo, Word alebo Uncut odporúčajú svojim čitateľom aktuálne playlisty. Kapely so svojimi fanúšikmi na internete zdieľajú jednotlivé piesne, často doplnené o „making of" alebo video zo štúdia či koncertu. Fanúšikovia, ktorí počúvajú hudbu v drvivej väčšine z počítača, telefónu či iPodu si z nich následne zostavujú svoje vlastné „albumy". Ak ich verejne zdieľajú, stávajú sa kľúčovou informáciou o ich vkuse a nepriamo aj o hodnotách, názoroch či životnom štýle.
Počúvanie celých albumov (o kupovaní ani nehovoriac) sa stáva kratochvíľou pre tradicionalisticky orientovaných fajnšmekrov. Pesničky, skladby a tracky sa osamostatnili a žijú svojím vlastným životom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.