.aký si mala rok?
Hektický. V januári, presnejšie na Nový rok sme ešte v Prahe nahrávali spevy na Krajinu rovinu, potom som odcestovala do Londýna, kde som bola asi dva mesiace a dokončovali sme album. Potom som pendlovala hore-dole, robila som promo k platni, hrali sme koncerty a festivaly. Určite jedným z vrcholov roka bol festival Bažant Pohoda. Leto sme končili na Devíne so Sinéad O'Connor a Davidom Kollerom. Teraz máme za sebou české turné, ktoré bolo až neskutočné. Vieš, ísť na turné na prelome šiesteho a siedmeho mesiaca tehotenstva je dosť veľký rokenrol.
.ešte nikdy ti to tak nesvedčilo ako teraz.
Ďakujem! To je preto, lebo sme tam dve. (Smiech.)
.tvoj album Krajina rovina mnohých prekvapil.
Áno. Je to zvláštny album. Žije si svojím životom. Stále dozrieva a mení sa. Boli naň kotroverzné ohlasy, však aj ty si jeden z nich napísal.
.presne tak.
Ale to je v poriadku. Ono je to ťažké. Keď si zavoláš producenta, tak tam často prichádza k rôznym ideovým rozporom. S kapelou sme v Hranicích na Moravě nahrali pesničku a Eddie (Eddie Stevens, producent albumu – pozn. red.) to následne v štúdiu strihal, editoval a všeličo tam popridával. Keď som si to vypočula, mala som niekedy slzy v očiach: „Čo ste to s mojou pesničkou spravili?" Ale všetko je len uhol pohľadu. Ja som si to potom vypočula druhý, tretí-, štvrtýkrát a prijala som to.
.čo ten album s tebou urobil?
Veľmi ma zmenil. Ten album nás všetkých otvoril a bola to pre nás všetkých obrovská škola. Bolo to úžasné. Ale je to ťažká cesta.
.ako tie piesne prijímajú ľudia na koncertoch?
Záleží na publiku. Tam, kde je hudobná rozhľadenosť vyššia, nie je problém. Napríklad koncert v Brne bol fantastický – ľudia pozorne vnímali aj tie intímnejšie skladby. Ale inde – napríklad v Zlíne – prišli panie, ktoré chceli počuť Pokoj v duši a Žienku domácu a keď sme hrali Krajinu rovinu, sedeli celé zdesené.
.to muselo byť náročné.
Občas som sa cítila ako Bob Dylan, keď začal hrať s elektrickou kapelou. Hlavne na tomto turné s Tomášom Klusom, ktorý je v Česku veľmi populárny, hlavne medzi 15-16-ročnými dievčatami. Keď sme začali hrať my, stalo sa, že nejakých dvesto tínedžeriek odišlo. Absolútne to nezvládali a nerozumeli tomu. Ale tí, čo tam zostali, odchádzali so slzami v očiach, hoci aj oni zrejme prišli počúvať „starú Kirschnerku". Je to ťažká cesta.
Hektický. V januári, presnejšie na Nový rok sme ešte v Prahe nahrávali spevy na Krajinu rovinu, potom som odcestovala do Londýna, kde som bola asi dva mesiace a dokončovali sme album. Potom som pendlovala hore-dole, robila som promo k platni, hrali sme koncerty a festivaly. Určite jedným z vrcholov roka bol festival Bažant Pohoda. Leto sme končili na Devíne so Sinéad O'Connor a Davidom Kollerom. Teraz máme za sebou české turné, ktoré bolo až neskutočné. Vieš, ísť na turné na prelome šiesteho a siedmeho mesiaca tehotenstva je dosť veľký rokenrol.
.ešte nikdy ti to tak nesvedčilo ako teraz.
Ďakujem! To je preto, lebo sme tam dve. (Smiech.)
.tvoj album Krajina rovina mnohých prekvapil.
Áno. Je to zvláštny album. Žije si svojím životom. Stále dozrieva a mení sa. Boli naň kotroverzné ohlasy, však aj ty si jeden z nich napísal.
.presne tak.
Ale to je v poriadku. Ono je to ťažké. Keď si zavoláš producenta, tak tam často prichádza k rôznym ideovým rozporom. S kapelou sme v Hranicích na Moravě nahrali pesničku a Eddie (Eddie Stevens, producent albumu – pozn. red.) to následne v štúdiu strihal, editoval a všeličo tam popridával. Keď som si to vypočula, mala som niekedy slzy v očiach: „Čo ste to s mojou pesničkou spravili?" Ale všetko je len uhol pohľadu. Ja som si to potom vypočula druhý, tretí-, štvrtýkrát a prijala som to.
.čo ten album s tebou urobil?
Veľmi ma zmenil. Ten album nás všetkých otvoril a bola to pre nás všetkých obrovská škola. Bolo to úžasné. Ale je to ťažká cesta.
.ako tie piesne prijímajú ľudia na koncertoch?
Záleží na publiku. Tam, kde je hudobná rozhľadenosť vyššia, nie je problém. Napríklad koncert v Brne bol fantastický – ľudia pozorne vnímali aj tie intímnejšie skladby. Ale inde – napríklad v Zlíne – prišli panie, ktoré chceli počuť Pokoj v duši a Žienku domácu a keď sme hrali Krajinu rovinu, sedeli celé zdesené.
.to muselo byť náročné.
Občas som sa cítila ako Bob Dylan, keď začal hrať s elektrickou kapelou. Hlavne na tomto turné s Tomášom Klusom, ktorý je v Česku veľmi populárny, hlavne medzi 15-16-ročnými dievčatami. Keď sme začali hrať my, stalo sa, že nejakých dvesto tínedžeriek odišlo. Absolútne to nezvládali a nerozumeli tomu. Ale tí, čo tam zostali, odchádzali so slzami v očiach, hoci aj oni zrejme prišli počúvať „starú Kirschnerku". Je to ťažká cesta.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.